Stalo sa to pred viac ako 2000 rokmi. Bol Veľký piatok, dopoludnie a v Jeruzaleme bol horúci deň. V tento deň sa rozhodovalo o našom večnom živote. Pán Ježiš poznal každého z nás osobne a vedel, že dnes tu budeme. Vedel tiež, že večný život nedosiahneme vlastnými silami. Vedel, že mnohokrát padneme, zraníme jeho Srdce, padneme, dopustíme sa hriechu. A pretože každého z nás veľmi miluje, dobrovoľne sa rozhodol zomrieť za každého z nás, bez rozdielu. Vylial svoju sv. Krv na dreve kríža za mňa i za teba. Obetoval sa za nás a vykúpil nás z otroctva hriechu.
Po roku sme sa opäť na Veľký piatok stretli aj my, veriaci Košeckej farnosti, aby sme si pripomenuli umučenie a smrť Pána Ježiša. Tentokrát sme trošku netradične, prechádzali aj rušnejšou časťou obce, popri hlavnej ceste. Cesta s krížom- znakom smrti, ale aj vykúpenia- začala od Obecného úradu a pokračovala smerom do Nozdrovíc, ku kaplnke Panny Márie Pomocnice.
Na kríž sme pri jednotlivých zastavenia krížovej cesty , pribíjali to, čo je naším krížom, slabosťou i hriechom. Údery kladiva v nás mali prebudiť nového človeka a zničiť starého.
Na kríž sme pribili a snažili sme sa zamyslieť nad:
Ľahostajnosťou – všetci sa schádzame na omši okolo jedného stola raz a možno viackrát do týždňa. On nás však pozýva dennodenne. Prosí, volá, pripomína. No často sme k jeho hlasu ľahostajní a hluchý.
Vlažnosťou- aj modlitba tých najvernejších v Getsemanskej záhrade zlyhala. Nevládali sa modliť a Ježiš smutne konštatoval “Nevládali ste so mnou bdieť aspoň jednu hodinu?“ A čo naše modlitby..? Dajú sa vôbec zmerať hodinami? Koľko sa modlíme?
Mamonou- tu sme sa odprosovali Ježiša za všetko, čím sme ho v minulosti zradili. Za všetky hriechy, ktoré sme si dali zaplatiť, ktoré sme si zaplatili aj za tie, kvôli ktorým sme prestali vidieť Boha i človeka.
Klamstvo- zazneli aj v našej farnosti, aj tu medzi nami, nespravodlivé a vymyslené obvinenia? Klamstvo je hriech rozšírený ako burina na poli.
Strach – koľký sa bojíme pravdy ? Koľký sa nedokážeme priznať k tomu čím sme, čo sme spravili, kde sme boli? A koľkí sa hanbíme za samotného Krista? Prosili sme, aby sme nikdy nemali strach zaprieť vo svojom živote Ježiša.
Súdne spory- vláčime sa po súdoch? Seba obhajujeme, druhých žalujeme, dovolávame sa pravdy, práva i rozsudku v mene pominuteľnej republiky. No aké rozsudky ba zazneli z Božích úst? Ježiš nás varuje „ Zmier sa so svojím bratom, kým si ešte na ceste , aby ťa nevydal sudcovi a sudca nevrhol do väzenia“
Posmech (nepochopenie)- udrieť človeka, zdvihnúť naňho ruku, vysmiať ho, ponížiť- je nám to azda cudzie? Nech v našej farnosti ľudia netrpia kvôli tomuto hriechu.
Bolesť- vo farnosti nájdeme dom, kde na stene nevisí žiaden kríž. Ale určite nenájdeme človeka, ktorý by nemal kríž v sebe, na sebe či okolo seba. A tak nesieme toľko krížov, koľko nás je na krížovej ceste – kríže ako nepochopenie, neláska, neúspech, choroba- a všetko bolí inak. Prosíme, nech aj bolesť dokážeme skôr prijímať, ako ju spôsobovať.
Nevšímavosť- kiežby aj v našej farnosti chodilo po uliciach viac ľudí so Šimonovým srdcom, ktorí by nevideli len svoj dom, záhradu pole, ale ktorí by dokázali vidieť aj tých, čo už nevládzu, idú z posledného a za posledné, nevedia si rady a nevidia žiadne východisko.
Choroby- aj naše telá vedia, ktorý klinec ich dokáže znehybniť. Infarkty, porážky, rakovina, ale aj úmyselne zlé a nerozvážne slová, ktoré tiež dokážu priklincovať. Prosíme o silu prekonávať každú bolesť.
Samotu ( osamotenosť)- jedenásty klinec nech drží všetko to, čo mnohí z nás už zažili či budú zažívať, SAMOTU. Nech ju Pane vieme vytrpieť spolu s tebou.
Smrť- čo v nás vyvoláva pohľad na ukrižovaného Krista? Kto z nás je nevinný? Kto z nás má pravdu a kto sa mýli? Tu nám pristane ľútosť a zahanbená tvár. Pribili sme na kríž smrť. Smrť, ktorá nám berie tento život, ale nemôže nám zobrať večný.
Neveru- mnohokrát sa pri nás nad hrobom našich príbuzných zastaví nevera či pochybovanie. Pane daj, aby sme v najťažších okamihoch života verili a nezúfali si.
No a XIV. zastavením krížová cesta skončila. Nie smrťou, ale životom. Toto je odkaz posledného zastavenia. Takto sa skončia aj naše krížové cesty. Takto sa musia skončiť. Inak by nemala zmysel ani tá jeho, keby neskončila takto neuveriteľne.
Text a foto K. Melišová