Dnes už viaceré kresťanské spoločenstvá na Slovensku evanjelizujú spôsobom, ktorý zahŕňame pod pojem Nová evanjelizácia. Aj spoločenstvu Modlitby za kňazov je veľmi blízke hľadať a aj uvádzať do praxe tie najúčinnejšie formy evanjelizácie pre dnešnú dobu. Práve dnes 29.11. má toto naše spoločenstvo prípravné stretnutie pred ďalším evanjelizačným kurzom Objav Krista. Na stretnutí budú všetci, ktorí prijali pozvanie na organizovanie kurzu určite oboznámení so včerajšou katechézou Svätého Otca Benedikta XVI. (ktorá zaznela na generálnej audiencii) o tom, ako hovoriť o Bohu v dnešnej dobe. Ak ste ju ešte nečítali, tak aj vám ju veľmi odporúčam:
"Drahí bratia a sestry,
dnes si položme túto základnú otázku: ako v našich časoch hovoriť o Bohu? Ako komunikovať evanjelium, aby sme otvorili cesty k jeho spásonosnej pravde srdciam našich súčasníkov, ktoré sú tak často zatvorené a ich mysliam, ktoré sú rozptýlené lákadlami tejto spoločnosti? Aj sám Pán Ježiš, ako nám o tom hovoria evanjelisti, si pri ohlasovaní Božieho kráľovstva kládol túto otázku. Povedal: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo, alebo akým podobenstvom ho znázorníme?“ (Mk 4, 30). Ako dnes hovoriť o Bohu? Prvou odpoveďou je, že o Bohu môžeme rozprávať len preto, lebo Boh sám prehovoril k nám. Podmienkou toho, aby sme mohli hovoriť o Bohu, je teda počúvať to, čo Boh povedal. On k nám prehovoril. Boh nie je nejaká zložitá hypotéza o pôvode sveta, nie je matematická inteligencia, ktorá by nám bola vzdialená; Boh sa o nás zaujíma, Boh nás miluje, Boh osobne vstúpil do skutočnosti našich dejín a rozhodol sa komunikovať seba samého – a to až do tej miery, že k nám prišiel v tele. Boh je teda súčasťou nášho života, Boh je tak veľký, že má pre nás čas, môže nám venovať pozornosť, a aj nám ju venuje. V Ježišovi z Nazareta sa stretávame s tvárou Boha, ktorý zostúpil zo svojho neba, aby vstúpil do sveta ľudí - do nášho sveta - aby ich naučil umeniu života a ukázal im cestu ku šťastiu; aby nás oslobodil od hriechu a urobil nás Božími deťmi (por. Ef 1,5; Rim 8, 14). Ježiš prišiel, aby nás zachránil a aby nám ukázal dobrý život evanjelia.
Hovoriť o Bohu teda znamená mať jasno v tom, čo je potrebné ohlasovať ľuďom dnešných čias. Nie abstraktného Boha, nie nejakú hypotézu - ale Boha konkrétneho, Boha, ktorý existuje, vstúpil do histórie a je prítomný v našich dejinách - to je Boh Ježiša Krista - odpoveď na základnú otázku prečo a ako žiť. Práve preto si rozprávanie o Bohu vyžaduje poznanie Ježiša a jeho evanjelia: predpokladá naše osobné, skutočné poznanie Boha a veľké nadšenie pre jeho plán spásy - bez toho, aby nás premohol smútok z neúspechu - máme nasledovať metódu samotného Boha. Božia metóda je metódou pokory - Boh sa stal jedným z nás - je to metóda uskutočnená prostredníctvom Vtelenia, príchodu do jednoduchého nazaretského domu, do betlehemskej jaskyne, je to metóda podobenstva o horčičnom zrnku.
Nemusíme sa báť pokory malých krokov, a treba nám dôverovať kvasu, ktorý preniká cesto a dáva mu pomalý vzrast (Mt 13, 33). V rozprávaní o Bohu, v diele evanjelizácie - pod vedením Ducha Svätého - je nevyhnutné vedieť sa vrátiť k jednoduchosti: práve to je podstatný návrat ohlasovania! Ohlasovanie je dobrá zvesť o Bohu, ktorý je skutočný, konkrétny - o Bohu, ktorý sa o nás zaujíma, o Bohu - Láske, ktorá sa k nám priblížila v Ježišovi Kristovi, a to až po Kríž - o Láske, ktorá nám vo Vzkriesení darúva nádej a otvára nás pre život bez konca, pre život večný. Opravdivý život. Svätý Pavol, sám vynikajúci komunikátor, nám ponúka lekciu, ktorá smeruje priamo do centra problému viery - teda na tému ako hovoriť o Bohu s veľkou jednoduchosťou. Práve sme si to vypočuli v Prvom liste Korinťanom: „Ani ja, keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného“ (2, 1-2).
