Sväté prijímanie

Sv. omša je obetná hostina. „Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto baránka skôr, ako budem trpieť" (Lk 22,14). Pre Ježiša bola táto večera dôležitý, túžobný a jedinečný okamih. Pripravoval naň svojich učeníkov. Aj sám sa na tento okamih pripravoval, preto ho umiestnil do večere na rozlúčku. Odchádza a predsa ich toľko miluje. Má túžbu byť s nimi jedno podľa vzoru svojho zjednotenia s Otcom. Ako keby prosil: dovoľte mi, aby som žil vo vás.

Naplnením tejto túžby je práve Eucharistický chlieb. Môžeme povedať, že je to vynález jeho lásky. On je vo svojom Otcovi, my v ňom a on v nás. To je sv. prijímanie. Mali by sa teda pri  každom svätom prijímaní stretnúť dve túžby: túžba nášho Pána, ktorý túži po nás a túžba učeníka, ktorý túži po svojom Pánovi.

Každý človek túži po tom, aby bol milovaný, aby bol prijatý, a zároveň každý človek pociťuje vo svojom srdci, v hĺbke svojej duše akúsi vnútornú samotu. Túžime po niekom, aby túto samotu naplnil. A zároveň skôr či neskôr získame skúsenosť, že to nemôže urobiť človek. Aj v najhlbšom priateľstve a v najkrajšom manželstve v tom najhlbšom mieste svojho srdca človek zostáva sám. Je to preto, že sme boli stvorení pre Boha. Človek má v sebe túto hlbokú samotu aby neprestal túžiť po Bohu. Túto samotu môže vyplniť jedine Boh a nespokojné je srdce človeka, pokiaľ nespočinie v Bohu. Ježiš skrze Eucharistický chlieb ako Boh vstupuje do tejto našej samoty. Je to podivuhodné zjednotenie, proti ktorému každé iné je iba tieňom, symbolom, predzvesťou: jednota manželov, jednota medzi matkou a dieťaťom, jednota kmeňa a ratolesti.

Ak sa človek dokáže tak stíšiť, že prežije túto svoju bytostnú samotu a ak už pochopil, že žiadny človek túto samotu nemôže vyplniť, potom sa môže zrodiť túžba po Bohu a môžeme tiež nájsť spôsob, ako túžbu naplniť. Je to Eucharistický chlieb. Táto túžba je najlepšou prípravou na prijatie nášho Pána. Túžba, ako hovorí sv. Augustín, rozširuje srdce. A čím je srdce širšie, tým viacej milosti môže prijať. Ježiš prichádza ako prúd horúcej lásky a ak človek ktorý ho prijíma je ľahostajný, chladný, tak z toho je zase iba vlažnosť. Ak človek, ktorý Krista prijíma, je rozhorúčený túžbou po ňom, tak z toho vyrastie vrúcna láska. A táto naša túžba nespočíva v citoch ale skôr vo vôli, v odhodlanosti, rozhodnutí. Túžim a chcem Ježiša prijať.

Ďalej sme hovorili o tom, že vo sv. prijímaní nás Kristus spojuje sám so sebou so svojím tajomným Telom, zapája nás do svojho Tela. V Kristovi máme spojenie so všetkými kresťanmi, ktorí spolu s nami slávia Eucharistickú obetu.  Ale nielen to: skrze Krista sme spojení so všetkými kresťanmi ktorí prijímajú Eucharistiu kdekoľvek na svete,  so všetkými biskupmi, kňazmi, so všetkými. A skrze Krista sme spojení aj s tými, ktorí sú už v nebi a chvália Boha so všetkými svätými, pretože aj s nimi vytvárame tajomné Kristovo Telo – spoločenstvo Cirkvi. Skrze sväté prijímanie, skrze toto stretnutie s Kristom sa dostávame mimo čas. Sme spojení so všetkými, ktorí Krista na tejto zemi kedykoľvek prijímali: s mučeníkmi, vyznávačmi, svätcami...

