Bohoslužba obety

Začíname druhú časť sv. omše – bohoslužbu obety. Stredom tejto bohoslužby je obetný stôl. V starokresťanských bazilikách bol obetný stôl prenosný, neskôr boli stoly kamenné, potom sa stavali nad hroby svätcov, alebo sa do oltárneho kameňa, do menzy, vkladali ostatky svätých. Preto tie staré oltáre majú charakter rakvy. A dnes sa vracia Cirkev znova k stolu uprostred veriacich.

Na obetnom stole horia sviece. Je to symbol Života – Krista. „Ja som svetlo sveta". Okrem doby adventnej a pôstnej bývajú na obetnom stole ajkvety. Tieto kvety nikdy nesmú byť umelé, lebo majú byť znamením, že Ježiš je Život. Stôl je prikrytý oltárnym plátnom. Naň miništrant rozkladá ešte jedno plátno, tzv. korporál, pre zachytenie prípadných úlomkov z hostií. Okrem misálu, omšovej knihy s modlitbami, na oltári nemá byť nič, aby vynikli prinesené dary - chlieb v miske a víno v kalichu. Mohli sme si už všimnúť pri bohoslužbe slova, že na všetko dôležité sa v liturgii najprv pripravíme. Na to najdôležitejšie stretnutie sa Kristom, na tajomstvo jeho obeti, sa pripravujeme prípravou darov. V mnohých kostoloch je krásny zvyk – obetný sprievod, prinášanie obetných darov, pretože my si môžeme a máme uvedomiť množstvo postojov. Vymenoval by som niektoré z nich.

V knihe Deuteronomium v 5. knihe Mojžišovej čítame: „Až prídeš do zeme, ktorú ti Pán, tvoj Boh, dáva do dedičstva a obsadíš ju a usadíš sa v nej, zoberieš z prvotín všetkých plodov, ktoré vyťažíš zo svojej zeme, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh, vložíš ich do koša a pôjdeš k miestu, ktoré si vyvolil Pán, aby tam prebývalo jeho meno. Kňaz vezme kôš z tvojej ruky a postaví ho pred oltár Pána, tvojho Boha. Ty potom prehovoríš k Pánovi takto: Teraz, hľa, Pane, prinášam prvotiny z plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane, a postavíš kôš pred Pána a budeš sa radovať zo všetkého dobrého, čo ti dal Pán, tvoj Boh – tebe i tvojmu domu."

Jeden z postojov, ktorý máme mať pri obetnom sprievode, je vďačnosť. Všetko, čo máme a čo sme, patrí Bohu. Bohatstvo zeme, hory, lesy, všetko živé, všetko je jeho dar. Celá zem je stvorená a bola darovaná človeku, aby ju strážil a obrábal. Ak dnes prežívame to, že zem je jalová, neúrodná, ovzdušie znečistené, more otrávené, tak je to jedno zo znamení, ako veľmi sa človek vzdialil od Boha. Ako veľa stratil zo svojej pokory, s ktorou má plniť toto veľké poslanie – byť správcom Božích darov. Teda každá sv. omša nám môže pripomenúť, že máme byť Bohu vďační za všetko, čo dostávame z jeho ruky. A z vďačnosti potom pramení zodpovednosť.

Zo všetkých stvorených vecí potom Kristus Veľkňaz zobral iba dve:chlieb a víno – aby ich použil ako pokrm a nápoj, ako svoje Telo a svoju Krv. Chlieb a víno sú základnou súčasťou výživy chudobných ľudí (aspoň na východe). Sú to plody zeme, sú to plody ľudskej práce. Zaslúžia si našu úctu a vďačnosť. Ak dnes leží chlieb pod nohami a nikto ho nezdvíha, vyhadzuje ho do popolníc a na smetisko - zatiaľ čo ten kúsok chleba by bol v inej časti sveta záchranou pre niekoho, kto zomiera hladom -  potom je to znovu znamenie, ako sa naša civilizácia vzdialila od Boha.

Vy starší si spomínate, ako vás možno mamička učila pobozkať chlieb, ktorý spadol na zem. A keď sa načínal nový peceň, vždy sa požehnal. Ježiš nám prikazuje – aj keď nepriamo v Eucharistii – akú máme mať úctu, keď berieme do rúk chlieb, pretože na každý kúsok chleba padá svetlý lúč Eucharistie.

