Vraví sa, že smutný svätý - žiadny svätý, preto Vám rozpoviem môj malý včerajší príbeh, ak Vám to poslúži na pobavenie, kľudne sa zasmejte, ale píšem to hlavne preto, že nie je na smiech, ale skôr do plaču...

Takže: sedela som v pokladni a blokovala nákupy. Na rad prišla moja kamarátka a pri lúčení, kedy už mala celý svoj nákup zbalený v taške, som jej povedala:

"Želám Ti krásny a požehnaný deň!"

"Aj ja tebe!", usmiala sa na mňa a odišla.

Asi tretí v poradí bol jeden pán, ktorý, kým som blokovala jeho nákup, sa ma opýtal: "A čo, niekto jej zomrel?"

"Komu", pýtam sa.

"No tej pani, čo si jej zaželala to Božie požehnanie".

Došlo mi to. Začala som sa smiať.

"Nie, pokiaľ viem, nik jej nezomrel."

Teraz nerozumel ten muž.

Doložila som: "A to si musíme zaželať to Božie požehnanie, iba keď nám niekto zomrie?"

"Nie", troška sa zahanbil, "ale naozaj som si myslel, že jej niekto zomrel".

"Milý pán (a oslovila som ho priezviskom ), to si naozaj nemôžeme zaželať krásny, nádherný a požehnaný deň, plný milostí Božích v hociktorý deň? Len tak, z lásky?"

Pripustil, že áno, ale stále si opakoval, že si myslel, že jej niekto zomrel...a odišiel...

Asi nerozumel. Asi sa s tým nikdy nestretol. Je kresťan katolík. Žije v kresťanskej dedine, pútnickom mieste, bohatom na duchovný život...

Keď som sa včera s týmto zážitkom podelila mojej kamarátke, tá sa z chuti zasmiala a povedala: "Evi, nám každý deň podľa toho niekto zomiera, lebo my si každý deň želáme požehnaný deň" :)

A ešte jeden príklad, ktorý mi prišiel na um práve teraz...
Tiež som doblokovala jedného pána, starého, chorého...o paličke...pomohla som mu dať nákup do tašky a rozlúčila som sa s ním: "S Pánom Bohom!"
Už bol vo dverách, otočil sa a povedal mi: "To mi čo želáš?! To je, ako keby si ma už posielala do hrobu! Ako keby si ma už nikdy nechcela vidieť, radšej mi povedz: Do videnia!"
A ja mu na to: "Zaželala som vám krásny pozdrav, aby vás sprevádzal Pán na ceste vaším životom".
Odpovedal mi ešte raz: "Do videnia!", odišiel, a mne na duši zostalo akosi veľmi smutno...

Keď sa teraz tak zamýšľam nad tým prvým mužom z môjho príbehu, už mi nie je do smiechu, ale je mi ho ľúto...Možno mu naozaj prvýkrát v živote zaželali požehnaný deň práve po smrti svojej manželky, lebo už je vdovec...A tak na budúce si nenechám ujsť ani ja túto veľkú príležitosť! :)

A ako je to s Vami, moji milí?

Ako sa Vám darí želať ľuďom požehnaný deň?

Sú príjemne prekvapení, berú to ako samozrejmosť, alebo sú skôr zaskočení?

Lúčim sa s Vami so želaním krásneho a požehnaného dňa, plnom Božích milostí! :)