Je mladá, šikovná, usmievavá, dobroprajná, láskavá. No hlavne, je to mama dvoch milých detičiek.

Keď vojde do obchodu, vojde do neho slnko. Jej „drobizg“ jej dá poriadne zabrať, ale ona na sebe nedá znať ani najmenšiu šancu na „vytočenie“. Má obrovskú trpezlivosť a svoje detičky vychováva vo veľkej úcte.

To, ako ich ona vyučuje, je učebnicový príklad trpezlivosti a lásky. Niekto by mohol povedať, že je to už staromódne a dávno zabudnuté. Dnes vás nepozdravia dospelí, nieto ešte deti. Ale ona, nazvime ju Leonka, nedbá o uponáhľanú dobu, ale za to veľmi dbá na dobré mravy.

„No, ako poviete, há? Nič som nepočula. No, miláčik, to je veľmi slabúčko. Ešte raz a pekne nahlas: Dobrý deň! No tak vidíš, že to vieš!“ :)  Tento jej dialóg s vlastnými deťmi prebieha pokojne, sústredene, nenáhlivo. Venuje sa im celou svojou dušou, celým srdcom. Nikdy ich nezabudne pochváliť, pohladiť, pobozkať.

Deti berie ako osobnosti. Dáva im na výber: „ Nech sa páči, vyber si salámku, akú zješ. Ale nie, že potom mi povieš, že takú neľúbiš, dobre?“ Uvedomujem si, že predchádza plytvaniu potravinami. Nekupuje zbytočnosti.

Tak, ako všetky deti, aj tie jej, skúšajú na ňu svoje triky. Opatrne, keď sa im zdá, že sa nedíva, vhodia jej do košíka nejakú tú svoju pochúťku, a myslia si, že im to prejde. Možno by aj, kým táto ich nič netušiaca mamička, nezačne vykladať tovar na bežiaci pás pri pokladni.

„A toto je čo? Kto to tu dal? No, priznajte sa, až to z vás neťahám ako z chlpatej deky!“

Celkom opatrne sa ozve: „Ja“.

„Dobre, ale ty vieš, že nemôžeš mať všetko. Už jednu sladkosť máš, tá jedna ti stačí, toto pekne odnes do regála, tam, kde si to zobral“. Táto mamička nevie, čo je to stres. Vôbec sa neponáhľa za to, že za ňou už stoja ďalší zákazníci. Ona rieši veľmi vážnu dilemu a vyučuje pri tom toho svojho maličkého „nezbedníka“. Všetci čakáme, čo sa stane. Malý tvrdohlavček začne krútiť hlavičkou, že nejde. Skloní sa pekne ku nemu a začne mu vysvetľovať, že dobre, že si môže nechať to, s čím sa nevie tak ľútostivo rozlúčiť, ale že tú druhú vec musí pekne odložiť. A že má na výber, že sa môže rozhodnúť celkom sám. Ale že obidvoje vôbec neprichádza do úvahy...“Boj“ sa stupňuje. Ale taký tvrdý boj, aký zažívame pri niektorých iných maličkých zákazníkoch, teda, že by sa mohol hodiť o zem, alebo nahlas plakať a plakať a plakať, až kým mamička nevyvedie svoje dieťatko z obchodu, tu nehrozí... Po krátkom rozmýšľaní si malý šibal vyberie tú vec, bez ktorej sa teda dokáže zaobísť, a ide to odniesť pekne na miesto...Výchovná ukážka pre všetky mamy a deti, ktoré si myslia, že takéto niečo nie je možné! Obdivuhodné!

Raz som si vypočula ich krásny dialóg. Dieťa sa zastavilo pri mraziaku, a keďže bola zima zimúca, tak som aj ja usúdla, že celkom nelogicky...Ale vieme my vôbec, čo sa odohráva v dušičke dieťatka, keď sa naňho cez sklo, na ktorom má „zabodnutý“ ten svoj zvedavý noštek, usmieva jeho obľúbená dobrota?

„Mami, kúp mi nanuk“.

Mamička je celkom zaujatá výberom tovaru zeleniny, ale veľmi pokojne odpovie:

„Nie, miláčik, dnes nie“.