Aj víno, o ktorom hovorí Písmo ako o symbole spoločenstva, družnosti, stratilo tento svoj krásny význam. Bolo degradované častým opilstvom. Dnes v pohári vína ľudia skôr vidia slzy nešťastia a krivdu, ktorú do rodiny vnáša alkohol – zatiaľ čo víno v rukách Ježišových bolo znamením priateľstva. A tak nám Ježiš vlastne pripomína, aby sme zachovali mieru a vkus pri pití vína a tento nápoj nezneuctievali.

Víno a chlieb sa stávajú symbolom všetkého, čo eucharistické zhromaždenie prináša ako dar Bohu, čo duchovne obetuje. S  týmito darmi odovzdávame Bohu svoju prácu a námahu. Chlieb je symbolom  každej ľudskej práce. Či je to práca v továrni, oceliarni, kancelárii.. Ježiš prijíma každú ľudskú prácu, posväcuje ju, dáva jej zmysel, ukazuje na jej dôstojnosť. Chce posvätiť ľudské pretváranie zeme.

Pri prinášaní obetných darov môžeme Pánovi ponúknuť svoju fyzickú alebo intelektuálnu prácu z celého dňa alebo týždňa - všetko, čo sme robili pre dobro ľudí. Veď svoju prácu máme konať ako by patrila samotnému Pánovi. A Kristus, ktorému ju odovzdávame, ju prijíma a dáva jej večnú hodnotu, ak je konaná s láskou.

Víno v liturgii je symbolom všetkého, čo človeka bolí, ľudského utrpenia. Hroznové bobule je treba vylisovať a nechať vykvasiť. S týmto darom spája Kristus všetky miesta, kde ľudia trpia: nemocnice, väzenia, bitevné polia. Kristova Krv spája v sebe všetko ľudské utrpenie.  On ho očisťuje a spája so svojím. Niet krajšieho miesta, kde môžeme Bohu odovzdať svoje ťažkosti, než práve na tomto mieste vo sv. omši. Položiť na oltár nielen svoje utrpenie, ale aj utrpenie a biedu celého sveta, aby to Kristus všetko mohol použiť pre našu spásu. Preto sa kňaz modlí: „Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb. Obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života." Prosíme, aby Boh vstúpil do všetkých oblastí nášho života. K oltáru by sme mali prichádzať s plnými rukami, každý s nejakým darom. Dám Vám niekoľko návrhov, aké dary môžeme Bohu odovzdať, keď prichádzame:

1. Prvý dar je nutný, ten nemôžeme dať. Ten musíme dať. A je to DAR UZMIERENIA: „Ak prinášaš svoj dar pred oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa zmieriť. Až potom príď a obetuj svoj dar. Dohodni sa so svojím protivníkom včas, pokým si s ním na ceste."  Toto zmierenie Ježiš stavia ako jasnú podmienku, aby Boh mohol prijať našu obetu. Áno, je nemožné, aby medzi ľuďmi neprišlo ku konfliktom a k sporom, ale každý konflikt je signálom pre obidve strany, aby sa nad sebou zamysleli, pretože pri hádke nikdy nie je na vine len jedna strana. Nie je nič horšieho, než zrážka medzi ľuďmi, ktorú nepodrobíme revízii, konflikt, ktorý vedie k nepriateľstvu, k odcudzeniu a k stálym urážkam. Z tohoto ľudského nedorozumenia je len jedna cesta, ktorú nám ukazuje Ježiš: Je to cesta odpustenia a zmierenia. Dať odpustenie a prijať odpustenie, to je základná podmienka, aby aj Boh prijal našu obetu, aby prijal aj nás. Je potrebné, aby sme odpustili ľuďom, že sú zlí, pretože ani ja nie som chodiaca dokonalosť. Je treba odpustiť hriechy, pretože aj my potrebujeme odpustenie. Je treba, aby sme odpustili ľuďom, že reagujú, myslia a vidia inak, ako my. A toto odpustenie nie je záležitosť citu, sympatií, ale na prvom mieste je to vec vôle a rozhodnutia. Mám nechať svoj dar pred oltárom a ísť za tým, komu som ublížil, s prosbou: „Odpusť mi!". Mám nechať svoj dar pred oltárom a ísť za človekom, kde vnímam výhradu, nepriateľstvo, s prosbou, aby sme si veci vyjasnili. Mám nechať svoj dar pred oltárom a ísť za tým, kto mne ublížil, aby som mu povedal, že už som mu odpustil, že už sa naňho nehnevám. Že som už na to zabudol. A môže sa stať, že môj cit sa proti tomu bude búriť, že ten človek mi bude aj naďalej nesympatický a nepríjemný, ale my nemáme v moci svoj cit, my máme v moci svoju vôľu a svoj čin. A preto je potrebné sa nezatvrdiť v nepriateľskom mlčaní, vytrvalo odrážať negatívne pocity, nepriateľské myšlienky, ktoré sa mi objavujú v hlave, vidieť aj pozitívne vlastnosti svojho nepriateľa a vedieť ich oceniť. Utíšenie citu nesympatie nie je nič iného, než záležitosť času a milosti, je treba  modliť sa a čakať. Vo viere sa pozerať Ježišovými očami na svojich nepriateľov a prosiť ako On: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia".

