Neviem... Asi sú to dobré myšlienky a môžu byť, užitočné, ale zdá sa mi, že k tomuto článku chýba nejaký úvod. O odpustenie akých chýb, hriechov, viny... ide?
Ak máte na mysli bežné chyby a drobné zlyhania, ako správanie, slovník, hlas, možno nepochopenie, odmietnutie pomoci, nevhodná (alebo "nevhodná" kázeň) a podobne. Veci s ktorými sa často stretávame a ktoré naozaj rastú a často aj vznikajú práve našim posudzovaním... Potom je článok veľmi dobrý a takýto postup môže očistiť náš vzťah k svojmu kňazovi a pomáhať rastu celej farnosti.

No, je možné, že niekto pociťuje naozaj hlboké zranenie od kňaza. Stáva sa všeličo. A potom tento postup jednoducho nemôže fungovať. Už prvé slová "Najskôr odvráť svoj pohľad od tej drobnosti..." - čo ak to nie je drobnosť? Hlboké zranenie je potrebné si najskôr uvedomiť, priznať si ho a uzdraviť v prítomnosti nášho Pána, ktorý NÁS prijíma so svojou hlbokou láskou a pochopením.
Iste, je to hlboko previazané - nie je možné (úplné) uzdravenie bez odpustenia. Ale je priam nemožné odpustenie bez uzdravujúceho dotyku Božieho.

Každopádne pre bežné "prehrešky" našich kňazov a "bežné" posudzovania a často aj odsudzovania nás "bežných" veriacich môže byť postup opísaný v článku užitočný.

PS: Ešte by ma zaujímal zdroj týchto myšlienok. Kto ich sformuloval? Z čoho vychádzal? Majú nejaký ďalší prameň, alebo to autora len tak napadlo, že takto by to malo /mohlo fungovať?

Ahoj Evka. V prvom komentári si vlastne aj sama odpovedáš a myslím, že to už nemusím ani ďalej dopĺňať. Snáď len, že ak to pomôže čo len jednému človeku, malo zmysel sem tieto myšlienky dávať. A nikomu nebránim ich rozšíriť podľa toho ako si kto myslí, že by to bolo potrebné. K druhému komentu: Autor (Evi, keď mi kladieš otázky kľudne ma oslovuj Samo :-) ich sám sformuloval. Ale s podobnými postupmi sa môžeš stretnúť napríklad aj u Kateřiny Lachmanovej, alebo tiež u Johna Eldredgea ako o nich hovoril aj u nás na Slovensku.

Samko,
máte niečo od Johna Eldredgea? Myslíte že by ste mohol v nejakých samostatných blogoch podeliť sa s nami o jeho myšlienky?

Anka ahoj. Niektoré knihy od Johna som čítal v čase, keď vďaka redemptoristom vyšli aj na Slovensku. Pred niečo viac ako rokom som mal možnosť si niečo z nich oživiť v pamäti na duchovných cvičeniach Divoký v srdci. Ale netrúfol by som si písať o jeho myšlienkach. To by som musel opäť siahnuť po jeho knižkách v mojej knižnici. Ale nie v súčasnosti. Možno niekedy neskôr :-) Eldredgeovi však ďakujem za super čas na konferencii v Smokovci. Boh sa ma v tom čase dotýkal. Zjavoval mi niektoré dávno zabudnuté ťažké dni môjho života a volal k odpusteniu. Odpusteniu tým, ktorí ma vtedy nejakým spôsobom zranili. Neboli to kňazi :-), ako by si mohol niekto myslieť v súvislosti s týmto blogom, ale ten princíp platí na každého. Pekný požehnaný deň Anka, tebe aj Evke.

Aj Tebe požehnaný deň.
A požehnaný deň prajem aj ja všetkým ktorí dnes prídu na MK. :-)

Samko, dal si mi typ....hoci sa za dvoch duchovných otcov už dávnejšie modlím.....Pekne kážu, dobre spovedajú, ak sa odvážiš poprosiť, pomôžu. Ale je veľký odstup medzi ními a zverenými ľuďmi. Pripomína mi to začiatok storočia, ako mi líčila mamka.Farár, richtár, notár, učiteľ....ak sa na faru vybral obyčajný smrteľník, bolo to podozrivé. Nuž a títo dôstojní páni tiež dávajú najavo, že vyrušujete....zaškatuľkujú si vás . Boli časy, keď si vás vážili už len preto, že chodíte do kostola a k sviatostiam. Nechcem ,aby sa vrátili. Ale máte problém a nechcete s ním "na bubon", kňaz predsalen musí mlčať...a na vás niet času. Tam sa na prvý piatok za dve minútky pekne ospovedaj, každý deň sa modli a riešenie príde samo. Nuž modlím sa, aby odomkli srdcia svojim ľuďom v tom, kde sú nenahraditeľní.

A ešte si dovolím aktuálny dôvetok.
Ľudia sú vnímaví a túžia po duchovnom o t c o v i , nie správcovi.
Úplne čerstvé.
Pol hodiny pred sv. omšou či ráno, či večer býva sv. ruženec.
Ak sa ho duchovný otec- ktorýkoľvek z piatich- predmodlieva s nami, je plný kostol.
Ak sa ho modlí miništrant alebo nejaká modleníčka, ľudí je poriedko.
Duchovný otec totiž povie na začiatku desiatka aj krátku myšlienku.
Ak sa dakto cíti dotknutý, nech prepáči.

