Tajomstvo Eucharistie - 1. časť

Vo výklade sv. omše sa dostávame k vrcholu, k vrcholnej časti Eucharistie. Pretože Eucharistia je svätou obetou vykúpenia. A táto časť začínaprefáciou, chválospevom, kde nás kňaz upozorňuje na to, že Pán je nám nesmierne blízko. Hovorí: „Pán s vami" a  hovorí, že do tejto časti nemáme vstúpiť chladným rozumom, ale srdcom. Preto: „Hore srdcia!". A my odpovedáme: „Máme ich u Pána". A tiež tým že vstávame (Čechy!), dávame najavo, že chceme vstúpiť s Kristom do Večeradla, vstúpiť s Kristom na Golgotu a nechať sa Kristom viesť k Bohu Otcovi.

Po tejto výzve a uvedomení si Pánovej blízkosti začína modlitba vďakyvzdania. Ďakujeme Spasiteľovi za jeho dielo spásy, na ktorom máme účasť. Svoju vďaku vzdávame tiež Bohu Otcovi, ktorého chvália všetci anjeli a svätí v nebi. A tento chválospev, ktorý spieva kňaz a ktorý má charakter podľa liturgického obdobia, je zakončený v každom období rovnakým spevom alebo volaním „Svätý, svätý, svätý, Pán Boh všetkých svetov." Je to volanie, ktoré počul prorok Izaiáš v nebi. A my si máme uvedomiť, že naša liturgia nie je iba pozemskou záležitosťou, ale že vstupujeme do nebeskej oslavy Boha. Je nesmierne množstvo anjelov, archanjelov a svätých – tí všetci oslavujú Boha. Nech by naša sv. omša bola slúžená v akokoľvek biednych podmienkach, vždy je účasťou na tejto nebeskej oslave. Potom voláme v ústrety Kristovi, ktorý prichádza,„požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Hosanna na výsostiach".

Hosanna  je prosba: Uzdrav nás, spas nás! Vítame Krista, ktorý prichádza ako Pán, ako Otec vekov, do nášho spoločenstva, aby bol s nami tým najvyšším možným spôsobom stretnutia na tejto zemi. A to„požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom" nás už môže upozorňovať na situáciu, keď Ježiš vstupoval za rovnakého volania davu do Jeruzalema. Aj vtedy volali „požehnaný, ktorý prichádza". Sv. omša sprítomňuje to, čo sa odohralo po jeho vstupe do Jeruzalema, sprítomňuje jeho rozlúčkovú večeru s apoštolmi. „Ježiš poslal Petra a Jána a povedal im: »Choďte a pripravte nám Baránka, aby sme mohli sláviť veľkonočnú večeru.« Oni mu povedali: »Kde chceš, aby sme ti ju pripravili?« Povedal im: »Choďte do mesta, stretnete človeka, ktorý nesie džbán vody. Choďte za ním do domu, do ktorého vojde a povedzte Hospodárovi: ´Majster ti odkazuje: Kde je izba, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?´ A on vám ukáže pripravenú veľkú hornú miestnosť. Tam pripravte večeru.« Oni odišli a našli všetko, ako im povedal a pripravili veľkonočného baránka."

Áno, každoročne spomínali Izraeliti na svoj východ z egyptského otroctva. Spomínali na svoju záchranu baránkovou krvou. „Nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu! Baránok nech je bezchybný, jednoročný samček.  ... V predvečer ho celá izraelská pospolitosť obetuje. Vezmú z jeho krvi a namažú ňou oboje verají a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni a nekvasený chlieb s horkými zelinami. A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, sandále na nohách a palicu v ruke. Budete jesť rýchlo, lebo je Pánova Pascha (čiže Pánov prechod)." (por. Ex 12,4-11).

Podobne aj Ježiš so svojimi učeníkmi slávil túto veľkonočnú večeru. Pri nej sa však stalo niečo dovtedy apoštolom neznáme. Všetko prebiehalo podľa židovských rituálnych predpisov: zabitie baránka, pokropenie krvou, potom bol baránok upečený, zjedli ho s nekvasenými chlebmi, horkými bylinami, ale potom vzal Ježiš chlieb, vzdával vďaky, a dával učeníkom so slovami: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva. Toto robte na moju pamiatku." A podobne, keď už bolo po večeri, vzal kalich a povedal: „Toto je kalich novej zmluvy, toto robte na moju pamiatku".

A v tú noc sa ten chlieb stal jeho telom, a v tú noc sa víno stalo jeho krvou. V tichu večeradla bola uzavretá nová a večná Zmluva. Dvere ich úst a sŕdc boli pomazané krvou nového Baránka.

