Bohoslužba slova - 2. časť

Keď čítame o umučení Pána, nemôžeme byť rozhorčení a nadávať na Židov, ako to s Ježišom mysleli zle. Ale musíme vidieť, že to sú aj moje hriechy, ktoré ho držia na dreve kríža. To, čo vraví Ježiš, má osloviť naše srdce. Inak by o nás platilo jeho slovo: „Hľadia, ale nevidia. Počujú, ale nerozumejú. Pretože zarástlo tukom srdce tohto ľudu: ušami nepočujú a oči zavreli, takže očami nevidia a ušami nepočujú, srdcom nepochopia a ja ich neuzdravím".

Prvá podmienka,  aby sme mohli dobre prežiť bohoslužbu slova, je ochota vzťahovať Božie slovo na seba. Ďalším predpokladom, ktorý z toho vyplýva, je túžba. Túžba po slove živého Boha. Keď som videl v pravoslávnom chráme, ako ľudia počúvali evanjelium na kolenách, v hlbokom sústredení, tak som si spomenul na tie zástupy, ktoré išli za Ježišom na púšť. Zabudli jesť, zabudli na smäd, tri dni boli s ním a jeho slovo im bolo pokrmom a nápojom. S akou pozornosť vnímame my Božie slovo? Keď kňaz na oltári láme eucharistický chlieb, s veľkou pozornosťou stará, aby ani kúsok hostie nespadol na zem. A keď čítame Božie slovo, keď lámeme tento chlieb, svojou roztržitosťou a nepozornosťou často necháme toho popadať na zem až príliš mnoho. Môžeme si dať na zamyslenie otázku: Čo si pamätám z čítania, z evanjelia, či z kázne, ktorú som práve dnes počul?

K pochopeniu Božieho slova je potrebná ešte jedna dôležitá skutočnosť: postoj. Je treba mať dar Ducha Svätého. My sme ho dostali pri sviatosti krstu. On je perom, ktoré písalo Sväté písmo. On je autor, ktorý nás vedie do plnosti pravdy. Kto počúva Písmo, má byť plný Ducha, pretože inak neporozumie. Ak nie je v srdci poslucháča prítomný Duch Svätý, márne sa namáha ten, kto číta (lektor). Duch nám dáva vnútorné uši, aby sme boli schopní počuť Božiu reč. A tak pre každú bohoslužbu slova, pre každé počúvanie alebo čítanie Božieho slova  potrebujeme minimálne tieto tri predpoklady, tento trojaký postoj:

• Prosiť Ducha Svätého, aby nás urobil schopnými počuť to, čo počuť máme.
• Mať ochotu vzťahovať Božie slovo na seba.
• Mať túžbu po božom slove spojenú s pozornosťou.

 
    A potom k nám Božie slovo prichádza. Prichádza do našej konkrétnej situácie. Nachádza nás v určitej etape duchovného života, s určitými starosťami. Ale Boh nás chce vždy viesť k niečomu novému. Jeho slovo je výzvou vykročiť, prekročiť určitú bariéru. Jeho slovo je výzvou, aby sme lepšie videli svoj život. Jeho slovo nás vedie k vytvoreniu nových vzťahov. Orientuje nás v životných situáciách. Jeho slovo nás niekedy znepokojuje, inokedy povzbudzuje, niekedy dodáva odvahu, inokedy uisťuje o Božej láske, inokedy zas očisťuje. Božie slovo v nás má byť živé. Božie slovo je„živé, účinné, ostrejšie ako každý dvojsečný meč. Preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať" (Hebr 4,12-13). Pavol píše Timotejovi: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo" (2 Tim 3,16-17).

Boh nás chce svojím slovom meniť, pretvárať. On chce svoje slovo do nás vteliť. Zasieva ho do našich sŕdc ako semeno a očakáva plody. Jeho slovo v nás má byť účinné. Nechce sa vracať k Bohu späť bez účinku. Má v sebe moc, aby pretváralo ľudské srdcia. Jeho slovo sa skutočne do nás chce vteliť. Tak ako sa večné Slovo vtelilo do lona Panny Márie, tak to slovo (s malým „s"), slovo Božie, slovo, ktoré počujeme, sa chce vteliť do nášho myslenia, do našich skutkov, slov, aby sa život každého, kto Božie slovo počuje, stával listom o Božej veľkosti a láske. Aby sme sa my stávali tým slovom.

