Piate dieťa.

Keď naše štvrté dieťatko malo šesť mesiacov, bývala som akási veľmi unavená. Veľmi som túžila poobede si aspoň na chvíľočku ľahnúť. Pripisovala som to veľkej únave, lebo Miško býval veľmi plačlivý a vyžadoval si našu neustálu pozornosť. Keď to neprechádzalo ani na druhý, ani na ďalší deň, v tom mi to došlo!
Som zasa tehotná!
To nemôže byť pravda!
Nemôže!
Pane Bože, však to nemyslíš vážne?!
Práve teraz, keď som si už konečne začala materskú vychutnávať? Keď už je Mišenko trošička lepší, že v kuse neplače... Že už spinká aj dlhšie, ako iba pol hodinu...
Bála som sa...
Bála som sa veľmi pôrodu. To mi prišlo na myseľ ako prvé. Nesmejte sa mi, prosím, ale pôrody pre mňa znamenali nočnú moru. Detičky mávali pri narodení veľkú pôrodnú hmotnosť, čo znamená, že ma aj veľmi vytrápili. Bola by som dala za cisársky pôrod aj polovičku kráľovstva, keby sa dalo, ale ja nie, ja som vždy "musela" rodiť prirodzenou cestou...)))
Bála som sa...
Či to zvládneme finančne...Päť detí je predsa päť detí a my sme obyčajná rodina...Staršie deti pôjdu onedlho na stredné školy, čo znamená zvýšenú finančnú záťaž...
Bála som sa...
Ľudských rečí...To viete, život na dedine...Každý s každým sa tu pozná, každý má právo povedať poznámku typu:"Jéééj, ty si zasa tehotná, to nerobíte nič iné, len deti???" Smiechom som im odpovedala, že sme veľmi bohatí, lebo máme veľa detí...čiže bohatí na lásku...a trocha vážnejšie: "Čo neviete, že sa deti rodia z lásky a že je to Boh, čo ich požehnáva?"

Ale teraz to bolo predsa len niečo iné...Päť detí...Nikdy mi ani len vo sne nenapadlo, že by som ich mohla mať päť...
Ešte v ten deň som si kúpila tehotenský test. Nemohla som sa dočkať rána, lebo raňajší test je najspoľahlivejší...Keď som počula, ako manžel ráno vstáva do práce, vstala som aj ja. Začudoval sa, čo robím hore tak zavčasu. Povedala som mu, prečo. Pokrútil hlavou, vraj "nemožné!" a išiel si robiť raňajky...
Závidela som mu ten pokoj, že ho nič nevie rozhádzať, pričom ja som bola ako na tŕní...
Na výsledok testu sa musí čakať nejakých pár minút... a mne po tej krátkej chvíli vyšiel test pozitívny. Vyvaľovala som okále na tie dve čiarky a rozmýšľala som, na koľko musí byť tá druhá čiarka dotiahnutá do konca, lebo jej bola iba polovica...Ale na príbalovom letáku bolo napísané, že ak je aj druhá čiarka slabučká, alebo iba polovičná, alebo prerušovaná, aj tak je to pravda a že som celkom určite tehotná...Moja predtucha sa naplnila.

Viem, že sa mi zatočila hlava a ani sama neviem, ako som došla do obývačky. Manžel ma tam našiel sedieť v kresle a zbadal, aká som bledá. Vôbec mu to nedošlo a opýtal sa: "No čo, už to vieš?"
"Áno, som tehotná."
"To nemôže byť pravda, kedy by sme to stihli?" Typická reakcia môjho manžela, ktorá mi vždy dokáže vylúdiť úsmev na tvári...)
Tentoraz som mu povedala, ako veľmi sa bojím, ako vyžijeme..".Veď to nie je sranda, príde do našej rodiny ďalší človiečik, ako to všetko zvládneme?"
Muž sa pozrel na hodinky a povedal, že sa už musí ponáhľať a že sa o všetkom porozprávame poobede, keď príde z práce domov. Ale musel mi v očiach zazrieť úzkosť, lebo podišiel ku mne, objal ma okolo pliec a povedal mi:

"Neboj sa, keď Pán nedá zahynúť ani tým vtáčatkám, čo lietajú nad nami, ani nám nedá zahynúť", pobozkal ma a už ho nebolo.

A v tom okamihu ten strašný strach zo mňa opadol, ako lístie zo stromov na jeseň...

Povedala som si: "Pane, tebe odovzdávam seba i ten nový život, čo sa vo mne prebúdza, nech sa stane tvoja svätá vôľa".

A keďže bolo iba päť hodín ráno, ešte som sa vrátila do postele, ľahla som si vedľa Miška, ktorý ešte sladúčko spinkal a zaspala som tvrdo, oddaná do vôle Božej.

Pointa tohto príbehu a ten zázrak, ktorý som vám sľubovala na začiatku, je až tu...Hoci zázrak, že mám päť zdravých detičiek, je zázrak nad všetky zázraky...

Po nejakom kratučkom čase, nepamätám si už, koľko máličko dní iba prešlo od tohto zážitku, manžel prišiel raz z práce a hovorí mi, že ho v zamestnaní idú preradiť na inú funkciu. Keďže to ešte nikdy nerobil, pýtala som sa ho, či to bude vedieť. "Neviem, uvidím", bola jeho odpoveď," s pomocou Božou to hádam zvládnem." Viem, že musel na sebe tvrdo popracovať, lebo sa musel zaúčať práci s počítačom, ktorý dovtedy nevedel ani spustiť a mnoho ďalších úkonov, ale iba my sme vedeli, "kto to všetko zariadil." Pretože manžel začal automaticky aj viac zarábať a tak sa drahý Pán takto postaral o svoje deti...

Prečo to všetko píšem?

Povzbudzujem všetky mamičky, aby sa nebáli prijať aj viacero detičiek, ktoré sa hlásia k životu, lebo láskavý Boh, Darca života sa o ne celkom určite postará, ako aj o nás, len Mu treba vo všetkom dôverovať. Mať viacero detičiek, je veľké šťastie a nekonečná radosť. Náš dom nikdy nie je pustý, stále sa nám v ňom ozýva detská vrava, nikdy sa nenudíme a nebýva nám smutno.
Pretože láska sa láskou násobí...