Tajomstvo Eucharistie - 2. časť

Ak Krista prijímam, beriem na seba záväzok, že budem konať tak, ako by Kristus konal na mojom mieste. Že Kristus môže pomáhať skrze moje ruky, slúžiť skrze moje nohy, hovoriť skrze moje ústa... Prijímaním sa Kristovi vydávam. Nielen on sa vydáva mne, ale ja sa vydávam jemu. Totiž na také odovzdanie a na takú lásku, ktorú nám dáva skrze eucharistický chlieb, nie je možné odpovedať inak, než láskou a odovzdaním sa.

Skrze prijímanie sa tvorí spoločenstvo Cirkvi. „Kalich požehnania, ktorý žehnáme, či to nie je účasť na Krvi Kristovej? Či chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na tele Kristovom?" My všetci, aj keď je nás veľa, tvoríme jedno telo, skrze Krista, ktorý sa nám dáva. On je v mojom srdci po prijímaní, ale on je tiež v srdci môjho suseda v tej istej lavici. A to spoločenstvo, ktoré ho prijalo, sa stáva hostiou. Kristus nás premieňa. V tú chvíľu sme skutočne jeho tajomné telo. A preto apoštol Pavol hovorí, že kto je a pije a nerozlišuje, je a pije si svoje odsúdenie. Kto totiž nerozlišuje, že je jedno telo so svojím bratom a svojho brata nenávidí, ten nič nechápe... Ako môže Kristus sám seba nenávidieť? Teda kto ide na sv. prijímanie má do svojho spoločenstva prijímať všetkých, ktorí do tohoto spoločenstva patria. Inak si jeme a pijeme odsúdenie, ak sa navzájom nemáme radi, pretože sme skutočne jeho telom.

Skrze Eucharistiu vzniká tajomná jednota ľudí s Kristom, ale tiež ľudí medzi sebou. On je v nás. Práve preto pri poslednej večeri Ježiš prosil: „Aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe." Práve vtedy, keď sa nám dal týmto spôsobom. Teda Eucharistia je pre mňa záväzkom, aby som žil s druhými, aby som odpúšťal, aby som sa zdieľal, aby som vytvoril spoločenstvo predovšetkým s kresťanmi, aby som sa im viacej a viacej dával a neuzatváral sa vo svojom sebectve.

Všetky tieto skutočnosti, ktoré sa mi tak veľmi ťažko vyjadrujú a dávajú do slov, sú vyjadrené v Eucharistickej modlitbe ktorú hovorí kňaz pri sv. omši. Je to vďakyvzdanie, eucharistická modlitba (niekedy sa jej tiež hovoríkánon), je to modlitba Cirkvi. Kňaz sa modlí v mene celej Cirkvi, preto je viazaný formou. Nie je to jeho osobná modlitba. Zastupuje tam celú Cirkev. Táto modlitba, ako ju máme v liturgických knihách, sa najčastejšie koná 4 formami, štyrmi kánonmi.

Najčastejšie poznáme z nedele ten tretí: to je modlitba, ktorá bola zostavená po II. vatikánskom koncile a najlepšie vyjadruje rímsku tradíciu. Vo všedný deň sa najčastejšie používa druhá euch. modlitba; tá je najkratšia a jej základ je z roku 215. Už vtedy sa takto podobne modlili kresťania pri sv. omši. Modlitba, ktorá sa najmenej používa je štvrtá. Najviac sa blíži k východným anaforám, k východným modlitbám a ukazuje dielo spásy – ako Boh jedná s človekom. A každá táto modlitba má určité časti, ktoré si môžeme pripomenúť, aby sme ich boli schopní lepšie vnímať pri sv. omši.

V každej modlitbe je vzývanie Ducha Sv.: Preto ťa, Otče, prosíme, posväť svojím Duchom tieto dary, ktoré sme ti priniesli na obetu. A po druhý raz vzývame Ducha Sv., keď hovoríme: A nás všetkých, ktorí prijímame jeho telo a krv naplň Duchom Svätým. Teda vzývame Ducha Sv., aby premenil prinesené dary a premenil nás, ktorí prijímame Krista, v jeho tajomné telo. Toto je skutočné vyliatie Ducha Sv. do spoločenstva, ktoré slávi Eucharistiu.

Druhá časť tejto modlitby, ktorá sa pravidelne opakuje pri každej sv. omši, je pripomienka spasiteľných udalostí smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia Pána. Sv. omša je pamiatka Pánovej večere, smrti a zmŕtvychvstania. A toto všetko nielenže spomíname, ale to sa všetko sprítomňuje. Pri každej sv. omši vstupujeme mimo čas, do večnosti a máme účasť na jednej Kristovej omši, ktorá trvá až do skončenia vekov. Sv. omša je dielom Ducha Sv. On, Duch, v zhode s uistením Ježiša, má konať naďalej jeho dielo a má všetko pripomínať a odovzdávať jeho veriacim.

Úlohou Ducha Sv. je veľká služba Ježišovmu dielu. On bdie nad sprítomnením a plodmi spasiteľného Ježišovho diela. On, Duch Sv., nám dáva účasť na týchto veľkonočných udalostiach.