Za prvé teda Pavol nehovorí o filozofii, ktorú vytvoril, nehovorí o myšlienkach, ktoré našiel u druhých alebo si sám vymyslel; hovorí o skutočnosti vlastného života, hovorí o Bohu, ktorý vstúpil do jeho života - hovorí o skutočnom Bohu, ktorý žije, hovoril s ním a ešte s ním bude hovoriť - o Kristovi vzkriesenom; ukrižovanom a vzkriesenom. Za druhé, keď rozpráva, nehovorí o sebe, nesnaží sa vybudovať si tím obdivovateľov, nechce vstúpiť do histórie ako zakladateľ významnej školy, nehľadá seba, nechce mať fanúšikov: Pavol ohlasuje Krista a chce získať ľudí nie pre seba, ale pre druhého - pre skutočného a pravého Boha. Pavol rozpráva s túžbou ohlasovať toho, kto vstúpil do jeho života, toho, kto je opravdivým životom, kto nad ním zvíťazil na ceste do Damasku. Hovoriť o Bohu teda znamená dať priestor Tomu, kto nám ho dáva spoznať, kto nám odhaľuje jeho tvár lásky; znamená to vzdať sa svojho vlastného ja a ponúknuť sa Kristovi, vo vedomí, že to nie sme my, kto má získavať druhých pre Boha: my ich máme len prichystať na jeho iniciatívu, pripraviť na Božie povolanie. Rozprávanie o Bohu sa rodí z počúvania, z nášho poznania Boha, ktoré sa uskutočňuje v približovaní sa k nemu, v živote modlitby a v živote podľa prikázaní.
Komunikovať vieru teda pre svätého Pavla neznamená ponúkať seba samého, ale otvorene a verejne hovoriť to, čo človek videl a cítil pri stretnutí s Kristom - a čo zažil vo svojom bytí premenenom týmto stretnutím: znamená to ponúknuť Ježiša, ktorého má človek v sebe, a ktorý sa stal skutočným smerovníkom vlastného života, aby všetci pochopili, že On jediný je pre svet potrebný a dôležitý - rozhodujúci pre slobodu každého človeka. Apoštol sa neuspokojuje len s ohlasovaním slov, ale zapája do tohto veľkého diela viery celú svoju existenciu. Na to, aby sme mohli hovoriť o Bohu, mu treba vytvoriť priestor - v dôvere, že on sám koná v našej slabosti: vytvoriť mu priestor bez strachu, v jednoduchosti a v radosti, v hlbokom presvedčení o tom, že čím viac dávame do stredu jeho a nie nás samých, tým väčšie ovocie napokon prinesie naša komunikácia. A toto platí aj pre kresťanské spoločenstvá: sú pozvané k tomu, aby ukazovali skutky premenené Božou milosťou, aby prekonávali individualizmus, uzavretosť, egoizmus a nezáujem a prežívali vo svojich každodenných vzťahoch Božiu lásku. Sú naše spoločenstvá naozaj takéto? Musíme sa snažiť, aby sme sa stali skutočnými ohlasovateľmi Krista, a nie ohlasovateľmi seba samých.
Na tomto mieste sa nám treba zastaviť pri tom, ako komunikoval sám Ježiš. Ježiš - vo svojej jednote s Otcom - hovorí o ňom - Abbá - a o Božom kráľovstve, so zrakom plným súcitu pre bolesti a ťažkosti ľudského života. Hovorí s veľkým realizmom. Povedal by som, že najdôležitejším na Ježišovom ohlasovaní je to, že náš život a svet otvára pre Boha. Vo svete a vo stvorení nám ukazuje odblesk Božej tváre a upozorňuje nás na to, ako je Boh prítomný v našej každodennosti - tak prostredníctvom podobenstiev o prírode - napríklad, keď hovorí o horčičnom semienku - ako aj o ľudskom živote - zoberme si podobenstvo o márnotratnom synovi, o Lazárovi a mnohé ďalšie. Z Evanjelií vidíme ako sa Ježiš zaujíma o každú ľudskú situáciu, s ktorou sa stretá, ako vstupuje do života ľudí svojho času - s plnou dôverou v Otcovu pomoc. Teda Boh je v skrytosti prítomný v ľudských príbehoch - a ak sme pozorní, môžeme sa tam s ním stretnúť.
Aj učeníci, ktorí žijú s Ježišom, zástupy, ktoré ho stretajú, vidia jeho reakcie na najťažšie problémy, pozorujú ako hovorí, ako sa správa; vidia v ňom činnosť Ducha Svätého, činnosť Božiu. Ohlasovanie a život sa v ňom navzájom prelínajú: Ježiš koná a učí, vychádzajúc vždy z intímneho vzťahu s Bohom Otcom. Tento štýl je pre kresťanov smerodajný: náš spôsob života vo viere a v láske sa stáva hovorením o Bohu dnes, pretože len skrze život v Kristovi sa naše rozprávanie stáva dôveryhodným - v ňom sa ukazuje realizmus toho, čo hovoríme slovami - lebo to už nie sú len slová, ale poukazánie na skutočnosť, opravdivú skutočnosť. Práve preto musíme byť pozorní, aby sme dokázali vnímať znamenia čias našej doby, aby sme vedeli rozlišovať možnosti, túžby, ale aj prekážky, ktoré nám v rámci súčasnej kultúry stoja v ceste - aby sme vnímali ľudskú túžbu po autenticite a transcendencii, citlivosť na ochranu stvorenia - a bez strachu vedeli komunikovať odpovede, ktoré ľuďom ponúka viera v Boha. Rok viery je príležitosťou - prostredníctvom fantázie poháňanej Duchom Svätým - objaviť nové spôsoby - tak na úrovni osobnej ako aj spoločenskej - ako urobiť silu Evanjelia múdrosťou nášho života a smerovníkom našej existencie.
