Či sa dá tými istými ústami chváliť a velebiť Boha, spievať mu na slávu a vzdávať vďaky a zároveň ohovárať a osočovať ľudí? Napádať bezbranných?
Ľudská mienka má zvláštnu životnosť. Usídli sa v mozgu a ak ju živíme neláskou, nenávisťou, tak nám rozleptáva myseľ, možno nám nedáva ani spať, lebo kuje plány, ako by čo najviac ublížila tomu, kto sa voči nám „spreneveril“ hoci aj nevedomky, veď čo na tom, my už máme o ňom svoju „predstavu“.
Stane sa, že „vinník“ sa ani brániť nemôže, lebo o tom ani nevie...
Hnev voči nemu rastie, ale on, nešťastník, nemá o tom ani potuchy. Pretože my to pred ním obratne tajíme. Navonok sa k nemu správame milo.
Až sa stane niečo, čo chudák – neborák nevedomky spôsobí, alebo aj nie... a my sa konečne môžeme na ňom vyvŕšiť. Zlostne, hnevlivo, až nenávistne. Čo na tom, že on otvára ústa od úžasu, že nevie, čo sa to vlastne deje. Nechápe. Útok nečakal, nebol naň pripravený predsa. Veď sme boli doteraz priatelia.
Mechanizmus obrany v nás je tak nastavený, že pred nepriateľom sa obrníme dostatočnou odvahou, lebo očakávame útok, ktorý môže prísť kedykoľvek, i v čase najväčšieho pokoja.
Pred priateľom toto nerobíme. Otvárame mu svoje srdce i náruč. A v tom je útok na vás oveľa bolestnejší, keď príde, lebo nie, že ste ho nečakali, ale vám ani len v mysli nenapadlo, že ten, ktorý sa doteraz vydával za vášho spojenca, je vlk prezlečený v baránkovom rúchu. A rana príde sprava, zľava, dokonca i od chrbta, no najbolestnejšia je tá, ktorú dostanete rovno medzi oči.
Oči videli a nechápali...
Ústa onemeli, neschopné vydať ani hláska...
Ruky oťaželi, hoci boli plné chleba, ktorým ste ho doteraz ponúkali...
A tak z očí, ktorými ste ho (svojho priateľa), doteraz s láskou objímali, - sa valia prúdy sĺz, aby očistili bolesť na duši.
Ústa, ktorými ste ho volali po mene, - vydávajú hlasný ston, ktorý sa derie z najhlbších útrob srdca.
Hlava celá ponorená v dlaniach, z ktorých vypadol ten chlieb priateľstva...Pomedzi prsty stekajú slané potôčiky bolesti...a padajú na zem.
Pane, viem, že si so mnou. V úzkostiach, žalostiach, trápeniach ešte viac, ako v časoch radosti a pokoja.
Ty ma berieš do svojho náručia a hojdáš na vlnách blaha.
Ty zaženieš všetky búrky na mori. Utíšiš dušu, ktorá krváca. Srdce, ktoré sa sklamalo.
...Už toľký raz...
Ctihodný Ján z Avily povedal:
Jedno „ Nech je pochválený Boh“ v ťažkej chvíli, - zaváži viac, než tisíc poďakovaní vo chvíľach, ktoré sú nám príjemné.
Vďaka ti, Pane, že ma učíš viac ťa milovať.
Preto i ja volám z celého môjho srdca, mysle, vôle a duše:
Nech je pochválený Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý. Amen.
obrázok: Google