Keď do našej dedinky príde zmrzlinár, vieme, že je tu konečne leto.
Áno, práve zmrzlinár je predzvesťou slnka, vody, dovoleniek a detských prázdnin.
Zmrzlinu nám predávajú úžasní ľudia, ktorí majú pri škole, ale aj pri kostole, keďže je to rovnako blízko, svoj stánok.
Vždy na leto ho otvoria a na zimu zatvoria. Vtedy všetko stíchne, aj krásne melodické pesničky, ktoré jemne "poletujú" v ovzduší a prilákavajú návštevníkov na sladkú dobrotu.
Ale dnes je ešte stále leto a tak je všetko v poriadku. Relatívne. Keby...
Keby našej dedine nerobili hanbu tí nespratníci, ktorí tejto mladej a úžasnej rodinke,
ktorá za nami,
za svojou prácou,
za to, aby nám robili radosť a spestrovali nám naše veľmi horúce chvíle ochladzovaním sa zmrznutou maškrtou,
a nerozbíjali im stánok, prístrešok ich živobytia...Ani oni nemajú nič za darmo.
Prichádzajú za nami cez niekoľko dedín. Nebývajú len "tu za rohom", ako sa povie...Svoje miesto si našli pri Chráme Frivadskej Panne Márii, kde sa im zapáčilo...že sú veriaci, netreba ani písať...často ich vídam na bohoslužbách...
Ak sa ich opýtate, ako sa majú, odpovedia: dobre. Nikdy sa na nič nesťažujú, ba vždy Vám ku kornútku zmrzliny pribalia aj úsmev a láskavé slovo.
Mám ich veľmi rada pre ich srdečnosť, láskavosť a vľúdnosť.
Patria jednoducho ku nám, ako keby sa tu boli narodili. Ako som už písala, keď "na zimu odletia do teplých krajov", tak naša ulica akosi spustne, je nám za nimi smutno...
Tento týždeň, na Sviatok Nanebovzatia Panny Márie, sme sa zasa "vyznamenali".
Keď sme išli na raňajšiu svätú omšu, videli sme popred ich stánkom spúšť...povybíjané sklá, kornútky po zemi, pošliapané, znehodnotené...katastrofa! Hanbím sa za nás, že sa to deje v tak kresťanskej dedine. Hanbím sa za nás, že matky nevedia, kde majú v noci svoje deti...Už zosnulý pán kanonik nám často hovorieval, že gazdiné majú hydinu pozatváranú, ale nevedia, kde majú svoje deti, a nikomu nechýbajú...Neviem, kto to bol, nemôžem súdiť, ale nemôžem ani mlčať, keď sa niekomu deje krivda...Iba tak sama pre seba si myslím, že je to nejaká "nespratná" mládež, ktorá si už nevie rady sama so sebou...
Pamätám si, keď do našej dediny prišli pred pár rokmi prvýkrát. Doniesli nám do obchodu všetkým predavačkám veľké zmrzlinové poháre len tak, z lásky. Aby sme vedeli, že sú tu...
Alebo ju rozdávali ako odmenu všetkým školákom za výborné vysvečenie...Rozumiete? Našim deťom...
Keď prišla do obchodu už po tejto udalosti táto mladá pani, povedala som jej: "A chcelo sa vám ešte ku nám prísť?"
Iba sa usmiala. Vedela som, koľko námahy stojí za tým úsmevom. A odriekania. A lásky.
"Viete, hanbím sa za nás, že vám robíme takéto zlo!"
Pozrela sa na mňa a povedala: "Akoby to robil niekto naschvál. Ale sú tu aj dobrí ľudia..."
Zamrazilo ma. V jej slovách ma objala láska. Nevyčítala, nekarhala, nežalovala sa...Lekcia lásky v priamom prenose...
Každý rok to isté. Každý rok zdevastované prístrešie svojej práce. Každý rok musia všetko opraviť a začať odznova.
Ani netreba hovoriť, odkiaľ čerpajú posilu na toto všetko. Svoju vieru žijú navonok. Ak chcete zažiť pokoru a lásku, príďte si ku nim kúpiť zmrzlinu, uvidíte, že hovorím pravdu...
Včera večer, tesne pred západom slnka som vyšla na balkón a polievala som si muškáty. Myšlienky som mala práve pri nich a rozmýšľala som, že ktovie, čo by som urobila na ich mieste ja...Či by sa mi chcelo ešte chodiť tam, kde nám robia zle, kde nám neprajú a bolo mi akosi smutno na duši. V tom popred naším domom prechádzalo auto. a keďže išlo pomaličky, zdvihla som hlavu od tých svojich kvietkov a pozrela som sa na vodiča. A zazrela som usmiatu tvár tejto mladej ženy, - ktorú tak ťažko skúšame, - a ruku, ktorá mi kývala na pozdrav...
Oči sa mi zarosili...V tom geste som videla odpustenie...
Už po koľkýkrát? Ani sama neviem...
obrázok: Google