Aj v našich časoch je rodina privilegovaným miestom rozprávania o Bohu - je prvou školou komunikácie viery pre nové generácie. Druhý Vatikánsky koncil hovorí o rodičoch ako o prvých zvestovateľoch Boha (por. Dogm. konštitúcia Lumen Gentium, 11; Dekrét Apostolica actuositatem, 11), ktorí sú povolaní objavovať toto svoje poslanie a prijímať zodpovednosť za výchovu vo viere, za otváranie svedomia maličkých pre Božiu lásku: má to byť základná služba ich života - teda, že budú prvými katechétami a učiteľmi viery pre svoje deti. V tejto úlohe je dôležitá predovšetkým bdelosť, ktorá znamená vedieť využiť vhodné príležitosti na to, aby sme do rodiny zaviedli rozhovor na tému viery, aby sme pomohli dozrievať kritickým úsudkom na rozličné témy, s ktorými sa deti musia konfrontovať. Táto pozornosť rodičov má byť citlivá aj na náboženské otázky, ktoré sú v duši detí - niekedy zrejmé, inokedy skryté. A potom radosť: komunikácia viery musí vždy obsahovať prvok radosti. Je to veľkonočná radosť, ktorá nemlčí a nezakrýva pravdu o bolesti, utrpení, námahe, ťažkostiach, nepochopení, ba dokonca smrti, ale vie zároveň ponúknuť kritériá pre interpretáciu toho všetkého v perspektíve kresťanskej nádeje.
Dobrý život podľa evanjelia je práve tento nový pohľad, táto schopnosť vidieť Božími očami každú situáciu. Je dôležité pomôcť všetkým členom rodiny, aby pochopili, že viera nie je záťaž, ale prameň hlbokej radosti; je to vnímanie Božieho konania, spoznávanie prítomnosti dobra, ktoré nerobí hluk. Zároveň ponúka vzácnu pomoc, aby sme vlastný život vedeli dobre prežiť. Napokon je tu schopnosť počúvať a viesť dialóg: rodina musí byť prostredím, v ktorom sa učíme byť spolu, prekonávať rozdiely prostredníctvom vzájomného dialógu; priestorom, ktorý je tvorený počúvaním a slovom. Učíme sa v nej chápať a milovať, aby sme boli jeden pre druhého znamením milosrdnej Božej lásky.
Hovoriť o Bohu teda znamená pochopiť prostredníctvom Slova a života, že Boh nie je konkurentom našej existencie, ale práve naopak, je jej garantom, zárukou veľkosti ľudskej osoby. A tak sa vraciame na začiatok: hovoriť o Bohu znamená komunikovať - so silou a jednoduchosťou, slovom aj životom - to, čo je podstatné: Boh Ježiša Krista, ten Boh, ktorý nám preukázal svoju veľkú lásku tým, že sa stal človekom, zomrel za nás a vstal zmŕtvych - tento Boh nás pozýva, aby sme ho nasledovali, aby sme sa nechali premeniť jeho láskou a pretvorili tak vlastný život a vzťahy; tento Boh nám daroval Cirkev, aby sme mohli kráčať spolu a prostredníctvom jeho Slova a sviatostí obnovovať celé ľudské spoločenstvo, aby sa stalo Mestom Božím. Ďakujem."
**********************************************************************
V závere audiencie Svätý Otec venoval pozornosť jednej aktuálnej iniciatíve. "Na 1. decembra pripadá Medzinárodný deň boja proti AIDS, iniciatíva Spojených národov upozorňujúca na chorobu, ktorá spôsobila smrť miliónov ľudí a tragické ľudské utrpenie, zvlášť v najchudobnejších oblastiach sveta, ktoré sa s veľkou ťažkosťou dostávajú k účinným liekom. Moje myšlienky smerujú najmä k veľkému počtu detí, ktoré sa každý rok nainfikujú vírusom od vlastných matiek, napriek tomu, že existujú liečby, prostredníctvom ktorých tomu možno zabrániť. Povzbudzujem mnohé iniciatívy, ktoré sa v rámci pôsobenia Cirkvi snažia o porážku tejto metly ľudstva,“ vyhlásil Svätý Otec.
Zdroj: TK KBS
Preložili: Martin Kramara / Mária Fábryová