Bratia a sestry,

všetci, tak ako sme tu, chodíme v nedeľu do kostola, ba niektorí sme aj denne na sv. omši. Nahlas sa tu spoločne modlíme, robíme rôzne gestá, vstávame... Ale môže sa stať, že odchádzame s prázdnym srdcom, iba s vedomím, že sme splnili svoju pravidelnú náboženskú povinnosť a ideme ďalej životom a nariekame, že nemáme síl. A predsa tento zdroj duchovnej sily, prameň živej vody je na dosah: Je vo sv. omši. Je pred nami. Ale, bohužiaľ, často zatvorený, zapečatený. Tento prameň je pre nás uzavretý preto, že veľakrát vnímame sv. omšu len ako nejakú ozdobu sviatočného dňa. Ako príležitosť na pekný zážitok, alebo na stretnutie s priateľmi, alebo ako prežitie duchovnej atmosféry, alebo si ideme vypočuť peknú kázeň.

Sv. omšu nevidíme v súvislostiach so svojím všedným dňom, každodenným životom. Pretože sv. omša je iba jednou z mnohých našich pobožností a modlitieb. A tak takýto človek si jedného dňa povie: „A čo sa nemôžem modliť doma? Keď si zájdem do lesa a tam sa modlím, tak sa oveľa lepšie sústredím. Prečo by som mal vlastne do toho kostola chodiť? Veď Boh je všade."

Preto chceme v týchto úvahách zamerať našu pozornosť na hlbšie pochopenie tajomstiev, ktoré sa odohrávajú v našich chrámoch. Aby sa pre nás tá obyčajná omša stala niečím dôležitým: vrcholom, ku ktorému smeruje celý náš týždeň, alebo deň; zdrojom, kde obnovujeme svoje sily. Vôbec nemáme v úmysle robiť nejaké teologické úvahy alebo liturgickú prednášku. Chceme skôr jednoduchým spôsobom poukázať, ako sa dá sv. omša aj žiť.

Na všetko, čo je dôležité a čo chceme pekne prežiť, sa treba pripraviť. Na oslavu narodenín, na koncert, na stretnutie s priateľmi... Aj na stretnutie s Bohom je potrebné pripraviť sa. Pripomínajú nám to už aj zvony. Rozliehajú sa a modlia sa. Volajú tak ako prorok Joel: „Zvolajte ľud, zasväťte pospolitosť, zhromaždite starcov, zvolajte deti! Poďte, všetko je pripravené – hovorí Pán." „Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na svadobnú hostinu Baránkovu". Predsa je možné toto pozvanie odmietnuť. Pohrdnúť hostiteľom. Je možné povedať ako ten človek v Ježišovom podobenstve: „Nemôžem prísť, pretože som práve kúpil pole a musím sa naň ísť pozrieť." Sú tam uvedené aj iné dôvody, pre ktoré človek „nemôže" prísť na hostinu. Dá sa ich nájsť oveľa viac: mám veľa práce, film v televízii, únava, návšteva, cesta... Ale keď sa nad tým zamyslíme hlbšie, zistíme, že príčina je len jedna: málo lásky k Bohu - preto ho nepostavíme na prvé miesto.

Z druhej strany zase tou najkrajšou prípravou na sv. omšu je túžba po Bohu. Túžba, ktorá nás môže sprevádzať po celý deň alebo po celý týždeň a ktorá vyústi v radostné odhodlanie. To odhodlanie, ktoré poznali už tí, ktorí putovali do jeruzalemského chrámu: „Zaradoval som sa, keď mi povedali – Pôjdeme do domu Pánovho." „Slúžte Pánovi s radosťou, vstúpte pred neho s jasaním. Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými." Ako by asi inak zneli naše chrámy radostnou chválou, keby do nich všetci prichádzali s touto túžbou!

Kostol je dom Boží, ale tiež môj a tvoj dom. A preto nie je záležitosťou kňaza – farára, ako ten kostol vyzerá. Či je v ňom čisto, či je vyzdobený a opravený. Každý, kto ide do tohoto domu, by sa mal pýtať: „Čo som pre tento dom urobil ja?"