Ak mám pred sebou nejaký obraz, tak sa naň môžem pozrieť z diaľky, alebo zblízka, detailne. A podobne sa môžeme pozerať aj na Božie slovo. Niekedy si vyberieme nejaký detail. O jeho obsahu premýšľame a meditáciou prenikáme do hĺbky. Ale aby sme správne pochopili zmysel, je potrebné vidieť každý detail zapojený do celku. Preto pri liturgii (a je to veľká múdrosť Cirkvi) čítame síce úryvky, ale vždy sú zostavené tak, aby sme nezabudli na celkový pohľad. Aby sme videli, ako ten úryvok súvisí s mnohými ďalšími úryvkami, s celkom Písma. Poklad Božieho slova je nám predkladaný tak, aby sme videli, ako je Starý zákon obsiahnutý v Novom, že Starý zákon je plný predobrazov, ktoré sa naplnili v osobe Ježiša Krista, v zákone Novom. Kto číta Písmo a neobjaví v ňom Krista, Božiu Múdrosť, nič nepochopil. Pretože Kristus je obsiahnutý v litere slova.

Preto v nedeľných bohoslužbách čítame tri čítania. Vo všedný deň dve čítania. Čítania sú volené tak, aby sme v určitom časovom rozmedzí prečítali podstatné časti Písma. V nedele sa prečítajú najzávažnejšie časti, a to behom trojročného cyklu (nazývame ich Cyklus A,  Cyklus B, a Cyklus C). Po troch rokoch sa čítania znovu opakujú. Prvé čítanie je vždy (okrem veľkonočného obdobia) zo Starého zákona. Toto čítanie má vždy vzťah k evanjeliu. Ukazuje Starý zákon ako predobraz zákona Nového. Ukazuje, ako bol Zákon naplnený v Kristovi. Druhé čítanie sa číta postupne. Vyberie sa niektorý z listov apoštolov, ten v jeho podstatných úryvkoch prečítame. Po ňom nám Cirkev predkladá ďalší list.  Hovoríme tomu polosúvislé čítanie. V období adventnom, vianočnom, pôstnom a veľkonočnom je charakter tohoto čítania podriadený celkovému duchu doby. Teda ten, kto chodí pravidelne v nedeľu na sv. omšu a počúva Božie slovo, zoznámi sa postupne počas troch rokov so všetkými podstatnými časťami Biblie.

Vo všedný deň sa čítajú evanjeliá nezávisle od nedeľných. Za jeden rok prečítame a zoznámime sa so všetkými dôležitými udalosťami a Ježišovými slovami. Prvé čítanie vo všedný deň je rozdelené do dvoch cyklov (tie sú pre zmenu označené I. cyklus a II. cyklus). Teda podstatné úryvky Starého zákona a listov apoštolov prečítame počas dvoch rokov, potom sa čítania opakujú.

Žalm nie je ďalšie čítanie. Žalm je odpoveďou na čítanie. Žalm jemodlitba. Preto by sa žalm mal spievať. Pre nás to má byť príležitosť na meditáciu nad počutým Božím slovom. Sme vďační za to, že Boh nás oslovuje, premýšľame o jeho slove a odpovedáme opäť slovami Písma.

