padá z neba na všetkých rovnako.
Prečo potom každý má z nej iný úžitok?
Je to o otvorení sa pre tieto milosti.
Pozrime sa na polia. Sú dajme tomu, dve, úplne rovnaké, tesne vedľa seba.
Každý deň na ne svieti rovnaké slnko, keď prší na jedno pole, tak isto v ten istý deň a v tú istú hodinu prší aj na druhé pole. Vetrík povieva tiež v ten istý presný čas. Všetky poveternostné vplyvy (Božie milosti), majú rovnaký účinok na pole jedno i druhé.
Pole 1 (človek, ktorého stvoril Boh na svoj obraz) je také isté, bohaté na živiny, ako pole číslo 2.
Sme vo východiskovom bode: na polia sa zasadí zrno (Božie Slovo). Mohli by sme povedať, že na jednom i na druhom poli bude rovnaká úroda? Mohla by byť, ale nebude. Prečo?
Lebo na jednom láne poľa sa tvrdo obrába pôda. Kyprí sa, okopáva, chráni sa proti škodcom, proti plesni, proti neželaným hosťom - zvieratám, cudzopasníkom...Celý rok bola na poli vyvinutá ťažká práca, kým druhé pole bolo ponechané "samé na seba". Nič z toho, čo by zušľachťovalo úrodu, sa na ňom nekonalo.
A tak sa stalo, že i keď bola pôda dobre pripravená na osivo, veľmi kvalitná, i to, že zrno, ktoré sa použilo ako osivo bolo prvej triedy, bez jedinej chybičky, sa nakoniec v tej pôde udusilo (naša vôľa). Nik mu okopávaním nepripravil cestu, aby mohlo rašiť svoje zelené lístky. Ak bolo i podnebie fantastické a predsa len lístky po výdatných dažďoch vyšli, usušili sa na horúcom slniečku, lebo ich korienky neboli pevné. Steblá trávy sa ledva predrali cez tvrdú, neprekopanú zem a nepomohlo im ani slniečko, zdroj svetla a tepla, lebo pre slabé korienky bolo prisilné. Toto pole nielenže neprinieslo žiadnu úrodu v čase zberu, ale bolo posiate pýrom a bodľačím, (duša v stave ťažkého hriechu), takže ho vlastný pán (Boh), takmer nespoznal.
Môžme teda povedať, že chyba bola v pôde? Nie. Pôda bola prvotriedne pripravená. Môžme povedať, že slnko, dážď, vietor nemali rovnakú intenzitu? Nie. Nemôžme. Teda v zrne, osive bola chyba? Nebola. Božie Slovo je Pravé, Nemenné.
Tá pôda znázorňuje človeka hneď po narodení. Boh stvoril každého človeka na svoj obraz, (porov. Gn1, 27), každému vdýchol nesmrteľnú dušu a každý z nás začína na rovnakej čiare života.
Slnko, dážď, vetrík, poveternostné vplyvy sú milosti Božie, ktoré má Pán pre všetkých pripravené rovnako. Z plných priehrští ich bohato rozdáva a má dosť pre všetkých. Nikoho neuprednostňuje vo svojej láske pred druhým človekom. Všetci sme Jeho miláčikovia, no nie všetci sme otvorení prijať ich (tie milosti) a spolupracovať s nimi, posväcovať svoje životy (prijať Boha za svojho Pána).
Deti zveril Boh svojim rodičom a na nich je kladená veľká zodpovednosť. Sme to práve my, ktorí máme formovať svoje deti. Správnou výchovou (obrábanie, okopávanie), odovzdanie detí Bohu (lebo my nie sme ich vlastníkmi, my sme len ich správcami) - to sú všetky sviatosti, ktoré deti dostanú do vienka ako Dar od Boha ešte v detskom, útlom veku, (ak o ne stojíme, ak im ich "zabezpečíme") - to všetko vytvára pevný korienok pre rast novej rastlinky, z ktorej má vyrásť Božia ratolesť. Človek pripravený pre Božie Kráľovstvo.
V dospelosti má pokračovať naša osobná spolupráca na úrode svojho života v súlade s Božou vôľou. Ak sa otvoríme týmto prúdom Božích milostí- slnečným lúčom - , budeme mať život preplnený Božím požehnaním.
Naproti tomu: každé uzatvorenie sa do seba, neprijatie Boha, nepochopenie, nehľadanie Božích právd, nespolupráca s Darmi, ktoré má Boh pripravené aj pre nás, každý ťažký hriech a dobrovoľné zotrvávanie v ňom, nás hatia. Vtedy nemôžme z plnosti prijímať to, čo nám Boh dáva a my hynieme napriek "priazni počasia", napriek "kvalitnej pôde", napriek "kvalitnému osivu", lebo Boh plne rešpektuje našu slobodnú vôľu.
Ak chceme, aby na nás spočinulo Božie požehnanie, Božie milosti v plnej intenzite tak, ako nám ich z neba bohato zosiela Boh Otec, Boh Syn, Boh Duch Svätý, otvorme sa im.
Božie milosti sú všetky Sviatosti. Je ich sedem:
1. Krst,
2. birmovanie,
3. Eucharistia (sväté prijímanie, Oltárna sviatosť),
4. pokánie (sviatosť zmierenia, sv. spoveď),
5. pomazanie chorých,
6. posvätná vysviacka (diakonát, kňazstvo a biskupské svätenie),
7. manželstvo.
Nezabudnime prosím, že milosť Božia je na spásu potrebná.
Nebuďme ako tie neúrodné polia, ktoré sú bez hospodára, ale otvorme sa Životu. Bez našej spolupráce, tvrdej práce na sebe, na svojich deťoch, svojich rodinách, vzťahoch, sa neudeje zázrak Spásy. Zapadneme ladom, hoci vôkol nás bude prekypovať Život v hojnosti. Prijímajme, sajme, zavrhnime hriech (lebo ním blokujeme Božiu milosť), čerpajme vodu z Prameňov spásy...
obrázok: http://www.ephoto.sk/fotogaleria/fotografie/66803/zrno/