Kristus je neviditeľnou hlavou Cirkvi. Chcel však, aby Cirkev mala aj viditeľnú hlavu až do skončenia sveta. Preto založil monarchickú Cirkev. Monarchickým sa nazýva také spoločenské zriadenie, kde je moc sústredená v rukách jedného. Kristus prisľúbil najvyššiu moc v Cirkvi apoštolovi Šimonovi Petrovi (Mt16,17-19), tú mu po svojom zmŕtvychvstaní skutočne aj udelil. Stalo sa to pri jazere Genezaretskom, keď povedal Petrovi: "Pas baránkov mojich! Pas ovečky moje!" teda celé stádo (Jn21,15-18). Dôležitosť oboch skutočností (prisľúbenia aj udelenia najvyššej moci na celú Cirkev) Ježiš zdôraznil predchádzajúcimi otázkami.

Prisľúbenie najvyššej moci Petrovi stalo sa takto:

"Keď však Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: "Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?"

Oni (mu) odpovedali: "Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a zasa iní za Jeremiáša, alebo za jedného z prorokov"

Spýtal sa ich (Ježiš): "A za koho ma pokladáte vy?"

Šimon Peter odpovedal: "Ty si Kristus Syn Boha živého."

Ježiš mu povedal: "Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.

Ja ti však hovorím: Ty si Peter (to jest Skala), a na tejto skale vystavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od Kráľovstva nebeského a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi" (Mt16,13-19)

Hoci Ježiš používa aj tu obrazy, ako je to na Východe zvykom, jeho slová sú predsa celkom jasné.

Nesľubuje Petrovi len právo dozoru, ale opravdivú právomoc a prvenstvo, primát na celú Cirkev.

Apoštol Peter je totiž podľa týchto slov skalným základom, na ktorej má spočívať budova celej Cirkvi. Od neho dostáva celá Cirkev jednotu a silu. Bez neho by sa rozpadla na čiastky. Lenže, aby Peter mohol byť zárukou jednoty a sily, musí mať všeobecnú moc nad celou Cirkvou, a to moc najvyššiu, lebo len tak môže viesť celú Cirkev a jednotlivých veriacich v nej k večnému cieľu. Ten istý význam má aj obrazné odovzdanie kľúčov.

Majiteľ kľúčov, či už v dome, či v meste, je držiteľom skutočnej moci. Pri dokončení stavby sa odovzdávajú majiteľovi kľúče domu. On má právo niekoho do domu prijať, alebo aj neprijať. Pri dobytí mesta sa odovzdávali víťazovi kľúče mestskej brány, čím sa obrazne naznačilo, že mu skutočne odovzdávajú moc nad mestom. Taký držiteľ "kľúčov", totiž moci, má právo ustáliť aj poriadok, ktorého sa musí každý v dome, alebo v meste pridržiavať. Zviazať a rozviazať sa vzťahuje na záväznosť, alebo na uvoľnenie zákona. Tak sa tomu vždy a všade rozumelo. 

(Malý teologický lexikon)

obrázok. Google