Ale malý huncút sa nedá a pýta sa: : „A prečo nie?“

„Lebo by ti zamrzol úsmev, vieš?“  Krásne, milé, trefné, „mamičkovské“  :)  A div sa svete, dieťatku to stačilo, nevyžadovalo si za každú cenu  to, čo ešte pred chvíľou bolo pre neho najväčšie lákadlo na svete...

Tri zázračné slovíčka, o akých už v „dospeláckom“ svete takmer nezavadíte, sú pre tieto malé slniečka samozrejmosťou. – Dobrý deň, - ďakujem, - do videnia.

Vždy, keď ich vidím, opeknie mi deň. Koľko toho sa máme čo učiť od týchto detí!

Ale ich mamička je pre mňa veľkým vzorom.

V láske,

Trpezlivosti,

Súdnosti, ale zároveň i zhovievavosti,

Sebadarovaní,

Obetavosti.  

V neustálom vysvetľovaní prečo , načo, začo...Nikdy som ju nepočula zvýšiť hlas.

Inokedy nás nechcel poslúchať terminál na bezhotovostnú platbu. Jednoducho sa zasekol a nie a nie sa pohnúť vpred...Čas bežal a platba sa nedala uskutočniť. Leonka nemala hotovosť. Skúšali sme to zas a zas, volali sme na číslo, uvedené na termináli, aby sme sa dozvedeli, či platba už prebehla, lebo nebolo to až také jednoznačné...Nevedeli sme presne, kde sa stala chyba. Situácia sa predlžovala, ľudia museli prejsť ku druhej „kase“. Leonka stála a stála. Bolo nám jej ľúto, ospravedlňovali sme sa...V tom si vypýtala pero, na bloček, ktorý našla na pokladni, napísala číslo PIN svojej platobnej karty, ku nemu priložila aj tú kartu a s úsmevom na perách povedala, že keď to zistíme, a nákup ešte nebol prirátaný, nech zopakujeme transakciu a že večer si pred záverečnou príde po kartu sama. Vyvalila som na ňu oči a opýtala som sa jej, či sa nebojí, že by sme mohli zneužiť túto jej veľkú dôveru...Zasmiala sa, že sa veru nebojí, že by ešte trocha aj počkala, ale že detičky sú už dosť unavené a že chcú už poobede spinkať...Dohodli sme sa aj tak, že ak by to pred záverečnou nestihla, že jej osobne donesiem túto drahocennosť domov, lebo to mám po ceste do svojho domova.

Večer neprišla. Zobrala som kartičku aj s kódom a zazvonila som u nich doma. Otvorili mi tie ich malé zlatíčka, voňavé, práve okúpkané, v pyžamkách. Rýchlo ma zavolala dovnútra, aby neprechladli.

Uistila som ju, že sme transakciu urobili iba raz, lebo naozaj nebola započítaná, a že nech sa nebojí, že všetko je v poriadku.

„Nebojím sa, vôbec nie. Veď ja si to môžem pozrieť na internete. Veľmi sa ospravedlňujem, že som neprišla, nejako som to nestihla, však ráno by ma tá karta u vás počkala“.  A už ma pozývala do obývačky, vraj, nech im neodnesiem spánok. Hovorím jej, že to nie je potrebné, že ich nechcem vyrušovať, ale nedalo sa odolať jej úsmevu a priateľskému pozvaniu. Cítila som sa u nich veľmi príjemne, ich detičky mi ukazovali, čo v ten deň nakreslili. Nezdržala som sa dlho, ale pred odchodom mi ešte podala vrecúško s ovocím, vraj veľké poďakovanie za láskavosť, ktorú som jej urobila...Darmo som jej hovorila, že to sa my musíme ospravedlniť jej, že to bola naša chyba...a že ovocie ona potrebuje pre svoje detičky, že ja idem z obchodu predsa, že keby som chcela, tak si aj ja kúpim, ... neobstála som...V ruke mi zostali jabĺčka z ich vlastnej záhrady a veľká krásna nektarinka, ktorú som jej v ten deň blokovala...

Uvedomujem si, koľkí z nás lipnú na peniazoch, kreditných kartách, majetkoch, hodnotách, ktoré pred Pánom nemajú žiadnu cenu.

Táto mladá žena vlastní najväčšiu hodnotu na svete a to je jej rodina, jej deti. A svoje srdce, ktoré je celé na rozdávanie...

obrázok: Google