Stalo sa to toto leto. Ak si pamätáte horúce júlové dni, kedy sa teploty vzduchu predbiehali v prvenstve, kde je horúcejšie, či na Slovensku, alebo v prímorských oblastiach, dáte mi za pravdu, že bez mora sa tie páľavy dajú zvládať u nás len veľmi, veľmi ťažko. Odborníci varujú, aby sme si dávali pozor na zdravie, pili dostatok tekutín, vyhýbali sa priamemu slnečnému žiareniu, pokiaľ sa dá, ani nevychádzali z domov, a my, všetci pracujúci, by sme veľmi radi privítali, aby sme ani do práce chodiť nemuseli :)

Ťažko sa dýcha, ťažko sa premiestňuje z miesta na miesto, ťažko sa zvládajú zaťažkávajúce situácie.

Ja so svojou rodinou sme práve v takomto rozhorúčenom dni boli prinútení cestovať vlakom, lebo rodinné záležitosti si priali, aby sme ešte tohto dňa boli do večera doma...

Cesta v klimatizovanom vlaku prebiehala príjemne. Pred očami mi svietil displej, ktorý nám oznamoval, kde sa nachádzame, aká je najbližšia stanica a teplotu vzduchu. Tá v čase, kedy sa zastavil čas pre nás, pútnikov v tomto železnom hadovi, ukazovala 41 st. Celzia. Bác! a potom to prišlo! Tento náš železný kolos sa zastavil a stál a stál a stál...Darmo sme si priali, aby sa pohol, nič také sa takmer dve hodiny nestalo...Vraj bol pokazený rušeň a my sme sa tak stali nedobrovoľnými rukojemníkmi na ceste životom tejto modernej techniky práve v tom najnevhodnejšom čase, aký si len viete predstaviť. Páľava sálala dovnútra vozňov, kde vzduch zostal stáť. Nikde ani závan vetríka...Otvárali sa okná, aby sme mohli dýchať, ale ani to nám nepomohlo, pretože sme si ku sebe „vpustili“ ešte väčšie teplo, ešte silnejšiu horúčavu...

Minúty ubiehali veľmi pomaly, a keďže nás nik neinformoval, ako a kedy sa udeje oprava nášho rušňa, začalo byť medzi nami napätie. Zo zásob sme začali vyťahovať  fľaše s minerálkami, ktoré nás osviežovali iba na okamih, lebo aj tie boli veľmi teplé. Podišli sme aspoň ku dverám, aby sme sa nadýchali čerstvého vzduchu, ale vzápätí sme sa schovali, lebo nás omráčila taká páľava, až nás všetkých omráčila...Jeden cestujúci nám povedal, že po tejto skúsenosti už raz nevie, čo je horšie: prežiť vo vlaku vyčerpávajúcu horúčosť, alebo treskúcu zimu. Lebo vraj kedysi prežil takéto niečo, čo teraz, len v zime ako v ruskom filme...všetci vo vlaku sa triasli od zimy, zuby im drkotali a hoci sedeli v bundách, v mraze v mínusových hodnotách okolo tridsiatky, to nebolo celkom nič...

Nás morilo teda teplo. Kvapky potu nám stekali po chrbátoch, telo bolo omráčené, uvažovala som, že ma možno čaká kolaps...A uvedomila som si, že my, všetci pasažieri, čo sme uviazli v tejto hodine a na tomto mieste, sme veľmi skromní, (možno hlúpi), lebo od tejto železničnej spoločnosti nepýtame vodu, ktorá znamená život!

Nik z personálu nám nedoniesol tú životodarnú tekutinu, ktorá by nás osviežila a pomohla prežiť krízu, ktorá na nás doľahla...Deti to potom výstižne pomenovali, že sme prežili peklo...Ja som bola celkom isto iste dehydrovaná, lebo moje telo sa ani po štyroch dňoch nevedelo spamätať z toho šoku, čo muselo prežiť...

Odvtedy sa voda pre mňa stala priateľkou číslo jedna a viem,  že sa nedá vyvážiť ani zlatom...Vždy, keď spustím vodovodný kohútik, som šťastná, že jej máme dostatok a poviem si, že sme najbohatší ľudia planéty. Od tej krízovej situácie na koľajniciach, si vážim každú životodarnú kvapku, ktorá mi natečie do pohára...

Tak, ako je voda nevyhnutná pre život, pre dušu je nevyhnutný Duch Svätý. Zabúdame ho volať do svojich životov. Do každej zaťažkávajúcej životnej skúšky, životnej udalosti, krízy života. Zabúdame, že On uschopňuje a riadi naše životy. Hľa, aké prívlastky má táto Tretia Božská Osoba: Posvätiteľ, Utešiteľ, Radca... Všetci poznáme Jeho Sedem darov, o ktoré zabúdame prosiť.

V čase, kedy telo žízni po vode a bez nej by skolabovalo, ak nedostane jej okamžitý prísun, tak aj vo vyhrotených životných situáciách, máme vzývať Ducha Svätého o pomoc. Samozrejme, nielen v nich, veď Duch Svätý nás vedie celým naším životom, ale je možné, že v časoch blahobytu si to ani neuvedomujeme, alebo nechceme uvedomiť a svoj život priraďujeme našim zásluhám, že máme  jednoducho „šťastie". Potom, ak sa stane niečo neočakávané, čo sme nemohli nijako ovplyvniť, alebo, práveže, sme mohli a mali možnosť ovplyvniť, zabudneme prosiť Ducha Svätého o pomoc, o Dar rady, Dar sily, Dar poznania, Dar múdrosti, Dar rozumu...a zrazu nastane kolaps duše, ktorá bez životodarnej miazgy – duševnej posily Ducha Svätého, nebude mať dostatok síl, aby to prežila bez duševného, duchovného otrasu.

Ak by sme Ducha Svätého volali do svojich životov, predišli by sme mnohým životným katastrofám, ktoré zanechajú trvalú stopu v našich vzťahoch a životoch...ako sú rozvody, potraty, zanedbávanie dobrého...

Tak, ako si každý deň naberieme pohár čistej vody, ktorá znamená život, tak aj každý deň sa utiekajme k Duchu Svätému, ktorý je Život. Jeho Dary sú mocné, mocnejšie, než všetko bohatstvo sveta. Nestojíme o ne? Potom sa nečudujme, že Hlas, ktorým sa prihovára našej duši, už nedokážeme včas rozpoznať...

Duchu Svätý, príď z neba a vydať ráč zo seba žiaru svetla pravého...

Príď k nám, príď k nám, Duchu Svätý, príď k nám Duchu Presvätý!

obrázok: Google