Prečo tak Boh koná? Skutočná láska vždy vytvára rovnosť. Preto Boh prišiel medzi nás ako dieťa – aby sme sa ho nebáli. Bezbranný a potrebujúci človeka. A chce, aby sme aj my k nemu mali detský a dôverný vzťah. Veď nebudeme spasení inak, než ako deti: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva". Boh k nám prichádza skrze človečenstvo svojho večného Syna - skrze jeho telo, skrze jeho krv. A Eucharistia prekleňuje tento obrovský rozdiel medzi Bohom a človekom. Skrze eucharistický chlieb sme vštepení do Krista. On je vinič, my sme ratolesti. Sme zapojení do jeho života. Sme do neho ponorení. Skutočná láska totiž túži vždy po rovnosti. Skutočná láska túži darovať sa tomu, koho miluje. A Boh sa nám skrze eucharistický chlieb naozaj úplne vydáva. My ľudia sa týmto spôsobom stávame časťou Krista. Stávame sa tým, koho prijímame. Sme ním prijatí, sme s Kristom zjednotení. Stalo sa tak vo sviatosti krstu. A pri každej Eucharistii sa  toto zjednotenie a prijatie znovu obnovuje. Je to vrchol spojenia s Kristom. Tak ako každý náš pokrm v sebe pretvárame, v tkanivách svojho tela, tak Kristus pretvára nás v seba, v svoje telo. My sa tajomným spôsobom stávame jeho súčasťou, jeho telom. Tým, koho prijímame.

A pri večeri, kde bola uzavretá táto nová zmluva, nám Ježiš dal aj nové prikázanie (nová zmluva – nové podmienky): „Milujte sa tak, ako som ja miloval vás!" Stará zmluva, ktorá bola uzavretá na Sinaji, bola uzavretá zmluvou novou. Je to nesmierny záväzok, keď si uvedomíme, že Ježiš od nás chce, aby sme ho milovali tak, ako miluje on, aby sme týmto spôsobom mali radi všetkých ľudí. A on miloval až do krajnosti: za nás zomrel. Pre človeka je nemožné, aby mal takúto lásku. A keď to Boh od človeka napriek tomu chce, tak nám dáva aj prostriedok, ukazuje spôsob, ako k tomu máme dospieť.

Týmto prostriedkom a týmto spôsobom je práve eucharistický chlieb. Ježiš nám dáva svoje telo, teda aj svoje srdce; on sa s nami spája. Ja teda nemám blížneho milovať svojím ľudským srdcom, svojimi ľudskými sympatiami, ale mám milovať Kristovým srdcom. Preto sa mi dáva v chlebe, preto sa so mnou stotožňuje, preto mi dáva svoju krv, svojho ducha, aby on sám – Boh, mohol milovať v tomto svete ľudí skrze mňa.

Nastáva teda oná podivuhodná výmena. A pretože každá biblická zmluva bola potvrdená krvou, aj táto zmluva Nového zákona je potvrdená a spečatená krvou. „Nie krvou capov a baranov, ale krvou nepoškvrneného Baránka." On sa vydal v obeť za nás, miesto nás. Boli to naše nevernosti, pre ktoré bol pribitý na kríž a zničený vo svojom človečenstve. „Niesol naše neprávosti."

Ak sa stotožnil s nami, s naším srdcom, potom vzal na seba aj všetky naše ľudské hriechy. Tú kamennosť nášho srdca akoby skryl vo svojom vlastnom srdci. Na tom kríži sme mali byť my. Ale on tam vystúpil miesto nás. A svoje srdce nechal prebodnúť miesto nášho. Jeho krv je jediný zdroj odpustenia našich hriechov. Ježiš sa najprv s nami stotožnil, potom vo svojom srdci vyniesol hriechy celého sveta na drevo kríža a jeho ranami, jeho krvou sme boli uzdravení. Vtedy sa chrámová opona roztrhla vo dvoje. A priepasť hriechu medzi Bohom a človekom bola prekonaná. On raz navždy vylial svoju krv a tak nám získal večnú spásu.

Teda keď idem na sv. omšu, idem do Večeradla, idem tiež na Golgotu. Vystupujem pod Kristov kríž. Jeho obetu na kríži sprítomňuje to, čo sa nekrvavým spôsobom stalo vo Večeradle. Je to jediná skutočnosť Kristovho úplného odovzdania seba samého za nás. To, čo sa stalo vo Večeradle, tvorí jednotu s obetou na kríži. Je to obeta. Podstata obety nie je v tom, že tečie krv, podstata obety je v obetnom zmýšľaní. Obetné zmýšľanie, to je láska, ktorá dáva seba až do krajnosti: „Boh tak miloval svet, že vydal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto verí v neho" (Jn3,16), to je láska, ktorá sa obetuje, ktorá dáva.

