Išla som do iného okresného mesta, ako svojho, na vyšetrenie. Absolútne som nevedela, kde je tam nemocnica, akurát som mala zistené, ako sa volá zástavka, na ktorej vystúpim.

- Až do stredu mesta?
- Áno, prečo?
- Viete, mám vystúpiť na jednej zástavke, ale viem len, ako sa volá, prosím, ukážete mi ju? Teda, poviete mi, kde mám vystúpiť?
Pani prikývla a opýtala sa, kde idem.
- Do nemocnice.
- Do nemocnice? To budete mať pešo ešte veľmi ďaleko.
- Viem, ale nezostáva mi nič iné, snáď tam trafím...
- Viete, veľmi ťažko sa to vysvetľuje, ako by som vám to len...
Vtom prichádza autobus, pani si kúpi lístok, (zdá sa mi, že som započula meno "mojej zástavky" - ale to sa mi asi len zdá, hovorím si), počká, kým si zaplatím aj ja, a sadneme si spolu. Už vopred jej ďakujem, že je taká veľmi ochotná, a ukáže mi tú moju zástavku... Usmeje sa. Je veľmi milá.
Cesta nám v spoločnosti rýchlo ubieha, keď jej v tom zazvoní telefón. Nechtiac si vypočujem jej krátky rozhovor:
- Cestujem už, ale budem chvíľku meškať, počkajte ma... Asi na naliehanie volaného, -  "prečo?", krátko odpovedá:
- Tu, mojej spolucestujúcej ukážem, kde je nemocnica...
Po zložení telefónu, sa nezmohnem na slovo. Tak predsa sa mi to nezdalo! Konečne zo mňa výjde:
- Ďakujem vám za vašu ochotu. Kvôli mne vystúpite teda o zástavku skôr...
- Ále, to nič nie je, rada vám pomôžem. Viete, to mi volala sestra. Sme štyri sestry, každá bývame v inom meste, a dnes sme si dali stretnutie. Tak sa na ne teším... Viete, to je také krásne, keď sa stretneme, ako by som vám to povedala, ako... napiť sa živej vody... :)

Tak to je krásne prirovnanie, teším sa spolu s ňou... A uvedomím si, že mi nevdojak zaslzia oči...

Ani sme sa nenazdali, a prišla moja zástavka. Vystupujeme spolu. Pani mi ukazuje, kde budem mať zástavku oproti, cez cestu, keď sa budem vracať domov, a vydávame sa na cestu do nemocnice.

Cesta je rôznorodá, aj rovná, aj kľukatá, aj cesta, aj necesta, ako sa hovorí, a naozaj sa mi veru zdá, že bez nej by som tú nemocnicu ani nenašla, tak dobre je schovaná za veľkými stromami... aspoň z diaľky sa tak zdá...

Ešte raz sa ma pýta, kde presne idem, na aké oddelenie, a uisťuje ma, že ma tam presne zavedie, vraj tu bývala 30 rokov, kým sa s manželom nepresťahovali do rodičovského domu, do iného okresu...

Prichádzame do nemocnice, moja záchrankyňa mi ukazuje, kde je RTG, keby som ho náhodou potrebovala, (čo som aj naozaj potrebovala), a schodmi vystupujeme na druhé poschodie. Prichádzame ku spojovacím dverám, ktoré sa pred nami otvoria, a nás privíta prívetivý lekár, ktorý práve vyšiel z blízkych dverí, a pýta sa, koho hľadáme.

Pane, aký si úžasný! Fantastický! Ako naplánuješ do najmenšieho detailu každú situáciu, keď sa ti človek úplne odovzdá... a spoľahne sa na teba, že ty ho povedieš...

Moju milovanú sprievodkyňu som stačila iba objať, pobozkať na líce, a ešte raz aspoň krátko poďakovať... (Na nič iné už nebol čas, lebo pán doktor ma už volal, hoci podľa objednania som mala ešte aspoň hodinu čas)...
... A zamávať jej ešte spoza tých spojovacích sklenenných dverí, ktoré za mnou zaklapli...

Moja drahá priateľka, ďakujem ti, že si sa aj mne dala napiť toho dúška živej vody, o ktorom si mi hovorila...

S láskou budem o tebe rozprávať Bohu, ako o mojom ďalšom dobrodincovi, ktorého mi Pán poslal do cesty môjho života, aby mi pomohol, a ja, aby som za neho ďakovala... :)

obrázok: google