„Chodník spravodlivých je ako svetlo brieždenia, ktorého jas prechádza do plného dňa. Chodník bezbožníkov je sťa temnota, nevedia, na čom sa potknú.“

(Kniha prísloví – kapitola 4, verše 18-19)

Útek je prejavom zbabelosti! nástojila Sameera, keď raz Yasamin uprostred noci prišla s plačom domov. Jej matka zhodou okolností vtedy nemala zákazníka, takže dievča vpadlo do spálne a hodilo sa jej okolo krku. Sameera ju namrzene odstrčila, pretože sa hnevala, že sa v tú noc nepáčila mužom, a okrem toho už aj začala žiarliť na dcérinu krásu. Yasamin sa v slzách a s ťažkým srdcom, zadúšajúc sa, poťahujúc nosom a jachtajúc, priznala, že ušla od richtárovho syna, lebo bol strašne opitý a ona mala z neho strach. Potrebovala podporu a dostalo sa jej len nadávok a výčitiek, vraj teraz budú najmenej dva dni hladovať, pretože nezarobili takmer nič. A Sameera sa zaprisahala, že svojmu dieťaťu nedá stravu ani na tretí deň, lebo sama musí nabrať síl a zapáčiť sa viacerým.

Teraz sa Sýrčanka uprene dívala do Gürselových očí, akokoľvek nebezpečné sa jej to zdalo. Nielen zo záchvevov jeho tváre vedela, čo rybár vo vnútri prežíva a ako sa cíti. Badala napätie, strach, ale aj hnev z bezmocnosti. Hoci patril k obyčajným ľuďom, nebol to žiaden nechápavý hlupák, a už zopár dní sa kvôli Zekimu znepokojoval, aj keď to nedával najavo. Nechcela mu pridávať starosti, tobôž nie bolesť, no prišla sa rozlúčiť, takže neodíde bez toho, že by mu vyrozprávala celú pravdu.

„Tak vrav, kde sa tu berieš?“ spýtal sa znova, lebo ticho nemohol zniesť. Namrzene sa poobzeral po svojich priateľoch, čím ich vlastne donútil, aby aspoň predstierali, že im nevenujú pozornosť a sú ponorení do svojich rozpráv. Jediným, kto z Yasamin nestŕhal zrak, bol potulný kupec – no pohľadu naňho sa zas vyhýbala ona, hoci na tvári cítila ten spaľujúci azúrový pohľad. „Stalo sa niečo Damle?“ pokračoval Gürsel. „Prečo si ju nechala samu?“

„Tvoja dcéra už hlboko spí, preto som sa odvážila opustiť tvoj dom, sayedi.“ Nazývala ho pánom v rodnej reči, čím mu vyjadrovala úctu, pričom Gürsel v živote nepočul sýrsku arabčinu a tomuto osloveniu nerozumel – nikdy ale nenamietal, ani nepožadoval vysvetlenie. Z každého jej prejavu prýštila vďačnosť, preto sa neobával, že by sa mu potajme vysmievala či ho urážala.

„Prišla si sem za mnou?“ zamračil sa. „Vahit!“ obrátil sa na krčmára. „Dones jej pohár mlieka – a pridaj doň aj lyžicu mandľového medu.“ Chytil Yasamin za predlaktie, nie však veľmi drsne, a odviedol ju ku stolu. Tam ju i usadil a sám sa uvelebil oproti nej. „Čo máš na srdci?“

„Musím odísť, odpusť mi, sayedi. Musím odísť z tvojho domu i z tohto mesta, nikdy sa nevrátiť, ba ani sa neobzrieť späť. Prišla som ti teda poďako...“

„Prečo? Pre toho pochábľa?! Kvôli Zekimu?“

Sklonila hlavu. „Preňho, ale z inej príčiny, než si myslíš.“

„Potrestal som ho za to, čo ti spravil, len som to neurobil pred tvojimi očami, lebo také poníženie by mi neodpustil – a ani tebe, takže by ti ublížil zas. Viem, aký je, poznám si syna. Je to násilník nehodný svojej rodiny, no zároveň pomocná ruka, mladá sila. Ja však neodpustím, aby sa k tebe ešte priblížil. Ožení sa a ty budeš mať pokoj.“

Keď si uvedomila, že ju vlastne prehovára, aby ostala, sťažka preglgla, siahnuc po pohári s mliekom. Sladký nápoj jej osviežil hrdlo a kým sa rozlieval jej hruďou, zhlboka dýchala.

„Nemusíš pred ním utekať,“ dodal Gürsel pokojným a chápavým hlasom.

„Nie, nemusím,“ potvrdila.