Vrcholom bohoslužby slova je čítanie evanjelia. Sám Ježiš je naším Učiteľom. A aby sa to zdôraznilo, pri slávnostných bohoslužbách sa prinášaevanjeliár, asistenti pre ním nesú sviece ako znamenie života, ktorý prichádza do spoločenstva.  Na vyjadrenie našej úcty k Božiemu slovupoužívame kadidlo. Úctu k Božiemu slovu vyjadrujeme aj tým, že sa postavíme a pripravujeme sa na  počúvanie Kristovho slova spevom alebo alelujovým žalmom. Aj kňaz sa pripravuje: Skláňa sa pred oltárom a prosí:"Pane, očisť mi srdce i pery, aby som dôstojne hlásal Tvoje evanjelium."Potom nasleduje výzva, ktorá nás má upozorniť, že to sám Pán k nám hovorí. Jeho prítomnosť sa chce zdôrazniť zvolaním „Pán s vami".  Robíme malý kríž a môžeme si pri tom uvedomiť, že jeho slovo chceme prijímať rozumom, vyznávať ústami a uchovávať v srdci. Vítame hovoriaceho Krista. A svojím zvolaním „Sláva Tebe, Pane" dosvedčujeme, že je to naozaj On, kto k nám hovorí. Po prečítaní evanjelia kňaz s úctou pobozká evanjeliár a hovorí: „Slová svätého evanjelia nech zmyjú naše previnenia." A ľud súčasne volá „Chvála Tebe, Kriste!."

Božie slovo má skutočne oslobodzujúcu moc. Diabol uteká pred slovom živého Boha. Božie slovo – počuté a s vierou prijímané – nás očisťuje, oslobodzuje.

Súčasťou liturgie (v nedeľu je to záväzná súčasť), je homília. Kňaz má počuté Božie slovo vysvetliť, aktualizovať a rozviesť. To je rozdiel od kázne, keď kňaz môže hovoriť na nejakú tému, ktorú rozvíja, tam je téma ľubovoľná (napr. pri duchovnej obnove v nedeľu poobede), ale pri nedeľnej sv. omši (resp. pri sv. omši) má kňaz aktualizovať počuté Božie slovo. Takýto zvyk a takúto stavbu bohoslužby nachádzame už v židovskej liturgii. Takto sa modlili Židia. V synagóge počuli Božie slovo, rozjímali nad ním spevom žalmu, mali chvíle ticha,  keď o tom premýšľali a odpovedali modlitbou.

Ak sme Božie slovo skutočne prijali, tak krásnym prejavom pripravenosti toto slovo žiť, je Vyznanie viery. Modlíme sa ho v nedele a na slávnosti. Vyznanie viery zhŕňa základné pravdy, učenie našej viery. Keď človek uveril, tak radostne vyznáva. Chce sa s druhým podeliť o nájdenú pravdu. Tak ako apoštoli, keď sa stretli s Ježišom, hneď k nemu chceli privádzať ďalších. A tak ten, kto berie svoju vieru vážne, berie za ňu zodpovednosť. Tým, že uveril, stáva sa učeníkom a aj vyznavačom. Kto sa za vieru hanbí, nie je jej hoden. Preto po počutí Božieho slova, ktoré malo roznietiť našu vieru, svoju vieru vyznávame. Najstaršia a najkratšia formula vyznania viery znie „Ježiš je Pán". Ale okrem biblických vyznaní viery máme aj Apoštolské vyznanie viery, ktoré sa skladá z 12 článkov. Pri liturgii používame aj  Nicejsko-Carihradské vyznanie viery, ktoré bolo sformulované v 4. storočí ako výsledok týchto dvoch koncilov. Je to rozšírenie Apoštolského vyznania.

Vyznaním viery môžeme pri každej sv. omši obnoviť svoj krst a dať najavo, že chceme podľa Božieho slova žiť. Že chceme žiť podľa toho, čo sme práve počuli.

Bohoslužbu slova napokon ukončuje modlitba veriacich – prosby. Je to modlitba prostá a výrazná. Od začiatku sa tak kresťania modlili.„Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí" – píše Pavol Timotejovi (2 Tim 2,1). Sv. Justín uvádza, že na prosby sa odpovedalo buď mlčaním alebo zvolanímKyrie eleison. Je to naozaj modlitba veriacich. Kňaz ju iba uvádza svojou výzvou a ukončuje záverečnou modlitbou. Prosby má čítať diakon, lektor, alebo niekto zo zhromaždeného ľudu. Prosby majú obsahovať potreby Cirkvi, myslíme na spásu sveta, prosíme za tých, ktorí sú zodpovední za mier vo svete, modlíme sa za tých, ktorí sú v akýchkoľvek ťažkostiach, za miestnu farnosť a spoločenstvo veriacich, ktoré sa tu zhromaždilo. Odpoveď na prosby nie je stabilne daná – môže sa obmieňať.

