V tomto čase, krátko pred Národným pochodom za život v Košiciach, sa jeden druhého zvedavo pýtame: Ideš aj ty na Pochod? A prečo? Je to tak dôležité merať tú dlhú cestu do Košíc z druhého konca Slovenska? 

Keď som na Národnej púti k Sedembolestnej Panne Márii počul hovoriť vladyku Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme o svojej chorej mamine, ktorá napriek tlakom okolia dala nášmu arcibiskupovi život, povedal som si, že je to podobný príbeh tomu môjmu. Ponúkam ho pre povzbudenie. Ak sa to podarí a pocestuješ do Košíc, splní svoj účel.

Moja mamina mala už v čase môjho počatia diagnostikovanú nevyliečiteľnú chorobu sclerosis multiplex (roztrúsenú sklerózu). 

Pred 20 rokmi, keď sa malo narodiť moje prvé dieťa, teda naša Silvinka, išiel som do nemocnice vybaviť mamine neurologické preliečenie. Išiel som za lekárom, ktorý sa jej venoval už na počiatku jej choroby a preto ju dobre poznal. V tom čase bol už prednostom neurologickej kliniky. Keď som sa mu predstavil, privítal ma slovami: „Samuel, to si ty čo si sa nemal narodiť...?“ Diagnóza mojej maminy totiž predpokladala po tak namáhavom výkone akým je pôrod náhle zhoršenie zdravotného stavu ktorému sa hovorí "atak". To sa po mojom narodení u maminy aj potvrdilo. Dostala atak a jej stav sa zhoršil. Vtedajšie poznanie v neurológii odporúčalo pacientkám so sclerosis multiplex neabsolvovať pôrod, ale ukončiť život počatého dieťaťa. Doktori preto odporúčali mamine moje zabitie. Vďaka Bohu sa rozhodla inak. Dala mi život, aj keď ten jej sa vážne zhoršil. 
Moja mamina ešte stále žije, ale je imobilná pripútaná na vozík a lôžko. Okrem toho zle vidí, skoro vôbec nepočuje a má rôzne iné ťažkosti... Stále býva s nami, s mojou rodinou. 
Som vďačný Bohu a mamine za život. A preto idem aj ja do Košíc podporiť ŽIVOT!