Zarazil sa a pozorne ju preskúmal, akoby mohol nazrieť do jej mysle. „Ty vieš, kam môj syn odišiel?“

Prikývla.

Odmlčal sa, ruky si prekrížiac na hrudi a dívajúc sa na ňu takmer bez žmurkania. Vystavená jeho pohľadu tam nehybne sedela, až kým pár stôp od nej nezavŕzgala stolička. Armén pomaly vstal a blížil sa k nim.

„Vzácny pane, smiem?“ spýtal sa, ukazujúc na miesto vedľa Yasamin. Rybár nenamietal. „Ako znie tvoje meno?“ obrátil sa k Sýrčanke, ktorý mu odpovedala sotva šeptom. „Krásny kvet,“ pousmial sa. „Kam máš namierené? Započul som, že hodláš opustiť İskenderun.“

„Nikam nepôjde,“ rozhodol Gürsel rázne, „potrebujem v dome ženskú ruku, ale Damla je ešte primalá.“

„Kým som prišla do tvojho domu, sayedi, ženská ruka ti nechýbala.“ Ale vtedy si mal syna, ktorého som... Teraz už vôbec nevedela, čo je správne: smie odísť a nechať Gürsela a jeho dcérku samých? Azda by naozaj mala ostať a kajať sa za svoj skutok tým, že im do smrti bude slúžiť a pomáhať...

„A dosť! Kam by si šla, ha? Kam?!“

„Môžeš ísť so mnou,“ Armén chytil jej pravicu do svojich dlaní a Yasamin stuhla, nezmohla sa na nič. „Som cestovateľ, mierim na Cyprus. Ak sa ti teda neprieči život na lodi...“

„Nepleť sa do toho, cudzinec!“ osopil sa naňho rybár. „Čo ťa je po tomto dievčati? Hárem si môžeš doplniť inými dedinčankami.“

„Vzácny pane,“ venoval mu úsmev, „nechcem ťa uraziť. Je vari Yasamin tvojou dcérou alebo inou príbuznou? Nežiadam ju totiž za manželku.“

„Načo ju teda chceš? Prečo?“

Zadíval sa na ňu; nie však chlípne, ako bola zvyknutá – jeho modrý pohľad neblúdil po jej odeve, hľadajúc stopy zrejúcej ženskosti, ale upieral sa do jej studní, len do tej hĺbky, ktorú mu sama chcela ukázať. „Pre tie oči.“

Pootvorila ústa, ale vlastne ani nevedela, čo by mala povedať. Gürsel jej to neuľahčil, keďže sa len pohrdlivo zasmial. Zvrtla k nemu zrak s určitou nádejou, zmietajúca sa medzi dvomi protirečivými túžbami.

„S ním chceš odísť? A vraj kvôli Zekimu! Pche!“

„Nie, sayedi, nie! Prosím, nemysli si... Nepoznám tohto muža, prvý raz som ho stretla dnes v meste. Neviem ani...“

„Kažak,“ prerušil ju, „tak sa volám. Kažak. Pamätám si ťa, Yasamin, a vidno na tebe, že nie si tunajšia – presne tak, ako to vidno i na mne. Na mojej lodi sa nájde lôžko i pre teba.“

„Čo je to za loď, ktorá preváža ženu?“ chcel vedieť rybár. „Yasamin, vari nevidíš, že ťa len balamutí? Nech už sa k tebe Zeki zachoval akokoľvek, nerob si nádeje, že tento bude iný.“

„Tvoj syn je mŕtvy,“ vyriekla konečne a jej vnútro pohltila prázdnota, čiernota, ničota.

„Čo si to povedala?!“ rukami sa zaprel o stôl, predkloniac sa. Zvedavosť sa mihla i v Kažakovom výraze.

„Ja som ho... Bránila som sa mu. Nechcela som...“ potlačila ston a bola taká rada, aká je Arménova ruka teplá, upokojujúco hrejivá a vrúcna. Nezachvela sa, keď Sýrčanka priznala svoj čin.

