„Všetky moje deti“ ...a ja, ty, my...

Poviem vám pravdu, v kine som nebola celú večnosť...dobré štvrťstoročie...ešte za slobodna.

A myslela som si, že to tak aj zostane. Ale kvôli jednému úžasnému človeku som túto svoju dlhoročnú „šnúru“ pretrhla  a celkom dobrovoľne a s radosťou som do toho kina išla.

Áno, kňaz Marián Kuffa je ten, na ktorého medailón o jeho živote som sa veľmi tešila.

Vedela som, na aký dokument sa idem pozrieť, upútavky na „všetky jeho deti“, som, samozrejme videla aj niekoľkokrát, takže moje očakávania sa mali už len naplniť...

Myslela som si, že viem, o akej biede bude ten film...ale bolo to ešte horšie!

Vidieť celú tú chudobu, biedu a nemohúcnosť na celej velikánskej stene pred vami dostatočne obrovsky veľké, tak živé a „polapiteľné“, je zážitok na celý život...

Ja viem, viem, viem...že títo „hrdinovia tmavšej pleti“, o ktorých je tento film, že za všetko si môžu sami...

Alebo aj nie?!

To ja som mala šťastie, že som sa narodila ako „biela“...

... že nik nado mnou neohŕňal nos, keď som žiadala o prácu...

... že nám štát poskytol mladomanželskú pôžičku...

... že rodičia vlastnili aký taký majetok, na ktorom sme mohli stavať dom...

Aj to viem, že mi poviete, že mi pečené holuby nikdy nepadali rovno do úst...že za všetkým, čo máme, je naša celoživotná drina...ale stále je tam to ALE – že som mala jednoducho v živote šťastie s veľkým Š...

Uvedomiť si, že som sa aj ja mohla narodiť v tej osade tam, kde žijú tí Rómovia, poslední z posledných...mi jednoducho behá mráz po chrbte...

Obdivujem z celého srdca tohto nášho drahého kňaza Kuffu, že sa odvážil vstúpiť tam, kde nevošiel pravdepodobne nik iný z „bielych“ predtým, a ani dlho po ňom...

...že v nich vidí ľudské bytosti, ktoré stvoril Boh,

....že aj oni sú našimi bratmi a sestrami,

...že ich učí, ako majú žiť, pomáhať si...a nehrešiť – to jediné od nich vyžaduje,

...že do tohto územia vstúpil ako misionár...že sa neotočil na päte a nepovedal si – mňa do toho nič...,

...že poskytuje svoje ruky – svoje posvätené ruky nielen na žehnanie, ale aj na prácu, potrebnú doslova k prežitiu...,

...že sa znížil, aby bol jedným z tých, ku ktorým ho doviedol sám Boh...,

... že ich miluje láskou objímajúcou, ktorá HREJE!!!

Aké veľké srdce má tento kňaz!!! Aké nápomocné dlane má tento kňaz! Aké dobromilné oči má tento kňaz! Je to láska, ktorú žije a bohato rozdáva.  Je to jeho pevná a neoblomná vôľa, chcieť byť činný, nápomocný tam, kde je to najviac treba.  Jeho život hovorí za všetko.

A pritom je taký skromný... do očí bijúca pokora. Sám o sebe hovorí, že neustále sa utieka k Duchu Svätému a Matke Božej – príklad pre nás ostatných.

Viem, že tento film o ňom láme rekordy v návštevnosti kinosál...

Daj, Bože, aby nezostalo iba pri tom, že si vydýchnem a poviem si – ako dobre sa máme my!

Daj, Bože, aby sa moje srdce dokázalo rozdeliť presne tak, ako o tom hovorí hlavný hrdina tohto filmu.

Daj, Bože, aby som aj vo svojej blízkosti videla núdznych, trpiacich a opustených...

Daj, Bože, aby sme dokázali otvoriť nielen svoje peňaženky, ale roztrhať si svoje srdce pre potreby druhých.

Kňaz Marián Kuffa si za tento dokument zaslúži Oskara.  Viem, že na neho neašpiroval.  Usmievam sa, lebo iste uhádnete so mnou, na čo by ho asi použil – túto sošku celú zo zlata...Iste by si ju nedal do vitríny a nedíval sa na ňu...Výnos z nej by celkom isto iste išiel „ pre jeho deti“...

Ale to, že nám svojím príkladom ukázal a ukazuje, ako majú žiť deti Božie, je nepostrádateľne hodnotnejšie, ako je celý Hollywood.

Je to nebo, ktoré je na dosah...

PS: Vďaka, milý pán režisér Ladislav Kaboš, že ste zrealizovali svoj nápad v hlave, o ktorom hovorí dnes celé Slovensko...

obrázok: http://www.vsetkymojedeti.eu/