Začítajte sa, prosím do Evanjelia, ktoré "videla" Mária Valtorta, a ktoré nám ho približuje podrobnejšie, tak, ako ho my nepoznáme. Je krásne, majte prosím, trpezlivosť pri jeho čítaní, lebo v závere je Ježišovo vysvetlenie:

Utíšenie búrky a okolnosti, ktoré tomu predchádzali.

30.01.1944
Teraz, keď všetci spia, porozprávam vám o svojej radosti. "Videla" som dnešné evanjelium:

Plachetnica, nie veľmi veľká, ani veľmi malá, rybárska bárka, na ktorej sa mohlo pohodlne pohybovať päť, či šesť ľudí, brázdi vody krásneho jazera sýtej modrej farby.

Ježiš spí na korme. Ako zvyčajne je oblečený v bielom. Hlavu má sklonenú na ľavom ramene a pod rameno a hlavu si podložil svoj niekoľkokrát zložený šedomodrý plášť. Neleží, ale sedí na dne loďky a opiera si hlavu o vyčnievajúcu časť dosky kormy. Neviem, ako ju námorníci nazývajú. Spí spokojne. Je unavený, ale spokojný.

Peter je pri kormidle, Ondej sa venuje plachtám, Ján a ďalší dvaja, ktorých nepoznám, upravujú laná a siete na dne loďky, ako keby sa pripravovali na lov, azda nočný. Povedala by som, že sa už zvečerieva, lebo slnko sa už skláňa k západu. Všetci učeníci si vyhrnuli tuniky a opaskami si ich pritiahli okolo bokov, aby sa mohli voľnejšie pohybovať, prechádzať hore - dolu po loďke a prekračovať veslá, lavičky, koše a siete tak, aby im pri tom odev neprekážal. Všetci majú vyzlečené plášte.

Vidím, že nebo sa zaťahuje a slnko sa schováva za veľké búrkové mračná, ktoré sa náhle vynorili spoza jedného vrchu. Vietor ich rýchlo ženie k jazeru. Vietor je zatiaľ vysoko a jazero je ešte pokojné, len farba vody tmavne a hladina sa mierne čerí. Ešte sa netvoria vlny, ale voda sa už dáva do pohybu.

Peter a Ondrej pozorujú oblohu a jazero a zmenia manévrovanie, aby pristáli na brehu. Ale vietor doráža na jazero a o pár minút všetko vrie a pení sa. Vlny narážajú na seba, udierajú do loďky, dvíhajú ju hore a ťahajú dolu, zmietajú ju na všetky strany, a tak znemožňujú riadiť ju kormidlom, ako vietor znemožňuje manévrovať s plachtou, ktorú spustili.

Ježiš spí. Nezobudia ho ani kroky, ani rozrušené hlasy učeníkov, ani hvižďanie vetra a nárazy vĺn na boky a na provu. Vlasy mu vlajú vo vetre a občas ho zasiahne spŕška vody. Ale on spí. Ján beží od provy ku korme a prikryje ho svojím plášťom, ktorý vybral spod sedadla. Prikrýva ho s nežnou láskou.

Búrka je čoraz hrozivejšia. Jazero je čierne, akoby doň vyliali atrament, zbrázdené spenenými vlnami. Do loďky sa dostáva voda a vietor ju ženie stále viac na šíre more. Učeníci sa potia od namáhavého manévrovania a vylievania vody, ktorú do loďky vrhajú vlny. No vôbec to nepomáha. Čľapkajú vo vode, ktorá siaha už po kolená a loďka čoraz väčšmi oťažieva.

Peter stráca pokoj a trpezlivosť. Prenechá bratovi kormidlo, potácavo príde k Ježišovi a silno ním potrasie.

Ježiš sa prebudí a zdvihne hlavu.

"Zachráň nás, Učiteľ, hynieme!", kričí na neho Peter (musí kričať, aby ho bolo počuť).

Ježiš sa uprene zahľadí na svojho učeníka, pozerá na ostatných a potom sa pozrie na jazero. "Máš vieru, že vás môžem zachrániť?"

"Rýchlo, Učiteľ," kričí Peter, kým skutočná hora vody, postupujúc zo stredu jazera, sa rýchlo rúti na úbohú loďku. Vyzerá ako smršť vody, taká je vysoká a strašná. Keď učeníci vidia, ako sa blíži, kľakajú si a chytajú sa, kde a ako sa dá, presvedčení, že je to koniec.

Ježiš vstane. Postaví sa na spomínanú dosku na korme. Biela postava nad tmavou čierňavou búrky. Vystrie ruku smerom k obrovskej vlne a pohrozí vetru: "Zastav sa a stíchni!" A vode: "Utíš sa, chcem to!"