Áno, Mária-Irma máš pravdu. Je to s nimi ťažké. A s nami d e ť m i tiež :-) Píšeš o duchovných o t c o ch, ale aj s našimi biologickými je to veľakrát ťažké. A oni to majú zase s nami ťažké. Ale vždy zostávajú našimi o t c a m i. Nech sú akýkoľvek. A my ich deťmi. A modlenie za nich nie je tá posledná možnosť. Keby sa spravili štatistiky farnosti o tom, koľko ľudí sa za svojho kňaza modlí a koľkí šomrú, či ohovárajú - neviem prečo, ale mám pocit, že tých druhých by v tej štatistike bolo oveľa viac. Ale možno sa mýlim. A veľmi rád by som sa mýlil. Želám ti pekný požehnaný deň! :-)

Pridám svoju skúsenosť.
Som často vydesená pohľadom ľudí na kňazov. Ale to presne odzrkadľuje pokrivený pohľad na celú Cirkev a jej učenie, ktorý nám ktosi vtlačil do srdca a my s tým žijeme a šírime to ďalej.
Kňaz je človek ako každý, len mu bola zverená služba a možno to má o to ťažšie. Lenže my od kňaza len očakávame a keď nesplní očakávania tak súdime.
Mala som možnosť v živote mať blízke priateľstvo s mnohými kňazmi a tak sme často debatovali aj o ich problémoch. Kňaz sa takisto zdôverí len blízkemu človeku, priateľovi. A sú to príbehy ťažkostí, pocitov samoty, smútku, a aj skutočného vyhorenia. Kňazi čo majú zároveň spoločenstvo sú na tom lepšie, hlavne ak to spoločenstvo vytvára skutočné zázemie a bratia sú k sebe úprimní. Tí kňazi čo ostávajú na farách a nemajú oporu ani v spoločenstve, to majú skutočne ťažké. Pretože človek je stvorený pre spoločenstvo.
Preto by bolo veľmi vhodné, ak niekto má blízkeho človeka, priateľa, niekoho z rodiny, kto je kňazom, využite vášho blízkeho vzťahu na to, aby ste sa zaujímali aj o jeho skutočné prežívania, nie len čakali povzbudenie a duchovné slovo.

Úplný súhlas! Spoločenstvo aj medzi kňazmi je veľmi dôležité. Musíme im modlitbami pomôcť budovať takéto vzťahy. Ale aj s laikmi. Lebo často sa stáva, že keď sa aj otvoria, ľudia to zneužijú. Chcú ísť ďalej a keď kňaz vystaví v istej oblasti svojho života STOPKU nevedia to pochopiť... a začnú zraňovať. Rôzne. Ohováraním, atď... Modlitbami im môžeme pomôcť v tom, aby sa neuzavreli po zlých skúsenostiach a pokúsili sa opäť o nové bližšie vzťahy.

a ešte dovetok: ak je toho už na kňaza veľa a je pod tlakom, alebo úplne vyhorený, vypadá to s ním ako popisuje Mária Irma. Rezignuje a ide ďalej už len silou vôle.
Zneužitie keď sa otvoríme je skutočne riziko. Preto sa otvárame blízkym, priateľom, ľuďom, ktorí sú nam ľudsky a duchovne blízki. Také spoločenstvo potrebuje a môže mať každy.

Trvalo mi dvanásť rokov,kým som sa dostala k dialógu s kňazom, ktorého som oň prosila. Jednoducho mi povedal, že je s mojou prácou vo farnosti spokojný a že sa so mnou nemá o čom rozprávať. Lenže on i ja sme ostali s problémami, o ktoré išlo, sami.On, o tridsať rokov starší od svojich kaplánov sa im predsa nebude zverovať....a ja som o desať rokov staršia ako on, tak by sa mi vari patrilo už len s ruženčekom (nepodceňujem, denne sa pomodlím aspoň jeden celý) stiahnuť sa niekam do kúta kostola...ale ako cirkevná zamestnankyňa som nechcela nič robiť poza jeho chrbát.
Prišla vážnejšia choroba. Sviatosť pomazania mi vyslúžil iný kňaz, tento nebol na fare...ale keď som sa z toho vystrábila, urobila som čosi radikálne.
Duchovný otec-oslovila som ho- možno sa mi tá choroba vráti, a ja by som sa nechcela kvôli nedorozumeniam s Vami škvariť v očistci o 22 365 rokov dlhšie, ako treba (nerobím si posmech, ale humor bol jednou z ciest, ako ho dobehnúť.
Pozval ma, slečne v kancelárii povedal,aby ho volala len v nevyhnutnom prípade a poctivo sa mi 90 minút venoval. Navrhla som, aby sme si urobili takú "hodinu pravdy". Že si vzájomne povieme, čo nám jednému na druhom vadí a lezie na nervy. Dozvedela som sa naozaj prekvapivé veci.Aj on odo mňa. Že to stojí za to- on si môže byť istý že to nie som ja, kto trúsi klebety po farnosti a ja budem mať spokojné srdce. Tak sme to zo seba "vytriasli". Nešetrili sme sa. Bezo zvyšku. Na konci som poprosila o sviatosť zmierenia. A dôvera je už osem rokov obojstranná.