Ideš zo sv. spovede, celý blažený, lebo si uveril, že ti Boh odpustil všetky hriechy. Všetky, z ktorých si sa vyznal, a ktoré ťa oberali o pokoj duše. Všetky si nechal tam, v spovednici, u Pána. Tvoja duša sa vznáša aspoň tri metre nad zemou. To, čo ťa ťažilo, a pre čo si nemohol ani spávať, je preč... Tvoje hriechy sú biele, belšie ako sneh. Boli umyté v Baránkovej Krvi.

Chceš začať nový život.

Túžba, ktorá v tebe driemala dlhýýý, predlhý čas, práve dnes začína nadobúdať nové kontúry tvojho života.
Nebolo ľahké vzdať sa hriešneho života, lebo hriech ťa odpútaval od Boha.
Cítil si na sebe tie putá závislosti na ňom. Tie reťaze, ktoré ťa oberali o Božiu milosť. Boli silné, zakorenené v tebe, a hoci rezali do živého, nedokázal si sa ich sám zbaviť.
Len veľká Božia milosť ich dokázala zhodiť z tvojich pliec. Sám by si nedokázal nič. Celkom nič. Lebo aj keď je duch ochotný, telo je slabé. Pripútané ku svojim náklonnostiam, vášňam, zlozvykom.
Telo si zvykne, a potom je už len ako lenivý oslík, ktorý sa nechce dať zapriahnuť. Lebo vie, že musí prekonať samého seba, vynaložiť až nadľudskú námahu, zaprieť sa, prekročiť štíty hôr svojej náklonnosti ku hriechu a vykročiť za Ním, za Pánom, ktorý dáva nový život.

A tak teda s Božou pomocou, Božím požehnaním, s Božím milosrdenstvom, ideš vykročiť v ústrety novému životu. Máš veľké odhodlanie v srdci a veľké Božie uistenie, že nie si tentoraz na to sám, ale že ti bude sám Boh na pomoci.

Veríš, že s Ním to zvládneš.

Ale ak si doteraz mal veľký boj s hriechom, odteraz budeš mať veľký boj s ľuďmi. Nebudú, a ani nechcú ti uveriť, že to myslíš vážne.
Smejú sa ti. A častujú ťa svojimi pľuvancami rovno do tváre. Kladú ti pod nohy polená. Neveria, že sa chceš zmeniť, že UŽ si sa zmenil.
Nechcú vidieť dobro v tvojom srdci. Odvracajú sa od tvojich očí, ktoré prosia o súcit. Ak sa ti zdá, že už - už ti podali pomocnú ruku, práve v tej chvíli ti ju pustia a ty cítiš, ako padáš... na tie kolená, na ktorých si sa pred časom odrazil, lebo ťa z nich zdvihla veľká milosť a láska Božia.

Ľudia nezabúdajú. Vyhadzujú ti tvoju vinu na oči vždy vtedy, kedy im to príde vhod. Keď sa nesprávaš podľa ich šablóny. Keď nesúhlasíš s hriechom. Pošliapavajú v tebe všetko dobro, všetko odhodlanie byť, stať sa lepším človekom. Nechcú a nevidia, že ty už si iným človekom.

Odetý do rúcha kajúcnosti.

Ľudia sa stali sudcami. Nie však samými sebe, ale tebe, ktorý prosíš, a žobreš o ich lásku...
Nehľadaj súcit v ľudských srdciach, lebo ľudia sú vo svojej hriešnosti nedokonalí...
Každý žiadame o lásku, a Božie milosrdenstvo pre seba.
Ale nerozdávame ho ďalej.
Nedelíme sa s ním.
Máme dvojaké metre. Jeden pre seba a druhý pre ostatných.

Vždy je jednoduchšie vyhodiť hriech na oči svojmu bratovi, - aj keď máš Ježišovo uistenie, že On už na ten tvoj  vyznaný a oľutovaný hriech dávno zabudol, a že ti ho už nikdy nepripomenie, - ako sa vnútornými očami pozrieť až na dno svojho srdca, a zistiť, že ja som väčší hriešnik ako ten, ktorého usvedčujem z hriechu, a ktorému neviem odpustiť...

Ale Pán sa nás raz nebude pýtať, prečo si neodpustil, ale či si CHCEL...

Všetko záleží od našej vôle a ochoty. A dobroty nášho srdca.

Chcem vidieť svojho brata šťastného?

Chcem mu odpustiť jeho pády, biedu, a poklesky? I zradu voči mne?

Chcem v ňom vidieť lepšieho človeka?

Chcem zabudnúť na všetko zlé, čo nás doteraz spájalo?

Chcem vykročiť v ústrety novému životu?

Chcem, aby aj tento môj brat bol raz v nebi spolu so mnou?

Ak tam chcem byť sám, a bez neho, niečo v mojom vnútri je zhnité...

Prečo? Lebo aj za neho Pán položil svoj život. Aj jeho duša má v Božích očiach nevyčísliteľnú cenu, za ktorú Ježiš Kristus vylial svoju drahocennú Krv. Tak, ako za mňa, tak isto aj za neho.

Lebo sa môže stať, že ak mu ja neodpustím, že on raz v tom Nebeskom Kráľovstve bude, ale tam budem chýbať JA.
A to nesmiem dopustiť za žiadnu cenu...
... Za žiadne moje zranené ego, za sebaľútosť, ktorá ničí moju lásku k druhému človeku. Za zranenú pýchu, ktorá je matkou všetkých nerestí...

Ak žiadame Božiu Dobrotu o milosrdenstvo pre nás, musíme ho prejavovať aj my k svojim blížnym.

Musíme ich zasypávať prejavmi svojej lásky a hlbokého odpustenia.

Takého, že tomu človeku nielen podáme pomocnú ruku, ale ho pozveme aj ku sebe na obed.
Za jeden stôl.
Lebo tak mu dáme najavo, že Boh je naším zvrchovaným Pánom, a že aj my sme boli milosrdní k jeho milovanému synovi, dcére.
Ak si nevieš predstaviť, že by si svojho nepriateľa pohostil za svojím stolom, tak si mu ešte neodpustil z hĺbky svojho srdca.
Ak to raz dokážeš, a otvoríš mu svoje srdce dokorán, otvorené dvere tvojej domácej pohostinnosti už budú iba skutkom tvojej dokonanej lásky.

Veď ako ináč sa dá zvestovať ľuďom Nebeské Kráľovstvo?

Skutkami. Skutkami lásky.

obrázok: Google