A práve vo chvíli prinášania obetných darov máme veľkú možnosť povedať Bohu, že trpíme pre nepriateľský vzťah, nedorozumenie, povedať Bohu, ako veľmi túžime po zmene k lepšiemu, prosiť Boha o väčšiu lásku. A Boh, ktorý vidí do srdca, tieto prosby veľmi rád vypočuje. Nesmieme však zostať len pri túžbe, je treba ju naplniť činom.

2. Ďalší dar, ktorý môžeme Bohu dať po tomto nutnom dare, je darhmotný. Od samého počiatku existencie Cirkvi si boli kresťania vedomí svojich finančných záväzkov alebo potreby pomoci tým, ktorým slúžia, ktorí sú chudobní, ktorí potrebujú ich pomoc. V obetnom sprievode sa prinášali dary určené k jedlu. Diakon zbieral obilie, chlieb, víno, vlnu – to všetko sa zhromažďovalo, z toho sa rozdeľovalo chudobným a z toho sa podporovala apoštolská a charitatívna činnosť. Neskôr boli tieto naturálne dary nahradené darom peňažným. Jedno by sa však nemalo zmeniť: naše zmýšľanie. Dávame zo svojho prebytku pre tých, ktorí to viac potrebujú. Niekto môže dokonca, tak ako tá chudobná vdova v evanjeliu, dať zo svojho nedostatku.  A to čo dávam, darujem Cirkvi. To nie je vlastníctvom kňaza, to je nás všetkých. To patrí Cirkvi – a my sme Cirkev. Kňaz to potom používa pre dobro farnosti.

Kráľ Dávid, keď vybral dary na chrám, sa modlil túto krásnu modlitbu:„Veď čo som ja a čo je môj ľud, že máme možnosť takto prinášať dobrovoľné dary? Od Teba pochádza všetko. Dávame Ti, čo sme prijali z Tvojich rúk. My sme pred Tebou len hostia a príchodiaci, ako všetci naši otcovia. Naše dni na zemi sú ako tieň a nádej nie je. Spoznal som, môj Bože, že Ty skúmaš srdce, že máš zaľúbenie v úprimnosti. Priniesol som všetky tieto dobrovoľné dary z úprimného srdca. A teraz vidím, ako radostne Ti prináša dobrovoľné dary Tvoj ľud, ktorý je tu. Pane, Bože Abraháma, Izáka a Jakuba, našich otcov, zachovaj naveky to, čo si Tvoj ľud vo svojom srdci predsavzal a ich srdcia si priprav pre seba."

3. Ďalším veľkým darom, ktorý môžeme dať Bohu, je naša ochota k službe. Táto časť sv. omše nasleduje po bohoslužbe slova. Božie slovo sa malo vtlačiť do nášho srdca. Má sa stať konkrétnym dobrom. Ježiš vraví: „Prečo mi hovoríte >Pane, Pane<, keď nerobíte, čo vám hovorím?" A apoštol Jakub nás napomína: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. Lebo kto iba počúva slovo, a neuskutočňuje ho,  podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je" (Jak 1,23-24).

Pri prinášaní obetných darov by sme si mali uvedomiť, koľko je okolo násnúdznych, trpiacich, opustených ľudí.  Možno práve od nás čakajú dobré slovo, gesto alebo pomoc. Sami sa máme stať chlebom. Ježiš nám hovorí:„Vy im dajte jesť!" (???). Teda dať sa Bohu k dispozícii. Prinášajme dary spolu s ochotou slúžiť Bohu: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste robili", hovorí Pán (???). Bohu dáme vždy málo, pokým mu nedáme seba. On očakáva, že sa mu s vierou a láskou zveríme. Pokým to neurobíme, pokým nedáme sami seba, každý náš dar - aj keby sme dali akúkoľvek veľkú finančnú čiastku - je  len pokus Bohu zaviazať oči.

