Pán ma pripravoval na odlúčenosť od našich detí postupne.
Aby ma srdce veľmi nebolelo...
Keď som stála na balkóne a vyprevádzala som ich, tie moje krehké kvietky - v rozpuku života, na internáty. Nestačilo im dať iba bozk na líce, krížik na čelo. Musela som bolesť matky precítiť až na doraz. Vtedy, keď sa mi po lícach kotúľali slzy veľké ako hrachy, a zdalo sa mi, že mi srdce zamdlelo od straty milovanej osoby, ma môj manžel zozadu objal okolo pliec, a čičíkal mi ho chlácholením, že veď to nie je navždy, že sa mi o päť dní predsa vrátia... Nikdy mi nevidel do tváre, lebo som sa hanbila za moju zraniteľnosť, i za to, že som tak veľmi citlivá na odlúčenie. No vždy o nich vedel, , - o tých spoločníčkach mojím životom, - lebo keď si priložil líce k môjmu lícu, zacítil, ako tie moje kvapky žiaľu zmáčali aj jeho tvár...
Tak som to prežívala pri našom prvom, druhom, i treťom dieťati. Zo strednej školy prišla na rad vysoká a chodníčky mojich detí sa rozutekali každý svojim smerom...Vždy som sa utešovala, že nie som ešte doma sama, že máme ešte ďalšie dve deti, ktorými môj život neustále opeknieva. Dokiaľ je v dome detský smiech a vrava, nemôže v ňom byť nikdy pusto...
Koľko je to šťastia a radosti, keď sa všetci opäť doma stretneme! Vždy ma poteší veľká súdržnosť medzi súrodencami a láska, ktorú si navonok prejavujú. Tí menší od starších zbierajú skúsenosti, a naopak, tí starší zasa od našich dvoch „benjamínkov“, čerpajú plnú náruč veselosti, žartovania a úprimnej stále detskej radosti, lebo kým sú ešte pod krídlami rodičov, nemajú predsa žiadne starosti...
Niekedy ma naši mladší chlapci prekvapia, že ma „objavia“ v spálni, kde si pred spaním čítam. Oni bez ohľadu na moje - akože - námietky, že nech sú ticho, lebo čítam veľmi hodnotnú knihu a takto pri ich vrave a smiechu, sa nezahĺbim do jej podstaty, si ešte stále vynucujú moju pozornosť. Och, aká som šťastná za tieto okamihy lásky! Koľko tém prediskutujeme spolu, koľko náhľadov na svet, koľko duchovných obohatení pre naše duše! Vďačím Bohu za ich dospievanie pod krídlami Jeho lásky...
Vždy keď sa dívam do nebesky modrých očí našej milovanej, už polročnej vnučky, nestíham skrývať úžas nad tým, ako nás veľmi Boh miluje, že nám ju požehnal. Je princeznou v našom dome. Jej trinásť a štrnásťroční ujovia, sa jej nevedia nabažiť do sýtosti. Presne tak, ako ich sestrička, mamička Lilienky, keď prišli na svet oni sami. V mysli sa mi vynára každodenný kolobeh, kedy tieto naše staršie deti bežali zo školy ozlomkrky, a vo dverách kričali: „Ja prvý bavím Miška!“ – „Nie, ja!“ – „Ja!“! Darmo som ich tíšila, veď práve zaspinkal. ..A po polroku, kedy sme im s manželom oznámili, že Pán nám požehnal ešte jedno dieťatko, tak zvýskli ešte viacej, vraj, „Hurá!“ - aspoň sa už tak nebudú „biť“ o Miška, lebo radosť sa rozdelí...
Každý deň ďakujem Bohu za tento dar. Dar detí. Dar materstva. Dar lásky.
Uvedomujem si, o koľkonásobne viac som obohatená o lásku, ako rodičia jedného, či dvoch detí...
Keď sa mi narodilo prvé dieťatko, myslela som si, že som mu dala všetku lásku, ktorú som v srdci mala. Neustále som rozmýšťala, ako budem ľúbiť svoje druhé dieťa, veď predsa už nebudem mať viac čo rozdať. Ale ľudské srdce je bezodné. Boh vložil do srdca ženy cit, o akom som ani len nesnívala...S akým údivom v duši som vnímala, že aj pri druhom, treťom, štvrtom, piatom dieťatku, mám stále čo rozdávať . A tak je to aj s prijímaním. Láska, ktorú nám deti dávajú, sa nedá vyvážiť ani všetkými pokladmi sveta...
Z mojej skúsenosti si preto dovolím tvrdiť, že čím viac detí rodina prijme, tým viac lásky sa v nej násobí.
Od detí som dostala takýto darček: Je to utierka s mottom:
MAMINA LÁSKA
je základnou prísadou života,
ktorá nám dáva silu
veriť svojim snom
a odvahu žiť
s otvoreným
SRDCOM.
No povedzte: Utierali by ste s ňou riad? :)
obrázok: GOOGLE