Som pri pochovávaní nášho Pána...
...Mária sa skláňa nad Synom a plače.
A opäť ho osušuje závojom, ktorý je ešte stále ovinutý okolo Ježišových bokov.
Jej materské slzy sú jediným obmývaním, ktoré dostáva Ježišovo telo, a hoci sú hojné, poslúžia len na povrchové a čiastočné odstránenie prachu, potu a krvi z tohoto zmučeného tela.
Mária neúnavne hladí chladné údy.
Ešte nežnejšie, než keby sa dotýkala údov novorodenca, tak berie úbohé doráňané ruky, zviera ich vo svojich, bozkáva im prsty, vystiera ich, snaží sa sceliť otvorené rany, akoby ich chcela ošetriť, aby menej boleli, prikladá si na líca tie ruky, ktoré už nemôžu hladkať, a vzlyká, stoná vo svojej ukrutnej bolesti.
Narovnáva a spája úbohé nohy, také ovisnuté, akoby boli smrteľne unavené z toľkej chôdze, učinenej kvôli nám.
Na kríži sa natoľko vykrivili, zvlášť ľavá, ktorá je takmer rovná, akoby už nemali členok.
Potom sa vráti k telu a už studené a stuhnuté ho pohládza.
Keď znova zbadá ranu po kopiji, ktorá teraz, keď Sapsiteľ leží na chrbte na kamennej doske, je doširoka otvorená ako ústa a umožňuje lepšie vidieť do hrudnej dutiny - medzi hrudnou kosťou a ľavým rebrovým oblúkom zreteľne vidieť hrot srdca a asi dva centimetre nad ním je rez spôsobený kopijou do osrdcovníka a srdca, dlhý aspoň jeden a pol centimetra, kým ten vonkajší rez pri pravom rebre má prinajmenšom sedem centimetrov - , Mária vykríkne znova ako na Kalvárii.
Ako keby kopija prebodávala ju, tak veľmi sa zvíja od bolesti a pritláča si ruky na srdce, prebodnuté ako srdce Ježišovo. Koľko bozkáva tú ranu, úbohá matka!
Potom sa vráti k vyvrátenej hlave a narovná ju, pretože ostala ohnutá dozadu a značne doprava.
Usiluje sa zavrieť viečka, ktoré zanovito zostávajú polootvorené, a celkom otvorené ústa, stiahnuté a trocha vykrivené doprava.
Upravuje vlasy, ktoré ešte včera boli také krásne a učesané, a teraz je z nich jeden spletený chuchvalec zlepený krvou.
Rozmotáva dlhšie kučery, vyrovnáva ich na svojich prstoch a potom ich opäť skrúca, aby im vrátila pôvodný tvar mäkkých a kučeravých vlasov svojho Ježiša.
A vzdychá a vzdychá, lebo si ho pripomenie, keď bol ešte malý chlapec...
To je hlavný dôvod jej bolesti: spomienka na Ježišovo detstvo, na svoju lásku k nemu, na svoju starostlivosť, keď sa obávala aj ostrého vzduchu pre svoje božské Dieťa, a porovnanie s tým, čo mu teraz urobili ľudia.
Jej nárek mi spôsobuje nevoľnosť. A keď stoná a hovorí: "Čo ti to urobili, čo ti to urobili, Synu môj?" a nemôžuc hľadieť na neho takého, nahého, stuhnutého, na kameni, vezme si ho do náručia, podloží mu ruku pod plecia a druhou rukou si ho privinie a kolíše ho rovnakými pohybmi, ako ho hojdala v jaskyni narodenia, vtedy plačem a trpím, ako keby mi nejaká ruka kmásala srdce.
(Mária Valtorta - Evanjelium, ako mi bolo odhalené)
obrázok: http://www.farnost-hajik.sk/?cat=kaplnka