Poznáte ten pocit, keď narazíte na článok a pri čítaní jednotlivých slov vám tuhne v žilách krv ? Dnes je toho mnoho. Bulvárne plátky, sloboda slova, liberálne postoje vytvárajú priestor pre šírenie týchto slov. Slov, ktoré ale neraz zneúctia a dohonestujú v to, čo veríte. Slová, ktoré zosmiešňujú vášho Boha. Slová, ktoré pribíjajú znova a znova Ježiša Krista na kríž. Aj takto boli dnes použité slová jedným významným človekom, (ktorý však podľa všetkého ešte nespoznal Božiu lásku a modlime sa za neho, aby sa to raz stalo), kedy bol kostol prirovnaný k reštaurácii. Týmto svojim verejným vyjadrením ponížil daný človek sviatostný život, kresťanstvo a duchovný život kresťanov na úroveň posedenia pri vyprážanom syre s hranolkami, prípadne pri pive. Ale ako píše evanjelista Matúš, že nie len z chleba žije človek,ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Preto si aj my dajme otázku. Koľko ľudí dnes umiera nie len na nedostatok jedla, ale predovšetkým na nedostatok lásky a na nedostatok Ježiša... ?

Každý človek, ktorý pracuje v oblastí sociálnych vecí, teda v práci s ľuďmi, ale aj každý erudovaný lekár a každý kto sa kedysi dotkol vo svojej práci, či štúdiách humanitných vied vie, že človek je BIO - PSYCHO - SOCIO - SPIRITUÁLNA bytosť. Lekárska veda to uznáva a z toho pri svojej práci aj vychádza. Naše telo pozostáva práve z týchto 4 aspektov, z týchto 4 častí. Aby sme mohli žiť plnohodnotný život, musíme mať vytvorené podmienky k tomu, aby všetky tieto 4 zložky nášho tela boli podporované, posilňované. A práve k tomu duchovnému aspektu je potrebné, aby boli vytvorené tiež vhodné podmienky a prostredie.

Ak ste veriacimi a praktizujúcimi kresťanmi, tak sa vám určite aspoň raz za život stalo, že že sa Vás snažil niekto (zväčša ateista, ale nemusí to byť pravidlo) presvedčiť o tom, že Boh je iba pocit. Že vaša spása závisí od vášho rozhodnutia a skutkov a že k spáse svojej duše nie sú potrebné kostoly, chrámy. Stačí len veriť, robiť dobré skutky. "Verím v Boha, ale nie v Cirkev" ste už určite z niektorých úst počuli zaznieť. Alebo: "Boh je všemohúci, milosrdný a na to, aby som šiel do neba, stačí byť dobrým človekom. Na ostatné mi postačí Božie milosrdenstvo".

Avšak naozaj to stačí ? Stačí nám pre spásu našej duše len tento pocit ? Prečo potom prišiel Boží syn na tento svet ? Prečo potom "zorganizoval" poslednú večeru so svojimi apoštolmi ? Prečo dal potom Petrovi kľúče od Nebeského kráľovstva, od Cirkvi ? 

Odpoveď je jednoduchá. Urobil to preto, aby sme mali večný život. "Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom" Ján 6, 56

Ježiš zanechal túto možnosť všetkých svojim deťom, nám ako aj tým, ktorí prídu aj po Nás. Všetkým až do skončenia sveta. Zanechal nám seba. A zanechal nám aj Cirkev ako jedinú inštitúciu, kde môže prebývať so svojimi deťmi. (Pozámka: Cirkev je mimochodom jediná inštitúcia na svete, ktorá prežila všetky režimy, všetky vojny, všetky systémy a nikdy nespadla, ani sa nerozpadla). Vždy bol na jej čele a v jej vnútri prítomný sám Boží syn. 

