Pán Ježiš dobre vedel, prečo nám, ženám, adresoval tieto slová pri svojom ukrižovaní. Nám, matkám telesným, ale i matkám duchovným. Krstným matkám, birmovným.

Po pôrode sme priniesli dieťa do chrámu, kde sme ho dali pokrstiť. Včlenili sme ho tak do Cirkvi Kristovej. Otvorili brány Raja. Sľubovali sme Pánovi, že budeme vychovávať naše dieťa, aby kráčalo vo svetle Kristovom ako dieťa svetla a vytrvalo vo viere až do konca.
Sviatosť birmovania je sviatosťou dospelého kresťana a birmovná matka má pred Bohom v tejto sviatosti záväzok, že bude stáť pri svojom birmovnom dieťati v čase jeho dospievania, dospelosti, v čase najväčších búrok, kedy diabol najviac útočí na duše a chce ich dostať najmä skrze hriech nečistoty do svojich osídiel.
Viem, najväčšia posila je práve Duch Svätý, ktorého prijatím sviatostí Cirkvi Svätej dostaneme a ktorého máme neustále vzývať o pomoc.
Cirkev Svätá nám dala ale aj "viditeľných" anjelov, ktorí sú pri prijímaní týchto sviatostí, veľmi, ale veľmi dôležití.
Neviem, či si v dostatočnej miere uvedomujeme, aký veľký záväzok daný pred Bohom za naše dieťa, krstné dieťa i birmovné dieťa, si na seba berieme.
Vôbec sa nejedná o malichernú vec.
Všetko vonkajšie - viditeľné, je v Božích očiach nepodstatné.
Dary, hostiny, priateľstvo. Na čo je nám také priateľstvo, ak si neplní funkciu hodnú tejto veľkej slávnosti, sviatosti? Ak sa staneme pre seba nepostrádateľní iba v čase menín, narodenín, promócií?
My, matky, sa nesmieme hanbiť povedať našim deťom, že život, ktorý žijú, je život v hriechu. Život v nedovolenom vzťahu. Veď ak žijú v páre, a neprijali sviatosť manželstva, nemajú právo takto žiť ako kresťania katolíci. Nemajú právo takto žiť. Boh neposvätil ich vzťah. A mladí ho nevolajú do svojich životov.