Kňaz sa preto pri prijatí darov modlí s pokornou dušou a so srdcom skrúšeným: "Prosíme Bože, aby si nás prijal. Nech sa dnes pred Tebou staneme obetou, ktorá sa ti zapáči."  Ak sa Bohu v láske nedarujeme, stráca opodstatnenie i naša odpoveď, ktorú hovoríme na kňazovu výzvu:„Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu, Otcu všemohúcemu". Veď Boh nás nemôže prijať, ak sa mu sami nechceme darovať.

4. V tejto časti sv. omše je jeden krásny symbolický úkon – umývanie rúk. Je to výraz našej túžby po čistote, vnútornej čistote. Kňaz i ostatní si uvedomujú, že nemajú privilégium bezhriešnosti. Blížime sa k najväčšiemu tajomstvu. A sme si vedomí, ako málo sme hodní dotýkať sa Krista. A preto sa kňaz modli: „Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu". Akoby pri tom zaznievali slová 15. žalmu: „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov? A kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté." A to je vlastne ďalší dar, ktorý môžeme Bohu ponúknuť v tejto časti: čisté srdce. Zachovať si srdce nepoškvrnené týmto svetom, vyžaduje častokrát veľké úsilie, vnútorný boj a prácu na sebe. Bdelosť srdca, aby sme si stále uvedomovali zlé myšlienky, ktoré nás napádajú a budú napádať, aby sme sa varovali všetkých zlých obrazov, ktoré vidíme, aby sme rázne odmietali  akýkoľvek hriech. Chrániť svoje zmysly pred hriechom – to je základná myšlienka zachovať si čisté srdce. Znamená to postaviť si k bráne svojho srdca vrátnika, ktorý sa každého príchodiaceho pýta: „Si náš alebo od nepriateľa? A keď nie si náš, tak bež preč."  A to je práca! Môže byť krásny dar, ktorý môžeme Bohu dať. Znova opakujem, že naším základným postojom v tejto chvíli prinášania darov má byť naša odovzdanosť. V starokresťanskom spise, ktorý bol napísaný okolo roku 100 (Didaché), je krátka ďakovná modlitba, ktorú hovorili pri sv. omši vtedajší kresťania: „Ako bol tento rozlámaný rozosiaty po horách a bol pozbieraný do jedného celku, tak nech Tvoja Cirkev, zo všetkých kútov zeme zhromaždená, zjednotí sa v tvojom kráľovstve."

Používame chlieb bez kvasníc, pšeničnú múku s vodou, používame vínobez prímesí. Do vína sa naleje trochu vody. Pôvodne bol ten význam rýdzo praktický. Víno v Oriente je silné, a tak sa riedilo. Neskôr bol k tomu pridaný i význam symbolický, ktorý vyjadruje kňaz, keď hovorí: „Tajomstvo tejto vody a vína nech nás spojí s božstvom Ježiša Krista, ktorý láskavo prijal našu ľudskú prirodzenosť."

Chlieb je aj symbolom spoločenstva. Stojíme pred Bohom nie ako jednotlivci, ale ako jeho ľud. Zrno muselo stratiť svoju šupku, muselo byť rozdrvené a upečené. Tak aj človek musí stratiť svoje sebectvo a „ochranné obaly" pred druhými, zriecť sa seba, akoby bol rozdrvený, a spečený (=prežiarený) Duchom Svätým.

Príprava darov je potom zavŕšená modlitbou nad obetnými darmi. Táto modlitba má ukázať, že dary chleba a vína boli vyňaté z profánneho použitia, že sú určené pre Pána. Táto modlitba má vyprosiť zvláštne Božie požehnanie pre tieto dary, ktoré budú premenené Duchom Svätým. Modlitba vyjadruje radosť nad  obdivuhodnou premenou, na ktorej sme účastní. Dary Stvoriteľa, to čo sme od Boha dostali, tu prinášame, On ich prijíma a nakoniec nás ešte mnohonásobne viac obdarováva.

Príprava darov je počiatkom veľkého tajomstva. Vidíme, ako je všetko, všetko to Božie, to nadprirodzené a sväté, zakotvené v tom, čo je tak prosté, ľudské, všedné a obyčajné, ako je chlieb a víno. Ten Jakubov rebrík liturgie sa pevne opiera z jednej strany o našu zem, o našu každodennosť a z druhej strany sa opiera o nebo, ktoré je pre nás ešte tak nezvyklé. Boh zostupuje k nám a my s celým svojím človečenstvom, s celým svojím životom vystupujeme k Bohu.

Toto všetko si máme uvedomiť v  prostom úkone prinášania obetných darov.

Zdroj: P. Eliáš, O.Carm