„Zabila si mi syna?“ Nespoznávala ho; toto nebol Gürsel, aký sa zapísal do jej srdca: starostlivý a dobrosrdečný, hoci i náročný. Navyše, to zvolanie jej pripomenulo stále bolestivú spomienku na to, ako musela po smrti Ehsanovej dcéry Ayly opustiť Urfu. „On sa už nevráti...“

Snažila sa chápať jeho zúrivosť. Zeki mohol byť, aký chcel, no nedalo sa zmazať, že Gürsela k nemu viazalo otcovské puto. Obávala sa výbuchu zlosti, pripravovala sa i na bitku, nielen na krik, no napokon neprišlo nič z toho; rybár len sklonil hlavu, zhrbil sa, zaboril si tvár do dlaní, chrbát sa mu chvíľu otriasal vzlykmi, no zanedlho sa narovnal a celkom vyrovnane povedal:

„Odíď teda, Yasamin, a zabudni. Viac vedieť nepotrebujem, len mu odpusť jeho zločin, nech sa na večnosť nepraží v pekle. Raz i ja odpustím tebe, aby... Choď už. Odíď odtiaľto.“

Privrela oči, Kažak sa pomaly postavil. „Bude mi ľúto za Damlou i za tebou, sayedi. Ďakujem za tvoje dobrodenia, nech ťa Všemocný odmení a nech ti vynahradí i škodu, ktorú som...“

„Kam sa zberáš, Armén?“ ozval sa nešťastne krčmár Vahit, lebo vedel, že taký skvelý rozprávač ako Kažak mu prilákal – a ešte aj mohol prilákať – mnoho zákazníkov, takže oňho nechcel prísť. „Nejakú peknú holubičku si od nás môžeš odviesť aj neskôr,“ skĺzol očami po Yasamininej postave.

„Nedomýšľaj si, Vahit!“ zahriakol ho. „Táto dievčina nie je odtiaľto, ani ja nie som odtiaľto. Sme dvaja pútnici, ktorí sa stretli a rozhodli sa, že sa na istý čas vydajú rovnakou cestou. Dobrú noc, priatelia z İskenderunu!“ prebehol očami po celej krčme a zastavil sa opäť na jej majiteľovi, hodiac mu hádam aj za hrsť zlatiek, ktoré vzal ktovieodkiaľ. „Postačí to?“

„Veruže aj na týždeň!“ potešil sa Vahit.

„Zbohom!“ zvolal ešte Kažak a vyviedol Yasamin von, do noci. Od východu sa pomaly brieždilo, na západe však stále panovala nepriehľadná temnota noci. Sýrčanka sa nerozhliadala, nemala nutkanie venovať niekomu či niečomu posledný pohľad. Smerovali k jednej z lodí, najväčšej v celom prístave, a keď sa ocitli na palube, bolo to sťa nejasný sen, hmlistý opar, neskutočná skutočnosť.

Ako ozvena z diaľky k nej doliehal Kažakov hlas, keď kupec komusi prikazoval, aby vytiahol kotvu, rozopäl plachty, pripravil veslá a zvrtol kormidlo na západ. Mimovoľne pozrela na tú stranu, ktorou sa mali vydať, a zdalo sa jej, že takto pôjde len od temnoty k temnote. Dosiaľ sa nazdávala, že prekliatie ju prenasleduje, no začínala veriť, že možno je priamo v nej, navždy s ňou – možno ona sama je tým prekliatím. Spôsobila už toľko smrti: Adhamovu, Aylinu, Zekiho...

Vyplašene pozrela na Kažaka, ktorý bol od nej odvrátený – hoci dlaňami sa stále dotýkali –, lebo čosi dohadoval s jedným zo svojich ľudí, a pomyslela si, že keby privodila smrť aj tomuto krásnemu Arménovi, neprežila by to. Srdce jej divo búšilo, v žalúdku cítila voľačo podobné ako kedysi pri Rahimovi, no v Kažakovej blízkosti oveľa silnejšie, a pripadala si úplne bláznivo.

Dávno si predsa zaumienila, že mužov bude nenávidieť, v domnení, že jej doráňané srdce iného nie je schopné. Teraz však – pri pohľade na Arménovu vzdialenú a odvrátenú tvár – cítila dačo iné, rozporné a rozporuplné, čo ju i poburovalo, i tešilo. Obe dlane sa jej potili, no kupcovi to zrejme neprekážalo, ak si to vôbec všimol.

Loď sa zrazu pohla, Yasamin nadskočila na mieste a bola by spadla, keby ju Kažak nedržal. Akoby sa celé jej vnútro prevaľovalo na vodnej hladine, prišlo jej z toho nevoľno. Armén pobadal, že jej razom zbledla tvár, a dumal, čím jej pomôže. Napokon sa na ňu znovu usmial a vyzval ju, aby šla za ním. Sýrčanka poslúchla; beztak nemala veľmi na výber, keďže odmietala pustiť jeho dlaň, kŕčovito ju zvierajúc, a nechala sa ním odviesť na kormu, neďaleko kormidelníka. Ten si ju síce všimol, avšak nič nevravel.