Ďalšou súčasťou tejto modlitby sú prosby. Nimi vyjadrujeme, že Eucharistia sa skutočne slávi v spoločenstve celej Cirkvi, ako nebeskej – kedy prosíme o príhovor svätých, tak Cirkvi pozemskej – kedy prosíme za pápeža, biskupov, za všetok zhromaždený ľud, za celú Cirkev. Do sv. omše zapájame všetky bolesti sveta. Nemôžeme povedať, že by v Cirkvi bol niekto, za koho sa nemodlíme. Pokiaľ sme na sv. omši skutočne prítomní, tak sa modlíme za všetkých ľudí, za všetkých kresťanov. Neexistujú duše zomrelých, za ktorých sa nikto nemodlí. Pri sv. omši sa modlíme za všetkých zomrelých.

Vrcholom Eucharistie sú konsekračné slová, slová premenenia. Kňaz jedná v mene a v moci Krista. Kristus je v tej chvíli skutočne prítomný v jeho osobe. Tie slová nehovorí kňaz, tie slová hovorí Kristus skrze kňaza. To, čo hovorí, sa uskutočňuje: „Toto je moje Telo, toto je moja Krv." Od okamihu premenenia je hostia závojom prítomného a vteleného Boha. Kňaz drží v rukách skutočne Spasiteľa, Vykupiteľa, vtelenú Lásku Božiu. A preto ju ukazuje ľuďom, aby sa na ňu pozreli. Niektorí ľudia majú vo zvyku v túto chvíľu skloniť hlavu takmer pod lavicu, aby sa v túto chvíľu nepozreli. A je to škoda. Eucharistia sa ukazuje, aby sme sa pozreli, ale nie aby sme zaborili hlavu do lavice a robili tam nejaké cvičenie. V tú chvíľu sa máme pozrieť na Ježiša a pozdraviť ho. A až potom sa ukloniť na znamenie úcty. Takisto sa pozrieť na kalich s Kristovou krvou.

V túto chvíľu sa uzatvára, alebo skôr obnovuje nová a večná Zmluva medzi Bohom a človekom. Je to veľký okamih. Keby sme si my, ľudia, ktorí všetko prežívame skrze vieru, uvedomili, čo všetko sa odohráva, tak by sme museli zomrieť. Neuniesli by sme takúto skutočnosť, nedokázali by sme sa pozrieť do tváre Boha. Preto Boh, ktorý sa  s nami stretáva, zahalí sa do tajomstva Sviatosti.

Boh chce, aby sme ho skutočne milovali a dáva sa nám preto ako chlieb. Niekedy sa hovorí: „Z lásky by som ťa zjedol". Áno, Boh chce, aby sme ho z lásky zjedli. On sa chce zjednotiť s dušou každého a s nami všetkými.

Záverečná časť eucharistickej modlitby znie: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov." Toto nám má znovu pripomenúť, že sme stále hovorili k Bohu Otcovi, nie k Ježišovi. My sme sa obracali na Boha Otca – a to skrze Krista. Prúd darov Božej lásky ide od Boha Otca k nám skrze Krista. My všetci spolu s kňazom stojíme pred Bohom Otcom v Kristovi. Iba tak sa môžeme postaviť pred svätého Boha. Kristus stojí s nami a pred nami a Boh Otec vidí nás v Kristovi. Preto skrze neho, s ním a v ňom pristupujeme k Bohu Otcovi v Duchu Svätom. Toto zvolanie je zakončené jedným z najdôležitejších slov sv. omše – oným„Amen", tak je. Podľa vysloveného „Amen" sa dá niekedy zistiť, ako zhromaždená cirkevná obec chápe alebo nechápe čo sa deje. Keď veriaci vedia pred kým stoja a kto je prítomný v kostole – že stojíme pred Bohom Otcom s Kristom, tak „Amen" priamo zahrmí. Pretože to je radosť. Je to potvrdenie tejto skutočnosti: Áno, tak je. Amen.

Ten, kto objavil Eucharistiu, jej hodnotu, časom zistí, že bez nej nemôže žiť. V Cirkvi sú mučeníci Eucharistie. V rímskych dobách, počas prenasledovania kresťanov, veľa kresťanov zomrelo práve preto, že slávili Eucharistiu. boli prichytení pri slávení Eucharistie. V zápisoch, v protokoloch vyznávajú" „My bez Eucharistie nemôžeme žiť". Mohli svoju vieru potajomky vyznávať – súkromne. Ale oni hovoria: „Nie, my bez Eucharistie nemôžeme žiť, lebo potom nedokážeme žiť ako kresťania. Nedokážeme milovať Boha a blížnych bez toho, aby sme prijali Krista, jeho srdce do svojho, bez toho že by ma napojil svojou duchom a svojou krvou".

Bez Eucharistie sa nedá žiť. Je pokrmom na cestu. Ona je pokrmom pútnikov do večného  Božieho domu. Už teraz, týmto spôsobom nám Boh dáva účasť na svojom večnom živote. Tiež nám dáva záruku večnej budúcej slávy. Tým, že sme spájaní stále, a  naše spoločenstvo je upevňované s Kristom, rastie istota našej spásy. Tí, ktorí sú s Kristom spojení, majú pripravené miesto v nebi.