Sám sa človek nespasí. Pre svoju spásu potrebuje Cirkev. A k svojej základnej misii a službe potrebuje Cirkev kostoly a aj kňazov. Ježiš Kristus neprišiel na svet, len kvôli vzbudeniu nejakého pocitu, ako to hlása New Age. Božie chrámy sú miestom, kde sa konajú a vyslujú všetky sviatosti pre plnohodnotný sviatostný kresťanský život - Sviatosť krstu, Sviatosť birmovania, Sviatosť Oltárna, Sviatosť pokánia, Sviatosť kňažstva, Sviatosť manželstva a Sviatosť pomazania chorých. Boží chrám je miesto, kde vysluhujúci kňaz, či biskup, ktorí ako jediní sú vysvätení a majú purifikované ruky (hodné premieňať chlieb na telo a víno na krv Ježiša Krista) slávia svätú Omšu, kde sa sprítomňuje celé nebo. Boží chrám je miesto, kde prebýva živý Kristus v svätostánku v podobe eucharistie. Počas svätej omše sa slávi nie len pamiatka na neho, ale dochádza k opakovanému srítomňovaniu Krista v eucharistii, a preto nemôžeme dať nič na roveň. Eucharistia je pokrm duchovného života kresťana. Rovnako tak sviatosť pokánia je neustálym sprítomňovaním Ježiša Krista, ktoré je nevyhnutné pre našu spásu. Ježiš pri každej svätej spovedi znova a znova za každého z nás umiera na kríži. Prichádza a berie na seba naše hriechy.

"Nepotrebujem kostol k svojej viere" je len obyčajné ospravedlnenie a chabá argumentácia pre "lenivého kresťana".

Niečo vám napíšem. Krátky príbeh. Žiaľ skutočný. Stal sa len nedávno. Je o staršej žene, ktorá bola zdrvená z toho, čo sa jej stalo. Bolo je ťažko z toho, čo prežila. Pred pár dňami jej "odišla" mama. Tá bola hospitalizovaná už dlhší čas na oddelení dlhodobo chorých, bez možnosti prístupu stretnúť sa s blízkymi, vrátane svojej dcéry. Dcéra vnímala matkin stav. Vedela, že je už staršia, chorá, avšak povedala niečo, čo môže znieť pre niektorých šokujúco, ale podľa mňa je to bežný jav. Povedala, že mama nezomrela iba na vírus, ako je to dnes bežné stanovisko lekárov, ale predovšetkým na depresie. Na duševné prázdno. Na nedostatok lásky.

...Takto ľudia prichádzajú o zmysel života, lebo ich bezsúcitní svojim konaním, či práve nezáujmom o ich život v plnosti pripravujú o to, aby mali vhodne vytvorené podmienky aj pre sociálne, psychologické a duchovné zdravie a život. Pýtam sa Vás i mňa: "Koľko ľudí takto denne umiera, skôr ako dodýcha...?" Na osamelosť, na samotu, na beznádej, na frustráciu, na strach, na nedostatok Ježiša, na nedostatok lásky. Nikto takúto štatistiku nerobí. A koľko ľudí takto zomiera dnes samých, nezaopatrených, bez rodiny pri sebe. Koľko ľudí umiera bez Ježiša. Bez možností ísť do kaplnky alebo ísť na svätú omšu. Myslím, že niektorí majú možnosť dať si zavolať pred smrťou kňaza, ale koľkí z nich dostanú tú milosť ?! Naplánovať si svoju smrť. Pre pokoj svojej duše sa potrebuje človek zmieriť s Kristom skôr. Ale nie je to len ich vina,, ale aj naša. My všetci sme totiž Cirkev. Každý kto "odchádza" je môj duchovný brat, moja duchovná sestra. A koľko takýchto našich bratov a sestier umiera, lebo im chýba láska a Ježiš ? Ale ako im niekdy sprostredkovať lásku a ako im priniesť Ježiša, ak sú dvere k nemu zatvorené, respektíve otvorené len pre niektorých. Podľa mňa sú mnohí starší ľudia naozaj izoláciou "chránení". Možno pred hrozbou ohrozenia fyzického zdravia v podobe nákazy nejakého vírusu. Avšak človek potrebuje VIAC, aby prežil. Potrebuje VIAC pre večný život, ako len izolovať svoje fyzické telo. Človek potrebuje  Ježiša, aby jeho život pokračoval aj vo večnosti. Najhorším vírusom, (a nie len týchto čias) je nesúcit, neláska, neúcta k životu druhých, nezáujem o celkový život človeka (nie len záujem o fyzické zdravie človeka, ale aj ostatné zložky osobnosti - sociálne, duševné a duchovné zdravie). Najhorším vírusom je ak chýba Ježiš v srdci. To je toho, čoho by sme sa mali báť, strániť sa toho a vytvárať podmienky, k tomu, aby sa tomu predchádzalo.

"Svetu by bolo ľahšie prežiť bez slnka, ako bez svätej omše" (Páter Pio)

Ježiš čaká sám v svätostánku. Kým mu otvoríme dvere. Aby sme mohli vojsť.