„S ostatnými sa zoznámiš neskôr,“ rozhodol Kažak, „teraz si potrebuješ privyknúť na loď a jej pohyby. Spočiatku ti možno bude zle, ale prežiješ to. Poriadne sa opri,“ opatrne si vyslobodil ruku a objal ju okolo pása, nech sa tak nekolíše pod vplyvom vĺn, čo nadnášali loď, pričom Yasamin rukami stisla drevený okraj, no vôbec sa jej nezdalo, že to pomáha. „A skús sa sústrediť na to, čo vidíš,“ poradil jej.

Dvihla teda zrak a pozrela pred seba; onemela od úžasu, tá krása jej vyrazila dych. Dívala sa na východ, kde obloha strácala nádych atramentovej černe a spoza vrcholkov v diaľave čneli lúče v podobe spaľujúcich plameňov, horúcich a hrejivých. Popred ne sa prevaľovali tmavošedé mračná, no z niektorej strany odrážali zlatisté svetlo slnka, ktoré ešte nevyšlo a ožarovalo ich len zboku, nenápadne a nie oslepujúco.

„Dakomu by ten pohľad azda pripomenul peklo,“ uvažoval Kažak, prezrel si Yasamin a pre istotu, keďže mala arabský vzhľad, dodal: „Džehenem.“

„Mne nie.“

„Ani mne, ale počul som už i také názory. Cestovanie pre mňa nie je len zábavkou; vidieť takéto voľačo nemôže každý. Iné je pozerať na východ slnka v horách, sediac kdesi na lúke medzi stromami, a iné zas na vode, ktorá všetko odráža ako to najčistejšie krištáľové zrkadlo. Vieš vôbec, čo je krištáľ, Yasamin?“

Hoci mu aj chcela venovať pohľad, nedokázala odtrhnúť oči od prírodnej nádhery, čo sa pred ňou rozpínala doširoka-doďaleka. Prstom ukázala pred seba, pretože krvavá slnečná guľa sa už čiastočne ukázala. „Krása...“ šepla, neuvedomujúc si, ako roztrasene jej hlas znie.

„Vyráža to dych,“ prisvedčil. „Ale uvidíš oveľa majestátnejšie krásy, úžasnejšie a neopísateľnejšie; môžem ti ukázať, čo len budeš chcieť, Yasamin: záhrady plné fontán a neopísateľných kvetov i vôní, bazáre plné najrôznejšieho tovaru, najchutnejšie jedlá a nápoje, tie najdrahšie látky a prekrásne odevy, ale nielen to. Vezmem ťa do palácov, na kráľovské nádvoria, do veľkolepých chrámov. Svet, v ktorom si žila doposiaľ, k tebe nebol veľmi dobrý, to sa ti blyští v tých nádherných očiach, hlbokých sťa studňa Izákova. No už viac nie, dievča, presvedčím ťa, že svet je plný krás, hoden tvojho obdivu. Uzrieš najzvláštnejšie zvieratá, jagavé poklady a spoznáš, čo je sloboda.“

Nevedno prečo, po chrbte jej prebehol mráz. Vidina toľkého bohatstva, čo jej práve opísal, sa jej až tak nepáčila. Nechcela predsa veci, nechcela vôbec nič – na nič nemá žiaden nárok, už na nič. Nezaslúži si byť šťastná v tomto svete, nech by bol hocako nádherný. Ibaže keď si uvedomila, že úsmev na tvári jej vyvoláva už len vtáčí spev, chutné kyslasté fialové bobuľky v kríčí či obyčajné sedmokrásky, aký úžas by zažívala, keby pohľadom spočinula na tom, čo jej práve Kažak vyrozprával!

Slnko ju zrazu oslepovalo, priam akoby sa postavila nad truhlicu plnú zlata, takže prižmúrila oči a zaclonila si čelo. Celkom spokojná sa oprela o Kažakovo telo, keďže ju stále objímal okolo pása, aby bola v bezpečí, a zabudla, že vedľa nej stojí muž, bytosť, ktorú si zaumienila nenávidieť. Na kratučký záblesk okamihu ju preniklo zvláštne, možno až desivé poznanie, že odkedy moslimovia vypálili jej rodnú dedinu a ona prišla o domov, stretla toľkých mužov, ktorí boli úplne iní, počnúc Gálibom a končiac týmto Arménom. Vôňa živice, čo mu sršala z odevu, jej niečím pripomenula Gálibovo ópium a ten podivný zážitok v stane s tým mladým mužom, keď jej odhalil svoje vnútro a ona, nič si nepripúšťajúc ani neskôr potom, zatúžila po ňom vo všetkej nevinnosti, čo v nej ešte vždy pretrvávala a bdela.