Ježiš, keď prichádza ne svet „hovorí: »Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. ... Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam, ... aby som plnil tvoju vôľu, Bože.«" (Hebr 10,6-7). Ježišova obeta začala jeho vtelením. A neprestala v žiadnu chvíľu jeho života, ale vyvrcholila, keď prišla jeho hodina. On zobral na seba prirodzenosť služobníka, zriekol sa sám seba a keď prišla hodina, aby ho otec oslávil, ukázal všetku svoju lásku a tým, ktorých zanechával vo svete, sa vydal do krajnosti. V tejto nekonečnej láske sa vydáva svojmu Otcovi v poslušnosti a vydáva sa nám v láske, vo svojom srdci spaľuje všetky naše hriechy. Jeho telo sa skutočne obetuje na odpustenie všetkých našich hriechov. On je preto na kríži, aby zachránil všetkých. „Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe, aby nezahynul nikto, ale mal život večný." Do tejto veľkonočnej obete, bratia a sestry, vstupujeme a prežívame ju každou sv. omšou – stretávame sa s Kristom osobne, a to skrze tajomstvo premenenia. Ježiš je prítomný v spôsoboch chleba a vína.

Apoštoli boli na túto udalosť vo večeradle pripravovaní jeho zázrakmi. Poznali silu Ježišovho slova: rozkázal rozbúreným vodám mora a ono utíchlo. Povedal chromému: „Vstaň!" a on vstal. Povedal mŕtvemu dievčaťu: „Talita kum", a ona ožila. Povedal Lazárovi: „Poď von!", a on vyšiel. Oni poznali silu Kristovho slova. Ježiš vo svojom človečenstve neprestal byť Bohom.  A v Eucharistii neprestáva byť nielen Bohom, ale neprestáva byť ani človekom. Svoje vtelenie rozšíril na chlieb a víno, aby sa stal naším pokrmom. Apoštoli boli na to pripravení jeho slovom, jeho učením. Sám im vysvetľoval, že jeho telo je skutočný pokrm a jeho krv je skutočný nápoj. Že  je Boží chlieb, ktorý zostúpil z neba a dáva život svetu, že je chlieb života.

Pri premieňaní vo sv. omši sme svedkami zázraku: prichádza k premene podstaty chleba a vína. Nový spôsob prítomnosti Zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má iný vzťah k hmote, k priestoru a času, než my. Po celé veky existencie Cirkvi vlastne trvá jediná omša. A my vo svojom čase vstupujeme do vtelenia Boha, ktoré sa uskutočňuje v nás skrze Eucharistiu. Eucharistickým chlebom Kristus zostúpil do hmotného sveta, aby ho premenil a posvätil. A zvláštnym spôsobom chce vstúpiť do nášho života, do nášho srdca. Týmto spôsobom sa Ježiš s nami spája v hĺbke našej duše.

Tieto skutočnosti prežívame vo svojej viere. Ježiš sám narazil na prudký odpor, keď hovoril, že dá sám seba za pokrm a nápoj: „Ako nám tento človek môže dať jesť svoje telo?" A už vtedy, za jeho života, sa toto tajomstvo stalo kritériom viery v Kristovo slovo, v jeho božskú moc. Ježiš nič neodvolal. Ba dokonca aj apoštolom ponúkol: „Aj vy chcete odísť?" „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života." Za znameniami chleba a vína sa skrýva Pán vekov – vzkriesený Kristus vo svojom človečenstve i vo svojom božstve. A nikto z nás by sa neodvážil tomuto Kristovi, triumfujúcemu víťazovi priblížiť, keby nebol takto utajený za závojom chleba a vína.

Týmto spôsobom Boh chráni svoju slobodu. Na stretnutie s ním je skutočne potrebná viera. Tu človek nemusí mať strach, tu je iba viera. Kto nemá vieru, ten neprichádza, kto nemá vieru, ten sa na sv. omši nudí. Ale kto má vieru a vníma, k nemu prichádza vo chvíli prijímania, uvedomuje si, aký veľký je to dar. Ale tiež, aký veľký záväzok je prijímanie Kristovho tela. Ježiš nám tým kladie na srdce nové prikázanie: „Milujte sa tak, ako som ja miloval vás."

Zdroj: P. Eliáš, O.Carm.