Kedysi dávno (cca 20 rokov späť) mi moja stará mama vravievala, že videla na oblohe nejakú ženu, ktorá sa vznášala. Opisovala to celkom presne a jasne, ale v tej dobe som tomu nerozumel. Bol som malý chlapec, a nemal som ešte veľmi veľkú predstavu o Bohu, a už vôbec nie o Pannej Márii, či iných duchovných veciach. Vedel som, že babka je zbožná žena, chodila na púte do veľmi neskorého veku. Vždy do kostola. Ale svoj kresťanský život žila aj doma. Vždy, keď stretla cestou do kostola alebo do obchodu nejaké dievčatko, či chlapčeka, tak vybrala z kabelky nejakú čokoládku, alebo nejaké peniažky a dala im ich. Niekedy aj to posledné čo mala (sám som mal tú možnosť mnoho krát sa o tom presvedčiť). Dvere do domu nechávala celý svoj život otvorené. Nikdy nezvýšila na nikoho hlas. Bola veľmi milá a dobrá. Každý kto prišiel do domu bol vítaný a mohol ostať celý deň (mnoho rokov to tak aj bolo). A my jej vnukovia na ňu veľmi radi spomíname...

Nedávno som sa opýtal môjho strýka (jej syna), ktorý s ňou celý život žil a ktorý ju aj doopatroval, že ako to vlastné bolo s tým, čo babka videla - s tou Pani na oblohe, ktorú mi vtedy opisovala. Strýko vravel, že to bolo na Litmanovej pred cca 30 rokmi, kedy ju videli. Boli tam vtedy vraj viaceré "babky" z dediny prítomné. (Podľa mojich výpočtov to bolo teda v období, kedy sa dievčatám Katke a Ivetke zjavovala Panna Mária na hore Zvir) a do Litmanovej začali chodiť prví pútnici.V srdci ma zahrialo. Lebo sám, keď občas zájdem do Litmanovej, tak tam cítim Božiu prítomnosť a prítomnosť Matky Božej. A viem, že Panna Mária sa zjavuje maličkým. Tými maličkými sú jednoduchí, ale (vnútrom bohatí) ľudia, takým akým bola aj moja stará mama. Buďme takými aj my. Maličkými. Lebo takí sú v Božích očiach najväčší.