Takmer denne chodím cez jedno miesto , od kiaľ krásne vidieť cintorín. Nádherné je to počas sviatku všetkých svätých a spomienky pamiatky zosnulých. Ani by som si nebola všimla , keby neurobili nový plot kolo cintorína , aký má tvar. Anjelské , či krídla vtáčkov ? , alebo srdce ?  Ćo Vám je bližšie a milšie. Smrti som sa nikdy nebála. Je to začiatok , či koniec života ?  Záleží od uhla pohľadu. Z toho môjho smrťou život začína. Je to návrat domov.  Povznesú nás krídla anjelov ?  Povznesie nás láska ? Ak sa posnažíme , aj áno. No zatiaľ si veľmi rada pobudnem ešte na zemi  :)  Ešte sa musím veľa naučiť , ešte musím veľa odpustiť , ešte musím veľa odprosiť , ešte musím veeľa napraviť , ešte túžim vniesť do srdc ľudí lásku , pokoj , nádej a to sa nedá mávnutím čarovného prútika. Že ?   :)  Musím , túžim , chcem.  Len trošku mi uniká , že človek si nejak neuvedomí , aká veľká  milosť je obeta , ktorú môžeme priniesť Bohu , ktorrú prinášajú iní za nás , ked sme v akom koľvek momentálnom rozpoložení duše. V tých bolestných je to cennejše , pretože sa spájame s Kristom. Boh nepotrebuje od nás nič veľké. Len trošku menej frflania počas okresávania. Počas prípravy na VEĽKÉ VECI. Strach má veľké oči , no chápe to. Viedol nás celou cestou po dnešný deň a bude naďalej. S čoho je väčší strach ?  Že bude ublížené nám , alebo ublížime my ?  Určite to druhé. I keď to prvé hodne bolí.  Ale prečo ? Stalo sa niekedy , že človek chcel schválne ublížiť ? Určite nie. Sme len ľudia. Prečo sa teda bojíme byť človekom , ktorého pády sú prirodzené na to , aby napredoval ?  Bolestí , ktoré spôsobujeme iným oveľa viac bolia i nás samotných. Svedomie nepustí. Ćo sú nevedomé , tie sú možno aj najťažšie nositeľné , pretože ak si človek uvedomí po nejakej zorientovanosti sa ,  uvedomení si  po pádoch  následky nášho podlomenia milosrdenstva voči blížnym , ktoré mohli nastať , je to neskutočný balvan a keď si uvedomíme , že sme ranili ešte k tomu aj ďalších , ktorí sa nám snažia pomáhať , na ktorých nám záleží , väčšej bolestí asi niet. Bolesť s toho , že som človekom ?  A čím by som asi tak chcel byť ?  Som tvorom Najvyššieho. Buďme vďačný. Odprosme  Boha , odprosme milovaných. Takto v nás Boh pestuje pokoru. Okresáva ju a bude , pokiaľ nebude číra , jasná , bezchybná , ako samotné SRDCE JEŽIŠA. Tí ľudia , ktorí to  chápu , vedia odpustiť. Dokážu.  Vďaka Bohu za takých ľudí. Nie sú samozrejmosťou , boli , sú , budú darom v našom živote , tak snažme tak správať aby sme im neublížili a  zároveň prijať to , že som človek a spochybnenia a pády ktoré máme k  človeku  jednoducho patria. Na nešťastie aj to , že sa niekedy stane , že ublížime. Žite s ľahkosťou Božieho dieťaťa , slobodou , ktorú nám dal Boh. Nikdy nás Boh neopustí , ak sa dobrovoľne nerozhodneme sami opustiť JEHO. Ešte máme čas. Je to ťažké , ale to nás vedie k dokonalostí. Vyberieme si koniec ? , alebo začiatok života ?  Putujme s láskou a radosťou  na ceste k BOHU.