V Eucharistii je Cirkev, Kristovo Telo, budovaná. Ona je základ jednoty, a to má potom celkom konkrétne dôsledky. Ak pristupujem k Pánovmu stolu mám byť a musím byť v jednote s Cirkvou, mať spoločenstvo s Cirkvou. Preto na sväté prijímanie nemôžu ísť tí, ktorí nezdieľajú jednotu viery - jednotu viery s týmto tajomstvom. Napr. bratia evanjelického vyznania. Môžem prijímať Eucharistiu v pravoslávnom kostole alebo grécko-katolíckom, ale nie v evanjelickej modlitebni. Nespája nás jedna viera.

Preto ku sv. prijímaniu nemôžu pristúpiť tí, ktorí síce patria k viditeľnému telu Cirkvi, sú pokrstení, ale sami sa oddelili od Krista ťažkým hriechom. Vnútorné spojenie s Kristom a Cirkvou sami pretrhli smrteľným hriechom. Preto je treba sa najskôr zmieriť s Bohom i s Cirkvou skrze sviatosť pokánia a potom môžem pristúpiť k Pánovmu stolu. Preto na sväté prijímanie nemôžu ísť tí, ktorí žijú v stave cirkevne neplatného manželstva, alebo v stave akéhokoľvek cirkevného trestu, napr. exkomunikácie za zvlášť závažné hriechy. Najskôr musí byť sňatý trest, potom odpustený hriech a až potom je otvorená cesta prijať Krista. A tak isto (na to sa často zabúda) na sväté prijímanie nemôže ísť ten, kto neodpustil svojmu bratovi, kto žije v nenávisti, vo vedomom hneve a nechce sa zmieriť. Boh nám nemôže odpustiť, ak sme my sami neodpustili. Bez ochoty zmieriť sa, odpustiť, bez odpustenia v srdci nemožno prijímať. Veď Ježiš Kristus chce zo mňa i z môjho nepriateľa mať jedno Telo.

Tu by som použil taký príklad a prirovnanie: Jeden misionár, ktorý obchádzal svoje misijné stanice a do takej stanice sa dostal asi raz za mesiac, mal takýto zvyk: keď prišiel, zobral trs trávy a ten dal do ruky jednému človeku. Ten človek mal trs trávy odovzdať ďalej. Ale to mohol urobiť iba vtedy, keď si bol vedomý, že je zmierený so všetkými ľuďmi tej dediny. A tak tá tráva putovala ako pozdrav pokoja od jedného človeka k druhému: po poliach, po lesoch... ľudia si to odovzdávali. Misionár medzitým vyučoval, navštevoval chorých a až večer sa zišla celá cirkevná obec, aby slávili Eucharistiu. A keď sa tá tráva vrátila do rúk misionára, sv. omša bola. A keď sa trebárs stalo, že otec a syn boli pohádaní, nerozprávali sa spolu, nechceli sa zmieriť. Nemohli si podať ten trs trávy a on sa nevrátil misionárovi do rúk. A v ten deň sv. omša nebola. Prehovoril k ľuďom a odcestoval. Vrátil sa za mesiac a všetci vedeli, že pokým sa tí dvaja nezmieria, svätá omša nebude. Až keď dokážeme prijať jeden druhého, a to i s odpustením, môžu nás spoznať ako Ježišových učeníkov. A Ježiša môžu poznávať medzi nami. „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13,35).

Prečítam vám kúsok z denníka jedného farára: Akú by som chcel mať sv. omšu vo svojej farnosti? Chcel by som, aby sa v kostole všetci cítili ako v rodinnom dome medzi sebou a všetci spoločne s Bohom. Na tom mi najviac záleží a zároveň chápem, že dosiahnutie tejto jednoty je najťažšie. Ľahšie je recitovať omšové odpovede, čítať modlitby z misála, než si všímať blízkych, zbaviť sa ľahostajnosti k nim a milovať ich ako seba a želať dobro všetkým. Chcel by som, aby sme boli všetci vo vnútornom, hlbokom spoločenstve medzi sebou a s Bohom. Ako to urobiť, aby pán stojaci pod chórom nevidel v ľuďoch okolo seba len cudzích ľudí, ktorí sú mu ľahostajní, ale aby v nich videl Cirkev? Aby elegantná pani neklasifikovala zlostne iné, menej elegantné panie, stojace vedľa nej, ale aby sa cítila ako jedna z nich? Je to ale nutné k tomu, aby sa omša slúžila dobre. Nutnejšie než zbožné kľakanie a prežehnávanie sa. Na prvom mieste, pokým ide o účasť na sv. omši, by som postavil ovzdušie v kostole, ovzdušie jednoty a lásky."