Obloha čoraz oranžovejšia rysovala sa nad nimi ako ochranná klenba, bezpečná strecha pred búrkou, odháňajúc čiernu noc a temnotu. Svetielko nádeje zablikalo v slnečnom svite aj priamo pred Yasamin a tentoraz to postrehla, precítila a spokojne privrela oči, akoby spočívala v náručí milujúceho otca, akoby ju objímal samotný Boh skrz ruky obyčajného muža, potulného kupca z Arménska. Lúče slnka zohrievali a hladili jej tvár, vyvolávajúc na nej mierny, nenápadný náznak úsmevu, ktorý čoskoro prerástol v ozajstnú detskú radosť, akej sa Sýrčanke už dlho nedostalo.

Kým svitol jasný deň, nesúc v sebe prísľub horúčosti, Yasamin si už úplne zvykla na more a dokonca i tancovala, bosými nohami pobehujúc po drevenej palube, sprevádzaná začudovanými očami nielen Kažakovými, ale aj ostatných mužov na palube. Vnímala, že sa smejú, ale nie uštipačne či pohrdlivo; títo ľudia nemohli byť moslimami, pretože tí sa jej javili ako chladní, naoko zdržanliví a najmä nedostupní a priečni, akoby hľadali dôvod, prečo sa nahnevať a pohoršiť. Nedumala nad tým, kde sa to ocitla, uprostred akého davu, neuvažovala ani, či je na palube Kažakovej lode nejaká ďalšia žena, nič z toho ju netrápilo, lebo v lúčoch slnka si pripadala ako lesná víla, do uší jej prenikali tóniny hudby tvorenej šelestom motýlích krídel, ktoré poletovali len v jej mysli.

Väčšina posádky sa stihla už i naraňajkovať, pokiaľ na dievčinu doľahla únava. Razom sa jej z toľkého krútenia a poskakovania zatočila hlava, zatackala sa a opäť pristála Kažakovi na hrudi, presne ako vtedy na námestí plnom ľudí. Sťaby to bolo pred sto rokmi, v dávno zabudnutej minulosti! Zasmiala sa, až roztopašne, srdce jej stále divo búšilo, no nie preňho, lež z námahy, ktorú vynaložila za posledné hodiny, a prinútila k tancu aj jeho.

Nikdy doma nezažila dedinskú zábavu, no nepotrebovala žiadne znalosti, aby dokázala tancom vyjadriť svoju radosť, aby Kažakovi dovolila viesť ju, aby sa započúvala do melódie šalmaja, ktorý znenazdajky vytiahol jeden muž z posádky. K dlhému tmavohnedému dychovému nástroju sa čoskoro pridali i ďalšie dve zurny. S veselou hudbou takto prežili celý deň, Armén musel Sýrčanku donútiť, aby si sem-tam na chvíľočku oddýchla, poriadne sa napila a dačo zjedla.

Ešte aj pokrmy jej ponúkali čudné, nevídané a nepoznané: zhingyalov hac, chlieb z cesta, prepchatý sušenými brusnicami, melasou z granátových jabĺk a siedmimi druhmi zeleniny, ako jej vysvetlil Kažak – špenátom, koriandrom, petržlenom, bazalkou, pórom, kôprom a mätou. A večer sa jej za odmenu, že celú posádku výborne zabávala, dostalo sladkosti v podobe vykôstkovaných sušených broskýň naplnených orieškami; ešte nikdy v živote si tak veľmi nepochutila.

No keď loď znovu obklopila tma a navôkol nebolo ničoho iného než šírošíreho mora, utiahla sa do samoty, na provu, hižáb, ktorého sa ešte stále nevzdala, si omotala okolo ramien, aby jej nebolo chladno, a nechala vietor, nech sa pohráva s kaderami ebenových vlasov, čo jej siahali takmer až po stehná, takže by sa do nich mohla i zamotať a skryť, keby chcela. Dívajúc sa do prázdnoty stmievania pochopila, že opustila nielen Sýriu, ale teraz už aj Turecko a pevninu – a vydala sa ktoviekam. Nemám nič, len teba, Všemohúci, môj Bože.

Toto poznanie jej však neprinieslo nepokoj, ba naopak: len sa utvrdila, že viacej azda ani nepotrebuje. O Cypre, kam mierila, síce jakživ nepočula, no neostávalo iné než nádejať sa, že i tam ju Boh odprevadí a povedie. A tak sa matkine slová, že útek je prejavom zbabelosti, vytratili zo Sýrčankinej mysle spolu so všetkou bolesťou, ktorú zanechala za sebou ešte predtým, než vstúpila na Kažakovu loď.