Keď vstupujeme, kdesi za dverami alebo v predsieni kostola nachádzamesväteničku so svätenou vodou. A ty si namočíš prsty a robíš kríž. Sú to prsty tej ruky, ktorou sa prisahá. Krížom vyznávam svoju vieru. Krížom omývam a osviežujem krstné znamenie. Pripomínam si: Som kresťan. Mám právo, nie povinnosť – mám výsadu sláviť túto bohoslužbu. Svätená voda a znamenie kríža poznamenávajú tvoje telo a pripomínajú, že si máme obliecť Krista. Dať mu schopnosti svojho rozumu, dať mu svoje srdce, dať mu svoje ruky. Toto znamenie je zároveň prosbou, exorcizmom: prosbou za to, aby ma Boh chránil od Zlého. A teda urobiť na sebe znak kríža (prežehnať sa) – to je veľká vec. Je to vyznanie viery, obnovenie môjho krstu, je to zrieknutie sa zla a prosba, aby ma Pán pred ním chránil. A opäť sa môžeme zamyslieť nad tým, ako robíme kríž na sebe my, keď vstupujeme do chrámu.

Potom pokľaknem pred svätostánkom. Tým dám najavo svoju vieru v Ježišovu stálu prítomnosť v mystickom Chlebe. Pokľaknutím sa robím malým pred Bohom. (Poznámka: Je liturgická zásada, že sa robí vždy len jeden úkon. Tak ako nemôžem v jednej sekunde vysloviť naraz dve slová – a to čo robím je reč, liturgická reč – preto je dobré robiť poriadne vždy len jednu vec. Buď si kľakám, alebo sa prežehnávam. Nie je dôvod robiť oboje naraz.) Je dobré opustiť ten veľmi starý, veľmi „katolícky" a veľmi vžitý zvyk zostať stáť pod chórom. Že je dobré sa prestať báť oltára a sadnúť si čo najbližšie. Možno kňaz, ktorý uvidí okolo seba skupinu ľudí, ktorí majú záujem dobre prežiť sv. omšu, bude tým povzbudený a bude aj lepšie kázať. Je tiež dobré pozrieť sa na svojich susedov. Pokým ich poznáme, tak sa na nich aspoň usmiať. Dať najavo, že o sebe vieme – privítať sa. Veď tvoríme jedinú rodinu Božích detí.

Keď sa potom človek rozhliadne po kostole, zistí, že oltár má určitú úpravu. To všetko je symbol. Symbol, ktorý hovorí o zmysle dnešnej slávnosti. Napríklad pôstna prázdnota je symbolom, ktorý hovorí o očakávaní, ktorý hovorí o pokání. Adventný veniec bude zase symbolom rastúceho svetla vianočnej radosti. Dajme sa inšpirovať tým, čo vidíme okolo seba, čo krásne je v našich chrámoch.

Je tu však jeden predpoklad, celkom jednoduchý: prísť včas. Prísť včas a prísť v modlitbe, aby to všetko k nám mohlo hovoriť.

Do tohoto sústredenia a očakávania zaznie zvonec, my vstávame, začneme spievať pieseň a radostná bohoslužba môže začať. Pieseň sa spieva preto, aby sme sa ňou spojili v jeden celok a aby bohoslužba bola radostná. Už sv. Augustín hovorí: „Kto miluje, spieva." Spev je stále najlepšou formou modlitby. Je to dorozumievacia reč medzi človekom a Bohom. A kto spieva, dvakrát sa modlí. Preto na začiatku sv. omše spievame. Pomáha nám to, aby sme sa oslobodili od hluku, ktorý si možno ešte z domu prinášame, pomáha nám to sústrediť sa. Spev nás uvádza do liturgie: iný je v dobe pôstnej, iný v období vianočnom či veľkonočnom. Predovšetkým nás však spev zjednocuje v jedno spoločenstvo. Ľudia, ktorí spolu spievajú, si musia uvedomiť, že k sebe patria. Mali by sme teda v tom okamihu odložiť všetky súkromné pobožnosti a naozaj spievať. Spievať spolu, so všetkými. Spoločnú pieseň s vedomím, že sme Cirkvou, ktorá s radosťou oslavuje svojho Pána.

Kňaz za tohoto spevu pristupuje k obetnému stolu, ktorý symbolizuje Krista. Je to miesto, kde sa stretne časnosť s večnosťou. Preto hlboký úklon a pobozkanie obetného stola sú prejavom úcty ku Kristovi, symbolom lásky k nemu, výrazom toho, že kňaz chce čerpať z Krista skôr, ako bude hovoriť k ľuďom. Vo sv. omši je v kňazovi prítomný sám Kristuszvláštnym spôsobom. Keď kňaz číta evanjelium a káže, to sám Kristushovorí. Keď kňaz premieňa chlieb a víno v jeho telo a krv, to sám Kristuskoná toto dielo. Je správcom Božích tajomstiev – poslaný a poverený samotným Ježišom Kristom. A preto predsedá celému zhromaždeniu a vystupuje v Kristovom mene. On sám si uvedomuje, že nie je dôležitý. A že je tým lepší, čím viac sa umenšuje, aby Kristus mohol rásť – aby ľuďom neprekážal v stretnutí s Ježišom Kristom.

