Chcem sa s Vami podeliť s týmto silným príbehom, ktorý som si prečítala v jednej krásnej zbierke o láske, ktorú mi darovala moja dcérka k narodeninám.
Keď som ho prerozprávala svojej jednej kamarátke, zvlhli nám obidvom oči a povedala mi, že to už dávno nie je pravda, lebo dnes sú ľudia veľmi chamtiví a už ani brat brata nepozná. A začala mi rozprávať o svojich patáliách s rodinou, kde sa nie a nie dohodnúť o polia, ako dedičstvo po rodičoch. Že hoci ustupuje, ako sa dá, stále je to málo...
Zamyslela som sa nad svojou rodinou a som šťastná, že ja takéto starosti nemám. Neviem si ani len predstaviť, že by ma s mojimi súrodencami rozdelil nejaký majetok.
Neraz mi je veľmi smutno, keď vidím rozhádané rodiny, ktoré si pre brázdu navyše, alebo dedičstvo, ktoré si nedokázali spravodlivo rozdeliť, alebo sa ho aj úplne vzdať v prospech chudobnejšieho, nevedia prísť ani len na meno...
Vážme si rodinu, je to to najcennejšie, čo máme...
Pán nás daroval jeden druhému ako veľký Dar.
Nezameňme našu lásku k sebe navzájom za žiadne peniaze sveta. Lebo tie nás nebudú tešiť. Nepodajú nám pomocnú ruku v núdzi...
Som šťastná, že o svojom bratovi a sestre môžem povedať presne to isté, ako je napísané i v tomto príbehu. Len pevne dúfam, že aj oni tak môžu povedať o mne...
Skončím myšlienkou tej mojej kamarátky, ktorá múdro povedala: Na tomto svete sme len kratúčko, keby sme si všetci uvedomovali, že svoj domov máme v nebesiach, usilovali by sme sa žiť inakší život. So sebou si nezoberieme ani polia, ani domy, ani iné majetky. Zostane nám iba tá láska, ktorú sme buď rozdali, alebo zakopali pod čiernu zem...Daj Boh, aby to prvé bola pravda...
Na rodinnom gazdovstve svorne pracovali dvaja bratia.
Jeden bol ženatý a mal veľkú rodinu.
Druhý bol slobodný. Bratia sa vždy napoly delili so všetkým, čo dorobili.
Jedného dňa si slobodný brat povedal: Nie je spravodlivé, že sa o všetko delíme napoly.
Ja som sám a veľa toho nepotrebujem.
Preto každú noc vzal vrece s obilím zo svojej sýpky, preniesol ho cez pole a uložil ho do bratovej sýpky.
No aj ženatý brat si povedal: Nie je spravodlivé, že sa o všetko delíme napoly.
Napokon, ja som ženatý, mám manželku a deti, a keď zostarnem, má sa o mňa kto postarať. Môj brat nemá nikoho, kto by sa oňho v starobe postaral.
A aj on teda vzal každú noc vrece s obilím a odniesol ho do sýpky svojho slobodného brata.
Obaja bratia sa čudovali, pretože ich zásoby sa napriek všetkému nezmenšovali.
Jednej tmavej noci však na seba narazili.
Pomaly im svitlo, čo sa vlastne robí. Pustili vrecia s obilím a pevne sa objali.
Neznámy autor
Z knihy Helen Exley
Tajomstvá lásky