Možno nosíme v srdci túžbu pomôcť niekomu ďaleko za hranicami nášho štátu, možno v ďalekej Afrike, deťom bez domova, ľuďom v núdzi po zemetrasení, po prírodných katastrofách, alebo vojnovom násilí...

To všetko je veľmi ušľachtilé a dokonca sa vieme i rozcítiť nad nespravodlivosťou tohoto sveta.
Naše srdce môže i veľmi trpieť, keď zhliadame na nejaké video, ktoré v nás zanechá stopy bolesti po nedostatku jedla, ošatenia, bezdomovectva, lásky...

Avšak, vôbec netreba ísť v našich túžbach pomôcť, až tak ďaleko.

Majme srdce otvorené nielen v tomto čase adventu...

A zbadáme možno niekoho z našej dedinky, mesta, ulice, alebo dokonca veľmi blízkeho suseda, ktorý žalostne volá o pomoc.
Nie, nezačujeme jeho bolestné výkriky, ani zložené ruky, ani prosbu na perách...
Ale naše srdce uvidí to, čo naše oči už roky prehliadali a rozum nám bežal v ústrety na pomoc v ospravedlnení sa pred naším svedomím, povedať: Veď si za to môže sám...
Naše srdce nám napovie: Pomôž, bez ohľadu na to, čo povedia iní...
A zrazu uvidíme deti vychudnuté až na kosť...bez úsmevu a radosti...oblečené iba v tenučkých tepláčikoch, hoci vonku zúri mráz, čo až za nechty zachádza...a oni sú bez čiapok, tepľučkých šálikoch, rukavíc...
Alebo rozkašľanú osôbku, zadrhajúcu sa v neúprosnom kašli, ktorá vám na otázku, prečo sa nelieči, odpovie: Nemá mi čo zaberať, lebo nemám na lieky...
Bieda sa rokmi násobí. Ak niet trvalej možnosti pravidelnej práce, človek nemá dostatok síl, sa vymotať z tohto marazmu nedostatku, sám, a bez pomoci...
Ak príde nejaká sociálna dávka, utopí svoj žiaľ v najlacnejšom, jabĺčkovom víne. Otupí svoje zmysly, aby nemusel riešiť všetky svoje zložité situácie o prežitie.
Už prestáva vnímať potreby svojho tela, ktoré volá po jedle, alebo teple domova, už túži iba zabudnúť...Tento kolotoč tvorí bludný kruh, z ktorého niet cesty von...

Už o krátky čas, si budeme sadať k štedrovečernému stolu, kde podľa zvyku a tradícií, budeme mať voľné miesto i pre pocestného, možno žobráka, ktorý, keby nám v tej chvíli zabúchal na dvere, s veľkou láskou prijmeme medzi seba a pohostíme ho ako Ježiša....(Teda, aspoň tak to máme v našich predstavách...)
Ale...už roky rokúce vieme, že nik nám na tie dvere nezabúcha...A my prichádzame o možnosť pohostiť toho najvzácnejšieho Vianočného hosťa...
No nečakajme, až nám zasa ubehne táto možnosť pohostinnosti priamo pred našimi očami aj tento rok... Nečakajme na Vianočný čas.

Urobme to teraz, hneď, ešte pred Vianocami, ale i po nich...

Nasýťme hladných...Zaodejme núdznych...Prichýľme pocestných...