Plná účasť na sv. omši spočíva vždy v tom, že prijmeme Krista vo sv. prijímaní. Byť na sv. omši a bez dôvodu neísť na sväté prijímanie, je rovnaký nezmysel, ako byť pozvaný na hostinu alebo na svadbu a povedať, že jesť nebudem. Nech sa na mňa nehnevajú, ale ja sa len pozriem, ako to majú pekne ozdobené. Inými slovami tiež môžem takýmto spôsobom povedať Kristovi: Pane, potrebujem ťa, ale nie zas až tak veľmi. Je to ako byť pri prameni vody, mať smäd a nenapiť sa. A tak sa vyskytujú najrôznejšie falošné dôvody, prečo nejdem na sv. prijímanie. Zhrnul som ich do troch:

1. Tradícia názoru, že pred sv. prijímaním sa musím predsa vyspovedať. Títo ľudia potom chodia na sv. prijímanie jeden krát, najviac dvakrát do roka, väčšinou na Veľkú noc, niekedy Vianoce - hneď po spovedi na sv. prijímanie a potom je koniec. Boli časy, keď sa v niektorých kostoloch dali spovednice na povalu, pretože už nikto nechodil na sv. prijímanie a všetci boli prítomní iba ako diváci. Ale Pán Ježiš nepovedal: vezmite a pozerajte sa. On povedal: vezmite a jedzte.
2. Na sv. prijímanie nechodíme preto, lebo máme hriechy. To je pravda, že hriech je zásadnou prekážkou, ale hriech smrteľný, ťažký, závažný. Tie naše každodenné  hriechy a poklesky nám Boh odpúšťa pre našu ľútosť, pre našu vrúcnu modlitbu, pre skutky lásky ktoré vykonáme, pre počúvanie Božieho slova. A tiež v samotnej svätej omši máme úkon kajúcnosti, kedy ľutujeme svoje hriechy a vieme, že Pán nám odpúšťa. Sväté prijímanie nie je pre dokonalých a svätých, ale pre slabých, aby sa svätými stali. Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Veď predsa každý z nás pred svätým prijímaním vyznáva: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie." A to je pravda.
3. Napriek tomu sa niekto môže cítiť nehodný, a to bez rozumného dôvodu. V tomto prípade je treba dať na Ježišovo slovo, a nie na vlastný pocit. Dôverovať a ísť. On povedal: vezmite a jedzte z neho všetci. On nechce byť božským väzňom vo svätostánku ale chce prebývať v nás. Pokora, ľútosť a radosť z toho, že môžem prijať Pána, nás očisťujú. Ešte by som pripomenul predpisy Cirkvi, že hodinu pred sv. prijímaním je eucharistický pôst a to z dôvodu úcty voči Kristovi. Nejeme a nepijeme nič, len keď je treba tak čistú vodu. Toto neplatí pre chorých, pre diabetikov, a pod. A nie je dôvod, aby sme túto hodinu merali na stopkách. Ak máme hodinu s úctu voči Kristovi nejesť, tak pred svätým prijímaním tú hodinu nejeme. A nie že sa pozeráme a keď nám nevyjde presná hodina, tak radšej na sväté prijímanie nejdeme.

Ak nám nebráni žiadna osobná prekážka, tak pre človeka ktorý má toto cítenie Cirkvi je samozrejmé, že pokiaľ sme na svätej omši, tak ideme na sv. prijímanie. Pokým sme ale už druhý krát na svätej omši v ten istý deň, tak môžeme ísť na sv. prijímanie iba vtedy, ak sme boli na celej svätej omši. Je to opäť z dôvodu úcty k Eucharistii, aby sa toto prijímanie niektorými ľuďmi neznevážilo.

