Chcem napísať tento môj príspevok veľmi citlivo, a uisťujem vás, že nechcem nikoho uraziť. Viem, že pamiatka na našich drahých zosnulých môže byť v mnohých prípadoch ešte veľmi čerstvá, ale aj taká, že bolí stále, a akosi sa nedá zahojiť...
Tak, ako každý rok, aj dnes, už o pár dní, oslávime sviatok všetkých verných zosnulých v Pánovi, a navštívime hroby našich blízkych, a budeme ich chcieť ozdobiť krásnou výzdobou, ktorú sme na tento účel zakúpili.
Dobre čítate, moji milí, iba ozdobiť prázdny hrob, lebo dušička nášho zosnulého v ňom nie je. Dušička nášho drahého je už u Otca, a povedzme si so všetkou vážnosťou, ona takéto ozdoby nepotrebuje.
Ideme teda ozdobiť prázdny hrob, hlinu, miesto, v ktorom sme síce pochovali našich blížnych, ale kde oni nezotrvávajú.
Pochopme, prosím, že žiadna, aj tá najkrajšia ozdoba na svete, ktorú položíme na prázdny hrob, v ktorom spočívajú už iba kosti našich najdrahších, nebude mať žiadny osoh pre ich dušu.
Všetko to krásne, ktoré obratom zmokne, alebo zapadne snehom, zvädne, zhnije, je iba pre potechu našich očí. Iba pre nás. Žiadny iný účel to nesplní.
Ak chceme, zapáľme aspoň sviecu, ktorá predstavuje živého Krista, večné Svetlo, ktoré svieti v tmách, a ku ktorému duša ihneď po smrti smeruje...
Prečo toto všetko píšem? Nie preto, aby som vás zarmucovala, alebo chcela vyvolať vášne, alebo rozhorčenie, alebo dokonca nenávisť, že nechápem, lebo...
Píšem to preto, aby sme si ako kresťania uvedomili, kde skutočne duše našich drahých zosnulých sú, že sú u Pána, ktorý jediný má v tejto chvíli na ne nárok. Keďže za nás zomrel, a vykúpil nás svojou predrahou Krvou, veríme, že človek ihneď po smrti smeruje ku Nemu, ako Pánovi Neba i Zeme, ako Pánovi nad životom i smrťou, a že On jediný vie, kde sa duše našich drahých práve nachádzajú. My môžeme iba dúfať, že sú zachránené. Že sú už v nebi, alebo ešte v očistci.
A preto by sme si mali uvedomiť, že nie krásne vence naši drahí zosnulí potrebujú, ale modlitby, sväté omše a plnomocné odpustky, na ktoré naše dušičky s veľkou nástojčivosťou čakajú. Im nepomôže ani jeden veniec, aj keď prinesený z lásky na ich hrob, ale sv. omša, ktorá je za nich odslúžená, a nami venovaná.
Nepodporujme tento turizmus za vencami, ktorý sa v dnešnej dobe tak veľmi rozmohol. Našim drahým neposlúži, nanajvýš tak polahodí nášmu oku, ale to je všetko.
Nebojte sa, že susedia pozostalých vás budú ohovárať. Nebojte sa povedať, že peniaze, ktoré ste mali položiť na prázdny hrob, ste využili pre živých. Áno, pre živých, ktorí to naozaj potrebujú.
Skúste ich poslať na charitu, na misie, skúste si adoptovať na diaľku černoška, ktorý z vašich peňazí bude študovať, ale aj jesť, a piť. Je tam obrovská chudoba, a obrovská bieda, obrovský hlad...
Mŕtvi naozaj nepotrebujú predražené honosy, a honory, ktorými chceme ukázať lásku pred svetom, že ich veľmi milujeme.
Jediné, čo si naozaj ozdobme, je naše srdce. Ozdobme si ho živým Kristom, a toho im na ten hrob prinesme.
Nech sú nám v tom príkladom naši drahí kňazi, ktorí nepotrebujú klásť na mŕtvy hrob kvety.
Kvety dajme živým. Obdarujme nimi rodičov, manžela, manželku, dokiaľ nám ešte žijú. Preukážme im svoju lásku, kým je ešte čas...
Našim drahým zosnulým preukážme lásku tak, že za nich dáme odslúžiť sväté omše. A že my sami osobne sa na nich zúčastníme a obetujeme za nich sv. prijímanie, najväčšiu obetu, ktorá sa nám ponúka na oltári.
Nič väčšieho a drahšieho totiž im už nemôžeme venovať.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami, aj nad dušiami v očistci.
obrázok: oltár nášho Pána v kostole sv. Jakuba v Levoči, ktorého autorom je majster Pavol
https://spis.korzar.sme.sk/c/7790703/pozrite-si-zrestaurovany-hlavny-oltar-majstra-pavla-v-levoci.html