Sv. omšu začíname krížom. Robíme ho spolu s kňazom a pripájame svoje „Amen". Týmto slovom, týmto „Amen", sa spájame s liturgiou nebešťanov, s vďakyvzdaním všetkých svätých.  V Zjavení sv. Jána sa hovorí: „Počul som spev akoby ohromného zástupu, ako hukot veľkých vôd, ako dunenie hromu. Klaňali sa pred Bohom sediacim na tróne a volali: „Amen! Aleluja!" To môže znamenať to naše „Amen". Naša sv. omša, naša liturgia nie je len pozemská skutočnosť – dotýka sa večnosti. A my začíname Božím menom. Len takto sa môžeme odvážiť na tak veľkú vec. Kríž ako znamenie nachádzame už v katakombách, a to posádzaný drahokamami a perlami. Skrze tento kríž, Kristov kríž, môžeme pristúpiť k Bohu, nebeskému Otcovi. Tento kríž je kľúčom, ním sa otvára pokladnica milostí, ktorou je sv. omša.

Kňaz potom otvára ruky - to je akoby gesto domáceho pána, ktorý víta a prijíma prichádzajúcich. Cirkev je domom pre všetkých. Všetci by sa tu mali cítiť ako doma, dobre. Kňaz ich víta; nie vo svojom mene, ale v Kristovom mene. Preto používa biblický pozdrav. Ako apoštol Pavol želá Kristovu milosť, poukazuje na jej pôvod v Bohu a na jej rozvinutie v Duchu Svätom. Ten pozdrav môže byť veľmi prostý. Napr. aj pozdrav „Pán s vami". Koľko toho obsahuje! Že Boh je skutočne uprostred  nás: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta." „Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som aj ja uprostred nich."  Hneď na začiatku, pri pozdrave, si uvedomujeme skutočnosť, že Ježiš je uprostred nás.

Potom má kňaz zhromaždenie privítať a uviesť do tajomstva, ktoré si pripomíname pri tejto sv. omši. Krátko vysvetlí zmysel sviatku, ktorý sa slávi, či život svätca, ktorého si pripomíname. Nemá to byť malá kázeň, ale stručný úvod.

Prví kresťania boli pospolu a po domoch lámali chlieb, s radostným a úprimným srdcom chválili Boha. Vytvoriť takéto spoločenstvo nie je samozrejmé. Predpokladá, že človek pochopí, že je Bohom prijatý, Bohom milovaný. Nie pre naše vlastné zásluhy, veľkosť, ale z Božieho rozhodnutia, zadarmo. Boh nás miloval skôr ako my jeho a táto jeho láska je nezaslúžený dar. Kto si toto uvedomuje, ten prijme s láskou sám seba takého, aký je. Pretože Boh ma má rád, tak ako by som mohol sám seba nenávidieť? Kto toto pochopí, je tiež schopný s lásku prijať druhých ako svojich bratov a sestry. A pochopí tiež, že pred Bohom nemáme vôbec nič, že sme pred ním hriešnici, ktorí potrebujú odpustenie.

Toto naznačuje a vyjadruje na začiatku sv. omše úkon kajúcnosti. Je potrebné odpustiť v srdci a zmieriť sa so svojimi bratmi, ak má niekto niečo proti tebe, skôr než ponúkneš Bohu svoj dar. To je zmysel úkonu kajúcnosti. Formula všeobecného vyznania: „Vyznávam Všemohúcemu Bohu..." je z 11. storočia. Chce nám povedať, že hriech nie je súkromná záležitosť. Že zraňuje Cirkev, Kristovo tajomné Telo. Preto aj bitie v prsia znamená: Ja si zaslúžim potrestanie. Je to moja vina, ja som hriešnik. Ja som ako colník, ktorý sa v chráme bil v prsia. A bol ospravedlnený. Všimnime si: Niektorí sa nemajú z čoho vyznávať. Hrešíme aj vtedy, keď nerobíme to, čo máme robiť, keď zanedbávame konanie dobrého. Či sme naozaj urobili všetko, čo sme urobiť mali. Aj to nám Cirkev kladie na srdce. A akonáhle sme uznali svoju vinu,  hriech prestáva byť pre nás nebezpečný. Preto svätí, Panna Mária, ako aj bratia a sestry sa stávajú našimi orodovníkmi. Prosíme ich, aby sa za nás prihovárali. Tomuto všeobecnému vyznaniu hriechov predchádza chvíľa ticha, kedy si máme uvedomiť sami seba, svoju hriešnosť a krátko sa zamyslieť nad svojím svedomím. Je to krásny spôsob, ako nám Boh odpúšťa. Je to mimosviatostné odpustenie hriechov. Cirkev zaväzuje veriacich, ktorí sú si vedomí ťažkých hriechov, aby najprv prijali sviatosť zmierenia. Ak si ale nie som vedomý smrteľných hriechov, Pán mi v tomto okamihu – pri sv. omši – moje všedné hriechy odpúšťa. Napriek tomu tí, ktorí chodia pravidelne na sv. omšu, pociťujú nutnosť pravidelne sa spovedať.