Najdôležitejšou podmienkou prijatia Krista je naša viera. Viera spôsobuje, že Kristova moc v nás môže pôsobiť. A naopak nedostatok viery zväzuje jeho Božskú moc.  Ako medzi obyvateľmi Nazareta nemohol Ježiš urobiť žiadny zázrak a divil sa ich nevere, tak sa to deje i dnes v našich kostoloch. Pán sa s nami stretáva a diví sa našej nevere a nemôže vykonať tie skutky, znamenia a uzdravenia ktoré by chcel, pretože často nachádza veľmi málo viery. Máme prichádzať za Ježišom s očakávaním, s vierou. Prijímať ho ako najvzácnejšieho hosťa a najväčší dar. A on sa ma môže tiež pýtať: čo odo mňa chceš?

Skrze prijímanie Krista v Eucharistii v našej duši prebieha predovšetkým uzdravenie a potom posilnenie. Každý z nás sa vďaka svojmu hriechu vždy znovu vylúči z pôsobenia uzdravujúcich síl, ktoré sme prijali pri sviatosti krstu. Pri krste v nás bolo začaté oslobodzovanie z moci temnoty a z moci zla. Slávením Eucharistie sa tento proces oslobodzovania, začatý pri krste, udržuje a prehlbuje. My sa vymykáme zo sféry zla a vedome sa nechávame uvádzať do Božieho kráľovstva. A to je uzdravujúca moc.

Hriech v nás zatemňuje ducha a zatvára nám oči srdca. Skrze slávenie Eucharistie sa nám vracia schopnosť vidieť duchovné veci, vidieť duchovnú krásu, rozlíšiť dobro od zla a mať odpor ku každému zlu. Ľudí už potom nehodnotíme podľa ich vzhľadu alebo podľa ich výkonu ale vnímame ich pred Bohom ako milované Božie deti. Dokážeme vnímať Božie pôsobenie a prebývanie v človeku. Táto schopnosť vidieť očami srdca, vidieť hodnoty duchovné, je v nás zastieraná každým hriechom. A naopak, každým stretnutím so Svätým svätých sa táto schopnosť očisťuje a prehlbuje.

Ďalej hriech rozbíja naše medziľudské vzťahy, a naopak skrze Krista vzniká jednota medzi nami ľuďmi, spojením zhromaždenej obce. Sme Kristom pretváraní v jeho Telo. V Eucharistii teda Ježiš uzdravuje naše medziľudské vzťahy, naše zranenia, ktoré sme si spôsobili hriechom, našich nedorozumení, ktorých sa chceme zriecť. Keď prichádzame ku Kristovi po sv. prijímaní, môžeme mu predkladať svoje medziľudské vzťahy s prosbou, aby to on uzdravoval. Jemu to máme odovzdávať.

Hriech je vždy vzbura proti Bohu. Je to naša neposlušnosť. Sami si chceme určiť, čo je dobré a čo je zlé. A my sa s Ježišom stretávame v Eucharistii s jeho poslušnosťou. On vedome sám seba dobrovoľne vydáva Otcovi. Jeho poslušnosť nás oslobodzuje z našich neposlušností, oslabuje ich, vyslobodzuje nás z hriechu.

Hriech napokon zraňuje aj naše telo a často môže spôsobiť chorobu: psychickú chorobu i chorobu tela. Pri svätom prijímaní sme preniknutí Kristovým Telom. Potom teda môžeme očakávať aj telesné uzdravenie. Preto sa kňaz pred prijatím Krista modlí: „Pane Ježišu Kriste, nech mi prijatie tvojho tela a krvi neslúži na odsúdenie a zatratenie, ale pre svoju dobrotu nech mi ochraňuje a uzdravuje dušu i telo."

Eucharistia je skutočne liek aj pre telo, pretože čo sa Cirkev modlí, to aj verí, to sa skutočne aj deje. Preto by sme po každom prijatí Krista mali prosiť ale aj ďakovať za uzdravenie, ktoré nám toto prijímanie prináša a v nás spôsobuje. Človek je vždy oslobodzovaný od moci zla. Vždy je v ňom oslabovaná schopnosť hrešiť. Je uzdravovaný z najrôznejších rán, ktoré v ňom hriech zanechal. A vždy sa deje zmena, ktorá sa dotýka nášho života, i keď to svojimi zmyslami nemusíme vôbec postrehnúť, nemusíme to vôbec cítiť. Sme zdvihnutí z moci zla a prijatí do Božieho kráľovstva. A tak skrze Eucharistiu môžu byť zbúrané steny našej nenávisti, nedôvery, všetko to, čo sme schopní nahromadiť svojou ľudskou svojvôľou. My sa môžeme pozerať na seba a na druhých očami srdca, očami ducha. Môžeme vnímať, že sme bytosti stvorené Bohom Otcom, vykúpené Synom, že sme chrámami Ducha Svätého. Pretože sa stretávame vo svojej nedokonalosti s tým, ktorý je absolútne Dobro a absolútna Dokonalosť, stávame sa tým lepšími.

