Prešli sme kus cesty s Mojžišom a jemu zvereným národom....boli sme svedkami darovania manny, vody, aby ľud nehladoval,ani nesmädil; no najmä Zákona. Netrpezlivý Izrael, ktorý po čase začne opäť šomrať nad Božím darom- mannou a spomínať na mastné hrnce, cibuľu a mäso a najmä nevediac sa dočkať Mojžiša, žiada iného boha, ktorý by ich pochod urýchli....stavia si zo zlata, ktoré im dali Egypťania, len aby rýchlo zmizli, ľudskou rukou zhotovené teľa....A- Áron sa vyhovára. Ja nič, ja muzikant...ja iba zo strachu, ja...iní to tiež tak... Neberme to len ako dejiny, lebo je to o každom z nás....

Aj my sme prešli kus cesty v živote so svojim Pánom. Niektorí vedome, bola im daná do vienka náboženská výchova, iných si Pán našiel mimo svojej rodiny a viedol celkom osobitne aj neuveriteľným spôsobom.

Nie vždy máme všetko, po čok nám sredce piští....ale základné k životu nám Pán nikdy neodmietol, ak nás raz sem povolal.

Šomrať a hundrať vieme priam majstrovsky, aj predsudky vyrábať.

Ale sme aj poriadne nedočkaví.

Neviem čakať, hoci viem že Boh je verný a nesklame. Ale On nič nevravel o čase, kedy dostanem to, o čo prosím. Malo by mi stačiť fvedieť, že dá.

A tqak začnem i ja poškuľovať po zlatom teľati....nemám sa radšej predsa len zabezpečiť, vytvoriť si zadné kolieska, keby....no povedzme...Pán na mňa zabudol....sú tú tí "iní", o ktorých si začnem budovať pyramídy, že sú Bohu milší, prednejší, dôležitejší a ja som kdesi na konci...ak si vôbec na mńa spomenie.... a preto...treba sa zabezpečiť aj inýmk spôsobom, ako Boh kázal....

Naše zlaté teľatá majú síce už menej podobu zlata- hoci existujú napríklad v našich kostoloch dámy, ovešané náušnicami, niekoľkými zlatými reťazmi a ruky aj poltuctom prsteńov, ale ak je zbierka na Charitu či seminár, hodia do košíka dvadsaťcentovku akože dali všetko, čo mohli....Niekedy sú to dvojposchodové domy, keď rodina býva v suteréne a zvyšok prenajíma turisom, len aby to na tom účte rástlo....niekedy je to nábytok, ktorý stál tisíce a o desať rokov ho potomkovia predajú za babku, lebo vyšiel z módy - alebo za našim chrbtokm vyhodia. Alebo už na každý druh cestovania iné auto- iné do práce, iné na výlet, iné na dlhé jazdy....No, nesúďme, na to je tu Niekto iný, iba súďme zlaté teľa, dôležitosť, ktorú sme tomu všetkému pripísali. A súďme seba, ak sa nevieme podeliť s núdznym, takým skutočne núdznym, ktorý nepýta na cigarety alebo lacné ovocné víno, ale na základné k živobytiu.

Nemáme už kamenné tabule v arche.....ale mali by sme mať v nekamenných srdciach , ale pevne ako do kameňa mať vrytý Zákon...nie tých predpisov o dotýkaní sa čistéhoí a nečistého zvieraťa, ale t en ozaj púlatný, večný.

Mojžiš a národ za to všetko prijímajú tvrdé pokánie.

A Pán?

Naďalej rozpráva s Mojžišom z tváre do tváre. Ako s priateľom. To vraví Sväté Písmo- teda to je Pravda!

A tak ako on, skloním sa rýchlo i ja s Mojžišom až na zem, pokloním sa a poviem:

"Pane, ak som našiel v Tvojich rukách milosť, prosím, poď s nami. Áno, toto je  (ja som) ľud tvrdej šije, ale Ty odpustíš naše neprávosti a budeme Tvoji".

Aká krásna myšlienka aj pre nás, ktorí pristúpime tieto dni  k sviatosti zmierenia.

Obrázok: Andrej Rubľov: presvätá Trojica, zdroj: internet