A obrovská vlna sa rozpustí na penu, ktorá neškodne padá s posledným zahučaním vody a doznieva v šepote, ako i posledný hukot vetra sa zmení na povzdych. A nad utíšené jazero sa vráti jasná obloha a do sŕdc učeníkov nádej a viera.

Nemôžem opísať Ježišovu majestátnosť. Človek ju musí vidieť, aby ju pochopil. A ja sa z nej teším vo svojom vnútri, lebo ešte stále ju mám pred sebou a myslím na to, aký pokojný bol Ježišov spánok a aký mocný bol jeho príkaz vetrom a vlnám.

Ježiš potom povie:

"Nebudem ti vysvetľovať evanjelium tak, ako ho vysvetľujú všetci.

Objasním ti, čo predchádzalo tejto evanjeliovej stati.

Prečo som spal? Azda som nevedel, že prichádza búrka? Áno, vedel som to. Iba ja som to vedel. Prečo som teda spal?

Apoštoli boli ľudia, Mária. Oduševnení dobrou vôľou, ale stále ešte veľmi "ľudia". Človek si vždy myslí, že dokáže všetko. Keď potom skutočne dokáže v niečom svoje schopnosti, je plný nadutosti a upnutia sa na svoje "schopnosti".

Peter, Ondrej, Jakub a Ján boli dobrými rybármi, a preto si mysleli, že sú neprekonateľní v manévrovaní s loďkou. Ja som bol pre nich veľký "Rabbi", ale ako námorník úplná nula. Preto usudzovali, že nie som schopný pomáhať im. A keď sme sa plavili cez Galilejské more, prosievali ma, aby som zostal sedieť, lebo na iné som nebol súci. Príčinou tohto postoja bola aj ich láska, lebo ma nechceli vystavovať fyzickej námahe. Ale ich dôvera vo vlastné schopnosti presahovala aj ich lásku.

Mária, ja sa nevnucujem, len vo výnimočných prípadoch. Zvyčajne vás nechávam slobodných a čakám. V ten deň som bol unavený, a požiadali ma, aby som si odpočinul, totiž, aby som ich nechal robiť všetko, ich, ktorí boli takí šikovní,a tak som si šiel pospať.

Do môjho spánku sa tiež primiešalo vedomie toho, ako je človek "človekom" a chce robiť veci len sám, a neuvedomuje si, že Boh netúži po inom, len mu pomáhať. V týchto "duchovne hluchých", a "duchovne slepých", som videl všetkých duchovne hluchých a slepých, ktorí sa po celé stáročia trápia tým, že chcú "konať sami", hoci ja sa skláňam nad ich potrebami, a čakám, kedy ma požiadajú o pomoc.

Keď Peter vykríkol: "Zachráň nás!, moja horkosť padla ako pustený kameň.

Ja nie som "človek", som Človek - Boh. Ja nekonám, ako konáte vy.

Vy, ak niekto odmietne vašu radu či pomoc, a potom vidíte, že má ťažkosti, aj keď nie ste až takí zlí, aby ste sa z toho tešili, predsa však, ste tak málo láskaví, že sa opovržlivo a ľahostajne na neho pozeráte a jeho volanie o pomoc vami nepohne. Svojím postojom mu naznačujete: - Keď som ti chcel pomôcť, nechcel si. Teraz si to urob sám. -  Ale ja som Ježiš. Som Spasiteľ. A zachraňujem, Mária. Zachraňujem vždy, len čo ma o to požiadajú.

Úbohí ľudia by mohli namietať: - Prečo teda dovoľuješ, aby vôbec vznikali búrky, jednotlivé, či hromadné? -

Keby som svojou mocou zničil zlo, nech je už akékoľvek, dospeli by ste k presvedčeniu, že vy ste pôvodcami dobra, ktoré by v skutočnosti bolo mojím darom,a už by ste si na mňa nikdy nespomenuli. Už nikdy.

Potrebujete, úbohé deti, bolesť, aby vám pripomínala, že máte Otca. Ako márnotratný syn, ktorý sa rozpamätal, že má otca, až keď bol hladný. Nešťastia vás majú presvedčiť o vašej ničote, o vašej nerozumnosti, príčine toľkých omylov, o vašej zlomyseľnosti, príčine toľkého smútku a bôľu, o vašich chybách, príčine trestov, ktoré si sami spôsobujete, a o mojej existencii, o mojej moci, o mojej dobrote.

Toto vám hovorí dnešné evanjelium. "Vaše" evanjelium prítomnej chvíle, úbohé deti. Volajte ma. Ježiš spí len preto, že je plný úzkosti, keď vidí, že ho nemilujete. Zavolajte ma a ja prídem."

(Mária Valtorta - Evanjelium, ako mi bolo odhalené)