Sviatostné stretnutie s Kristom má vždy vo svätej omši svoj poriadok. Táto časť začína  modlitbou Otče náš. Od Otčenáša je príprava na sväté prijímanie. Otče náš je vzor každej modlitby. Obsahuje všetko za čo máme Boha prosiť. Posledná prosba sa rozvíja: Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom a príď nám milosrdne na pomoc, aby sme boli vždy uchránení pred hriechom a pred každým nepokojom, kým očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista. V tejto modlitbe vidíme túžbu po oslobodení a vymanenia sa zo zla, hriechu, túžbu po uzdravení.

Potom prosíme o pokoj a jednotu: „Pane Ježišu Kriste, ty si povedal svojim apoštolom. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nehľaď na naše hriechy ale na vieru svojej Cirkvi a podľa svojej vôle jej milostivo daruj pokoj a jednotu, lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov."  Prosíme, aby skrze toto prijímanie Boh uzdravil naše medziľudské vzťahy, aby vniesol uzdravujúci pokoj do nášho srdca.

Nasleduje gesto pozdravenia pokoja. Má to byť prejav nášho uzmierenia. Máme si uvedomiť, že sme skutočne všetkým odpustili, že v  Kristovi sme bratia a sestry. Jedine v tejto dispozícii môžeme potom Krista prijať.

Potom kňaz láme chlieb. Ako pri premenení je naznačená Kristova smrť - a to oddelením tela od krvi Pána, tak tu je naznačené jeho zmŕtvychvstanie - tým, že kňaz kúsok Tela ponorí do kalicha, do krvi Pána. Eucharistický Kristus je živý, je to prameň nebeského života.

Vo vzývaní Krista v slovách Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami sa už každý z nás osobne pripravuje na stretnutie s ním. Do tohoto vzývania môžeme vložiť svoju túžbu po ňom, svoju vieru, svoju ľútosť nad vlastnou nedokonalosťou.

Potom je výzva k svätému prijímaniu. „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, blahoslavení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu." Na túto výzvu už odpovedá každý zvlášť a sám za seba. A to je naše Amen, ktoré hovoríme pred tým, ako Krista prijmeme. Pretože Ježiš prichádza ku každému osobne, aj ja má vyznať pred ním osobne svoju vieru. A to hovorím práve tým slovom Amen – tak verím, je to skutočne Telo Kristovo.

Po sv. prijímaní, keď celé spoločenstvo prijalo Krista, väčšinou sa spieva. Mnohým to prekáža, že sú rušení v súkromnej modlitbe. Ale môžeme sa na to pozrieť aj inak: spev je výraz vedomia spoločenstva. Kristus z nás vytvoril hostiu, svoje telo a my toto tajomstvo vyjadríme spoločným spevom. Vyjadríme svoju vďaku a radosť.

Po každom svätom prijímaní je vždy chvíľa ticha pre osobný intímny rozhovor s Kristom. V tej chvíli nemám mať nič dôležitejšie, než Pána. Je to chvíľa vrcholného stretnutia s ním.

Všetky naše súkromné ďakovania a prosby zhrňuje potom kňaz domodlitby po svätom prijímaní. Tam, v mene nás všetkých, ďakuje za dar, ktorý sme dostali. A nakoniec si prečítajme kúsok z dokumentu apoštolského stolca, kde sa hovorí: Zjednotenie s Kristom ku ktorému smeruje Najsvätejšia Sviatosť, musí prežiariť celý náš život, tak aby veriaci neustále nazerajúci tento dar vo svetle viery pod vedením Ducha Svätého, žili každodenne vo vďakyvzdávaní a prinášali plody stále dokonalejšej lásky.