Je čas ďakovania za ruky mojej mamy. Tak veľmi obetavé, láskajúce, milujúce... Nepostoja v kľude. Sú vždy tam, kde ich najviac potrebujem. Tak i po tieto minulé dni...

Našli ma ležať vo veľkej horúčke. Hneď konali.
Ani neviem, ako, a vyčarovali mi džús, ten najkyslejší a najosviežujúcejší na svete.
Na boľavú nohu mi dali studený zábal. Veľmi opatrne, lebo vedeli, ako tie pľuzgiere bolia...ale tie čisté, biele ľanové handričky sú také hebké, jemné, neubližujú mi, práve naopak - priľnú mi k opuchnutej nohe a ja cítim takmer okamžitú úľavu. Aký kontrast! Tá nádherná mamičkina bieloba zakryla tú ohnivú farbu, ktorá ma spaľuje...
Opatrne podložili pod boľavú nôžku vankúš.

Som šťastná, že sú pri mne...zaspávam...naozaj v pokoji, lebo viem, že som v tej najlepšej opatere ženy - matky, ktorá ma priviedla na tento svet.

Prebúdzam sa na vôňu obeda...
Ruky mamy nespali. Ponúkajú mi tie najlepšie halušky na svete. Viem, že ja také neuvarím nikdy.
Prichádzajú deti a tie ruky nakladajú aj im. Veď navarili pre celú rodinu. Vedia, že keď ochorie matka rodiny, je chorá celá rodina, preto chcú byť užitočné raz tak.
Horúčka kulminuje. Až keď zistia, že viac sa nedvíha, až potom odchádzajú domov.
Ešte podajú potrebný liek.
Uistia sa, že je všetko v poriadku.
Pohladia ma po čele a odchádzajú na chvíľu domov.
Viem, že si nejdú oddýchnuť, ale zložiť ruky k modlitbe a spolu s ockom sa prihovárať u Pána za svoje dieťa.

Viem to.

Viem, že najväčšiu silu v chorobe mi vyprosujú pokorne na kolenách pred Krížom nášho Pána Ježiša Krista.

Celé tri dni sa o mňa starali, tieto zázračné ruky, až kým mi bolestivá nôžka neodpuchla, neprestalo ma v nej páliť ako stotisíc žeravých ihličiek, a horúčky nezmizli.
Bože, vďačím ti za mamičkine ruky!
Čo by som bez nich robila!?
Majú už sedem krížikov, a ešte si neoddýchnu.
Sú tak zvráskavené, ale keď ma pohladia, sú tými najjemnejšími rukami na svete.

Pane, ďakujem ti za ruky mojej mamy!

Že sú tu pre mňa vždy, keď ich potrebujem! Že sú tu ešte stále pre mňa!
Pane, ďakujem ti za mojich rodičov, že nám ich požehnávaš na tele, mysli, aj duchu...a na živote. Že nás ešte v ich starobe obohacujú svojou prítomnosťou, pomocou, vierou a láskou.
Viem, že je to pre nás, ich deti, veľký dar.
Lebo kým nám žijú rodičia, môžeme sa ešte stále volať deťmi.

Sme nimi láskaní.

Rozmaznávaní.

Milovaní.

Ľúbení.

Pane, ďakujem ti, že požehnávaš ruky mojej mamy!
A prosím ťa, daj, aby si už oddýchla.
A pošepkaj jej, keď bude s tebou v modlitbe spojená, že ju ľúbim a nekonečne za všetko ďakujem.
Že keď vyzdraviem, že to budú zasa moje ruky, ktoré budú pripravené pomáhať jej...
Že aj moje ruky sú ruky mamy. A teda pripravené milovať.
Bože, žehnaj mojich rodičov!
Panna Mária, naša milovaná Mamička, ochraňuj od všetkého zlého moju pozemskú mamičku, mojich drahých rodičov a veď ich na ceste do neba.

obrázok: http://www.anam-cara.estranky.sk/clanky/_poezia/znamienko-lasky.html