Po kajúcej príprave nasleduje Kyrie eleison – Pane, zmiluj sa. Väčšina ľudí si  myslí, že to patrí ešte k úkonu kajúcnosti. Ako keby ešte nebolo dosť toho ľutovania, tak ešte Pane, zmiluj sa! Ale opak je pravdou. Je to už príprava k slávnostnému spevu Glória – Sláva Bohu na výsostiach – počiatkom oslavy Kráľa. Radostne vítame prichádzajúceho Pána. A hovoríme to po grécky, rečou prvotnej Cirkvi. Je to ako starožitnosť v modernom byte – pri sv. omši. Rimania týmto volaním oslavovali víťaza po bitke, keď sa vracal cestou na Kapitol. Alebo cisára, ktorý prechádzal ulicami. Kresťania to prijali. Pretože v Ježišovi vidia jediného Pána, najvyššieho Víťaza. Preto voláme eleison – ukáž svoju moc, zmiluj sa! Pozývame tým Ježiša do svojho spoločenstva. Radostne sa uisťujeme, že Pán skutočne prichádza. V 6. storočí v prvom rímskom Ordo gregorianum sa spievalo tak dlho, pokým to pápež nezastavil. Pokým nepovedal, že vzývania Pána už bolo dosť.

Kyrie predchádza chválospev Sláva Bohu na výsostiach. Tento chválospev je nesmierne krásny. Je to starokresťanský chválospev,písomne zaznamenaný v roku 330. To znamená, že sa spieval už oveľa skôr. V 7. storočí ho smel spievať jedine biskup. Kňaz len na Veľkú noc. Tento chválospev začína spevom anjelov nad Betlehemom. Boh nám dal svojho Syna. My sme sa tu zhromaždili a chceme spolu s anjelmi Boha chváliť. V prvej časti je skutočne chvála: chválime Ťa, velebíme Ťa, klaniame sa Ti, vzdávame Ti vďaky – a myslíme na celú najsvätejšiu Trojicu. V druhej časti sa obraciame na Krista (Pane Ježišu Kriste, Ty jednorodený Syn...). Označujeme ho v jeho božstve i človečenstve. V krátkych litániách zdôrazňujeme jeho vykupiteľskú moc. Na celom tom chválospeve je zrejmý starokresťanský charakter. Je v ňom cítiť odpor voči pohanstvu, mnohobožstvu. Je to oslavný hymnus na Krista, jediného Pána. 

Celá táto príprava na sv. omšu, o ktorej hovoríme, vstupné obrady, je zakončená a vrcholí vo vstupnej modlitbe. Je to modlitba k Bohu, preto sa kňaz nepozerá na ľudí. Drží rozopnuté ruky, dlaňami dohora (toto gesto je veľmi staré, nachádzame ho už v rímskych katakombách, znamená odovzdanosť). Vzdávame sa Bohu v nádeji, že naše prázdne ruky naplní. Modlitba má tri časti:  výzva –  „Modlime sa".  Výzva platí pre každého z nás. Máme sa stíšiť a rozprávať sa s Bohom. Tu by si mal každý uvedomiť úmysel, s ktorým prišiel na sv. omšu – chcem Bohu za niečo poďakovať, za niečo ho chválim, o niečo prosím, Bohu sa odovzdávam... Na to je tu chvíľa ticha, ktorá nasleduje po výzve Modlime sa. A potom kňaz všetky tie osobné prosby a chvály zhŕňa a zbiera. A prináša ich skrze Krista, jeho menom, Otcovi v Duchu Svätom. Modlitba, ktorá je v misáli, je prosba, ktorá sa týka Cirkvi a vždy nadväzuje na tajomstvo dňa, v ktorom sv. omšu slávime. Nesmierne dôležité je naše Amen, ktoré dáme na koniec vstupnej modlitby. Znamená to, že zhromaždenie sa pripojilo k modlitbe kňaza. Zhromaždený Boží ľud potvrdzuje, že verí, že ho Boh vypočúva. Týmto Amen končia vstupné obrady, aby mohla začať bohoslužba slova.

Zdroj: P. Eliáš, O.Carm.