Sme tu len chvíľu... ... a hádžeme si pod nohy polená.

Miesto úsmevu ponúkame vážnu tvár.
Zabudli sme, že aj oči sa smejú?
Ruky si schovávame do kabátov,
aby sme ich nemuseli podať v ústrety priateľstvu.
Možno stískame aj ruky v päsť,
ale bojíme sa nimi vystreliť
nášmu "protivníkovi" do brady.
Preto použijeme inú zbraň,
ako mu zasadíme úder.
Volíme si taktiku tichého ohovárania.
Šu - šu - šu...
... počula si to, počul si to už? Nieeee? Ako to?
Šu - šu - šu...
A človek je razom zbavený cti, mena, dobrej povesti...
Vyzliekame ho z kabáta,
hoci v tom našom máme ešte stále tie naše dlane zaborené v päsť.
Vyzliekame ho z košele, vyzliekame ho do naha...
Veď nikto nevidí tie naše nechty vborené do našej dlane, až nám to spôsobuje bolesť... Sú dobre ukryté vo veľkých vreckách toho nášho kabáta, ktorý nás dobre hreje.
Že náš "nepriateľ" už mrzne v tuhej zime našej nenávisti, nám nevadí?

Ako to, že nám to nevadí?
Čo nám v hrudi bije pod tým naším kabátom?
Počujeme to vôbec?
Cítime to ešte vôbec?
Alebo si ideme obliesť ešte hrubší zimník,
ktorý zakryje našu hrošiu kožu?
A nasadíme si teplú čapicu na hlavu,
omotáme sa tepľučkým šálom,
a na tie naše ruky, ešte stále zaťaté v päsť, si navlečieme kožené rukavice,
aby sme na chvíľu povolili zovretie, ktoré škrtí...

Na tvár nasadíme úsmev ako masku:

... ak Mu to dovolíme...

obrázok: google