Ak sa teraz pozrieme na celú túto časť sv. omše, na bohoslužbu slova, tak by malo byť jasné, že na prvom mieste ide o stretnutie s Ježišom v jeho slove. Že nejde o to, aby sme si tu niečo čítali, ale aby sme sa stretli so živou osobou – s Kristom. Vidíme, že po vonkajšej stránke sa do značnej miery vychádza zo židovskej liturgie. Takto sa modlili Židia v synagóge. Ale v kresťanstve to má všetko nový obsah: Je to Zmŕtvychvstalý Pán, ktorý žije vo svojej Cirkvi a stále ju usvedčuje, poučuje a živí svojím slovom. Je to Ten, ktorý začal od Mojžiša a všetkých prorokov a vykladal im to, čo sa na neho vzťahovalo vo všetkých častiach Písma. Robí tak i dnes, robí to pri každej sv. omši. Môžeme v istom zmysle hovoriť o sviatosti slova: Ježiš sa nám dáva, prichádza k nám skrze svoje slovo. To slovo je závoj, je oblak, ktorý zakrýva Slnko – Svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela, svojho ľudu. To slovo je pôda, ktorá v hĺbke skrýva prameň.  Boh chce, aby sa každý, kto to slovo počuje, z toho prameňa napil. Preto je potrebné  dať si prácu s literou a odkryť pravý zmysel: to slovo, ktoré Pán dáva práve mne a práve dnes. Každý z nás by si mal zo sv. omše to slovo odnášať ako poklad, ako poklad svojho srdca. Aké by to bolo krásne, keby sme zo sv. omše odchádzali s tým vedomím: Dnes mi Pán povedal... Ale veď on hovorí. Pri každej sv. omši. A ku každému z nás. Niekedy môže pomôcť k pochopeniu a k príprave na bohoslužbu slova, že si nedeľné texty aspoň vopred prečítame. Poznám rodiny, ktoré si v sobotu večer prečítajú texty, ktoré budú počuť v nedeľu v kostole, a potom pri nedeľnom obede o tom hovoria. Oni si v sobotu večer ešte urobia takú malú „kázeň" a tipujú si, o čom asi bude pán farár v nedeľu kázať. V nedeľu si porovnávajú, kto sa svojím tipom najviac priblížil k homílii.

Teda nedeľná a sviatočná bohoslužba je veľký dar. Má túto schému:

• Čítanie: Boh hovorí prostredníctvom dejín Starého zákona alebo dejín Cirkvi (to v období veľkonočnom, keď čítame Skutky apoštolov).
• Žalm: Naša odpoveď na čítanie.
• Druhé čítanie: Boh k nám hovorí slovom apoštolov.
• Alelujový verš: Vítame Krista a jeho radostnú zvesť.
• Evanjelium: Počúvame a odpovedáme ďakovným Chvála Tebe, Kriste, že si prehovoril. Dnes a k nám.
• Homília: Kňaz vysvetľuje a aktualizuje Kristovo slovo. 
• Vyznanie viery: Dávame najavo, že sme slovo naozaj prijali, že ho chceme žiť.
• Modlitba veriacich:  Zakončuje celú bohoslužbu slova.

    V úvode nového misálu sa píše:  „V čítaniach, ktoré vysvetľuje homília, Boh hovorí k svojmu ľudu. Zjavuje mu tajomstvo vykúpenia a spásy a podáva mu duchovný pokrm. Ľud si toto slovo osvojuje spevom, tesne sa s ním spája vyznaním viery, ním posilnený prináša v modlitbe prosby za celú Cirkev a za spásu sveta." To je celá bohoslužba slova.

Zdroj: P. Eliáš, O.Carm.