Ešte som chcel dodať, že sa mi stáva, že mi povedia ľudia v sakristii, že čo sa smejem, alebo sa usmievam. Ja im zvyknem povedať, že lepšie než by som mal byť smutný a plakať predsa. Ale je to kvôli tomu, že cítim ten pokoj a takú blaženú radosť, ktorou ma Pán napĺňa. A keď mi je smutno tak si len pomyslím na vetu, tešte sa, lebo vaše mená sú zapísané v nebi. Hneď je mi krajšie.

Zuzka ak dovolíš, tak trochu zažartujem aj ja. Minule som čítal v banskobystrickom regionálnom mesačníku nasledovný článok:
Píše čitateľ Jozef, zo Žiaru nad Hronom. .... Jeden z mojich veľkých trapasov sa mi paradoxne stal počas bohosužiebv kostole. Po dlhých rokoch, počas ktorých som do kostola nevkročil , som pri jednej súkromnej záležitosti mojich známych spolu s nimi išiel na omšu . Všetko bolo v poriadku až do chvíle, kým kňaz nepovedal: "Dajte si znak pokoja!" Nechápal som, prečo mi sused podáva ruku. Preto, aby som nič nepokazil, chytil som jeho pravicu, poriadne stisol a potriasol so slovami: "Servus, ja som Jozef a ty ?" Môj neznámy sused na mňa vytreštil oči, od prekvapenia otvoril ústa a zalapal po dychu ako kapor na suchu. Od tej chvíle bojazlivým pohľadom pozeral bokom po mne a zakaždým sa posunul doprava, čo najďalej odo mňa. Kým skončila omša, ten chlapík bol už skoro na druhej strane kostola. Na amen ani nečakal. Doslova vyletel von ešte skôr, pričom sa oblúkom vyhol miestu, kde som stál. Viac som ho už nikdy nevidel a tak som nemal možnosť mu všetko vysvetliť. Podľa jeho vystrašeného pohľadu usudzujem, že si o mne pomyslel niečo nie veľmi lichotivé.
No čo už, sranda musí být ...

A teraz ja zažartujem, ten chlapík som bol ja

Vážne ? Ale veď ty si Košičan .

To som zažartoval ako som napísal.

Minule som bola na omsi v Ruzomberku spolocne s kamaratkou. Omsu mal taky stary pan farar, ktory bol senzacny, mal dobru kazen a potom ked sme si mali podavat ruky, tak to uplne vystizne okomentoval: Ked si teraz budete podavat ruky, nielen si len tak mlandravo kyvnite. Stisnite si ruku poriadne a usmejte sa na cloveka, cim vyjadrite, ze aj on patri do tohto spolocenstva... A podla pravdy bola to krasna chvila. Vtedy bol naozaj citit ten pravy krestansky duch, ze sme spolu v Kristovi.