Podľa mňa k tomu nepochybne prispel aj feminizmus, ktorý sa vedome aj nevedome tlačí do popredia a tiež určité liberálne prostredie zohráva v tomto procese veľmi veľké miesto a úlohu. A samozrejme zatláčanie Boha do úzadia. Považovanie akýchkoľvek kresťanských názorov za nemoderné a zastaralé spôsoby správania. Práve táto navokon "sloboda" a ich "právo" postavili ženy do pozície Bohov. Teda do pozície určovať, kedy sa dieťa má narodiť a kedy nie. A ako argumentáciu, či vysvetlenie situácie sa zneužívajú sociálne a ekomonické faktory. Vraj, aby dieťa "nehladovalo", "aby malo všetko", "aby mu niečo nechýbalo", "aby netrpelo" atď. Títo ľudia si dokážu odôvodniť všetko svoje konanie. Použijú akúkoľvek informáciu, aby potlačili v sebe svoje svedomie a nedali mu možnosť sa s nim konfrontovať. Tieto ženy, ale nie len tie, ale predovšetkým samotní realizátori, ale aj podporovatelia týchto činov sa stavajú do úlohy Bohov. Teda tých, ktorí rozhodnú, kedy sa bytosť má narodiť a kedy nie. Oni určia, kto sa narodí a kto nie. A ešte si to odôvodnia. Ale vieme a poznáme mnoho príbehov o tom, že príchod "človeka", ktorého život bol človekom neplánovaný, nechcený, doktormi a okolím nepodporovaný sa stal neskôr pre daného človeka, či rodinu požehnaním. Ten človek, ktorý bol zatracovaný a ktorý sa mal narodiť s osudom "úbožiaka" sa stal vlastne SVETLOM pre okolie do ktorého sa narodil. Priviedol človeka (ľudí) bližšie k Bohu, spojil ich, zjednotil, zjemnil, zmenil k lepšiemu, možno pripravil šancu na nebo, bez ktorého by na nebo nikdy nedosiahli. Každé narodenie dieťaťa má zmysel. Aj toho, ktoré má prognózu s vývojovou poruchou, handicapom, či prichádza do "zlého prostredia". My nevidíme do budúcnosti. Ani najlepší prístroj na svete nedokáže odhadnúť budúcnosť. To vie iba Boh. Mnoho detí (ľudí) sa narodil do ťažkých podmienok a vyrástli z nich veľké osobnosti (myslím, že väčšina z nich pochádza zo skromnejších, či ťažších pomerov). Mnoho handicapovaných detí, ktoré prichádzajú do rodiny zmenia celú rodinu k lepšiemu. Prinesú do rodiny viac lásky, empatie, vzájomnosti, pomoci a môžu dostať z človeka všetko čo je v ňom, čo sa pri zdravých deťoch nemusí nikdy prejaviť (lebo si nikdy nesiahneme na dno svojich síl). A rovnako tak aj na život, ktorý podľa odhadov môže trvať len chvíľku (pár minút) môže priniesť viac lásky na tento svet - do života danej rodiny, ako za celý ich prežitý život. Možno cez túto situácia odhalia čo v nich drieme a zobudia v sebe nekonečné more lásky a viery. Práve skrz narodenie takéhoto dieťaťa, ktoré môže žiť len krátko môže človek prežiť veľa milosti (možno poznáte príbeh Ciary a Enrica Partilových; ak nie - prečítajte si ich príbeh). To sú rodičia, ktorí ovplyvnili milióny ľudí po celom svete, a to tým, že ich deti zomreli po 30 a druhé po 40 minutách po pôrode. A táto skutočnosť ovplyvnila a zmenila život milónom ľudí. Lebo títo ľudia prežili DOTYK BOHA. Zažili 30 minút v spojení s Bohom. Oni pochopili, že nič z toho, čo prijímame nám nepatrí, a že všetko je len Božie. A náš je len Kríž, ktorý môžeme niesť. Ale práve v kríži je niečo, čo musíme nájsť, aby sme pochopili aký je život a aký dobrý je Boh. My ľudia sme preto tak úzkostliví, depresívni, lebo všetko vnímame len z pohľadu tohto sveta. My sa nepozerame na veci očami Boha. My sa nepozerame na večný život. Tieto deti, ktoré sú choré alebo tie, ktoré žijú len krátko po narodení - ONI NIE SÚ OBEŤAMI. ONI SÚ TOTIŽ PRIPRAVENÉ NA NEBO. ICH MISIA JE SPLNENÁ. My si tento dar musíme zaslúžiť celým životom, a niekedy ani 100 rokov nestačia, aby to človek získal.

 

Každé narodenie človeka má zmysel a má v sebe esenciu zmeniť "OSUD" niektorého človeka, ľudí. Má v sebe posolstvo uskutočniť Boží plán. Zmeniť srdcia, priviesť niektoré duše na správnu cestu, vydláždiť cestu do neba. Ale málo kto sa pozerá za horizont toho, čoho je schopný Boh. Ľudia sa pozerajú na veci rozumovo, svetsky a vychádzajú z vlastných túžob, potrieb, sebelásky a prirodzeného sebectva, ktoré v sebe ľudia máme. A človeka, ktorý nežije s Bohom budú vždy ovládať tieto "nízke" pocity a pudy, lebo si vždy povie, že ja SOM BOH. Ja si môžem robiť čo chcem, je to môj život, tak ako to robia tieto matky a tí, ktorí im v tom pomáhajú, podporujú.

 

ŽIVOT je postavený na Božom pláne, ktorý dokonale pozná len ON a my sme povinní vytvoriť BOHU cestu a prechod k tomu, aby svoj plán so svojimi deťmi (nie našimi - lebo tieto deti nie sú naše, hoci rastú v tvojom tele) mohol uskutočniť. A NEZABUDNITE: BOŽÍ PLÁN JE VŽDY LEPŠÍ AKO TEN NÁŠ.