Hromnice – sviatok Obetovanie Pána

     Panna Mária a sv. Jozef dodržiavali zákony tej doby a tak priniesli do jeruzalemského chrámu  malého Ježiška, aby ho zasvätili Pánovi a obetovali pár hrdličiek alebo dva holúbky. Mária bola bez hriechu – Nepoškvrnené Počatie – napriek tomu dodržala zákon obradu očisťovania, a tým nám dala príklad pokory a poslušnosti.

   Sv. Jozef, hoci nebol otcom dieťaťa, plnil všetky predpisy, ktoré pre otca prvorodeného syna platili. Nikdy a nikomu nehovoril, že on je „iba“ pestún a dieťaťa je Boží Syn. Aj on bol vzorom pokory a poslušnosti.

   Počas obradu prišiel do chrámu Simeon, nábožný muž, ktorý dostal prísľub, že nezomrie, kým neuvidí Mesiáša. Videl malé dieťa a predsa povedal tú známu vetu:  „Teraz prepustíš Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lk 2,25-32).

  Na pamiatku slov starca Simeona, že Ježiš je „svetlo na osvietenie pohanov“, v tento deň sa požehnávajú voskové sviece, ktoré sa volajú „hromničné“, pretože nábožní ľudia ich zapaľovali v čase hromobitia a pri nich prosili Pána Boha o odvrátenie nebezpečenstva.

   Slovenský národ už po stáročia svätil sviatky a uznával tradície, ktoré mnohé mali korene vo viere. V každom dome mali sviece – hromničky a zapaľovali ich vždy, keď bola búrka, ale tiež pri zomierajúcom. Vždy na sviatok obetovania Pána nosili do kostola sviečky, aby ich kňaz požehnal a potom ich doma odložili a v čase potreby zapaľovali.

  Svieca je symbolom Zmŕtvychvstalého Ježiša. Na Bielu sobotu kňaz vchádza do chrámu s horiacou sviecou a hovorí: Kristus, svetlo sveta.

   Svieca – vyrobená z včelieho vosku.

   Prináša svetlo tam, kde je tma.

   Zohrieva svojím plameňom.

   Popri tom sa však stráca.

   Roztápa sa a nakoniec svetlo zhasne a už jej niet.

   V tej svieci je symbolika aj pre nás. Čo by sa stalo, keby si svieca povedala, že ona nechce zaniknúť, chce zostať taká ako je, pekná a rovná, biela, bez škvrny, s neobhoreným knôtikom. Chce zostať uložená niekde v skrini, zabalená do jemného hodvábneho papiera, aby jej neuškodilo ani svetlo ani prach. Možno by aj po rokoch bola taká ako nová, lenže neskôr by zožltla, možno by sa aj pokrútila a bola by nanič. Úplne zbytočná, nikomu by nepriniesla žiaden úžitok.

   Tak je to aj s človekom. Ak bude myslieť iba na seba, nebude ochotný sa dávať do služby druhým, ani Bohu, zostane navonok možno zachovalý, ale vo vnútri prázdny a zbytočný.

   Myslím, že viacerí poznajú príbeh, ako do neba prišla duša, ktorá ukazovala svoje čisté ruky. Pozri Bože, mám čisté ruky, vôbec som si ich nezašpinila. Predsa ju z neba poslali preč, lebo áno, ruky boli čisté, nezašpinila si ich počas života, lebo ani nič nerobila. Nič nerobila zlé, ale ani nič dobré.

   Kto horí ako tá svieca, ten robí dobro. Prináša seba :

svoj úsmev – potešiť toho druhého,

svoje ruky – ochotné vždy poslúžiť, aj objať

svoje nohy – ochotné pribehnúť na pomoc,

svoje uši – ochotné vypočuť si toho druhého,

svoje oči – všímať si toho druhého,

svoje slová – povzbudiť i poľutovať i rozosmiať,

svoje srdce – mať súcit, milovať toho druhého.

   Určite bude unavený, určite bude mať mozoľnaté ruky, unavené nohy, oslabnutý zrak i sluch, vyčerpané srdce. Nebude vyzerať ako vystrihnutý z módneho časopisu, ani nebude mať „čisté ruky“.

   Bude horieť pre druhých, bude horieť pre Boha!

   Nemusíme mať strach, že sme slabí a že to nedokážeme:

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.

Mt 11, 28

Táto Ježišova veta je pre nás povzbudením.

Buďme SVIECAMI a hľadajme posilu v Ježišovi a jeho Matke,

ak takto zhoríme počas svojho života  plnením božej vôle,

budeme šťastní naveky!