„Boh nazval pevninu zemou a nahromadené vody nazval morom. Boh videl, že je to dobré. Panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad všetkou zverou, čo sa pohybuje na zemi!“

(Kniha Genezis – kapitola 1, verše 10 a 28)

Chlieb náš každodenný daj nám dnes, modlievali sa s matkou každé ráno na svitaní, keď sa obe po prebdenej noci stretli v dome. Sameera tými šiestimi slovami vyjadrila všetko, čo chcela Bohu povedať: prosila o zákazníkov, o strechu nad hlavou, o poživeň. Yasamin sa modlievala s ňou, no zakaždým v duchu ešte pokračovala a vravela Bohu oveľa, oveľa viac než jej matka.

Dosiaľ si zarábala vlastným telom; teraz sa ocitla medzi rybami – v smrade a mazľavej špine. Napriek tomu sa jej to zdalo počestnejšie než predošlý život. Zdalo sa, že pre Gürsela je samozrejmosťou, že Yasamin uňho ostane a bude preňho pracovať. Sýrčanke to ani zamak neprekážalo, bola šťastná, že sa má kam uchýliť, hoci to tam páchlo.

Gürsel mal dve deti, syna a dcéru. Žena mu zomrela počas búrky, keď sa vybrala po oblečenie, čo vonku viselo, aby po praní uschlo. Jej telo našli čierne, spálené takmer na popol. Rybár vravel, že ju uškvarili samotné nebesá, no vzápätí prosil Alaha o milosť za toľkú opovážlivosť, priložiac si obe dlane na tvár. Dievča, Damla, nemalo ešte ani desať rokov a večne chodilo ufúľané. Zato Gürselov syn Zeki bol už takmer dospelý a šikovne otcovi vo všetkom pomáhal.

Keď ho Yasamin prvý raz stretla, nepáčil sa jej. Díval sa na ňu tak ako ostatní muži, hoci dovŕšil ešte len sedemnásť rokov, a ona sa ho bála. Bála sa, že raz za ňou príde a bude chcieť to čo všetci ostatní – a že ona ho nedokáže poslať preč, nebude sa vzpierať. Bála sa, že Zeki bude jej ďalším zlyhaním. Stále jej čosi, akýsi zvláštny hlas, úplne odlišný od Božieho, prízvukovalo, aby predsa len bola poslušná. Aby každému dala to, čo od nej bude žiadať. No nie; ona si zaumienila, že taká už nebude. Už nie. Pane, pomáhaj.

Oveľa ťažšie to bolo od chvíle, čo Gürsel svojmu synovi prikázal, aby Sýrčanku zaučil vo všetkom, čo treba. Damla bola ešte primalá na to, aby dokázala pomáhať tak dobre ako Yasamin, preto si rybár chcel dospievajúcu dievčinu čo najdlhšie udržať. V mysli po niekoľkých dňoch už spriadal plány, ako Zekimu prikázať, nech si ju vezme za manželku; potom by predsa musela ostať navždy.

Vychudnutý rybár si ju každú chvíľu skúmavo prezeral a spokojne sa usmieval, keď videl, aká je pracovitá a usilovná, že sa jej nič nehnusí a najmä, že jej všetko ide, akoby to robila odmalička. Ochotne drhla dlážky a umývala i Damlu, zbavovala ryby šupín a vyberala im vnútornosti, ani brvou nemihla. Nevyšlo z nej jediné slovko sťažnosti, aj keď pred ňu Zeki hodil hromadu svojho špinavého oblečenia s príkazom, nech je do rána čisté a suché. Yasamin dokončila, čo mala rozrobené, vzala Zekiho šatstvo a odkráčala do prístavu.

Voda v mori bola iná. Zvláštne voňala a Sýrčanku najviac fascinovali čajky, čo poletovali na nebi, vydávajúc smiešne zvuky, vďaka ktorým sa dokonca usmievala. Gürsela si obľúbila, pretože k nej bol dobrý. K ničomu ju nenútil, pričom jej úplne stačilo, keď videla na jeho tvári, že je spokojný s jej prácou, a spokojná bola i ona. S Damlou veľa času netrávila a bolo jej dobre, kým ju nezačal obchádzať Zeki.

Navyše, teraz ich Gürsel oboch poslal na ryby a synovi nakázal, nech Yasamin naučí všetko, čo vie on sám. Vo dvojici sa odobrali na more a Sýrčanka ani len netušila, ako dlho ich spoločný výlet potrvá. Všetkého sa tak veľmi bála a často rukou mimovoľne zachádzala k hrudi. Teraz už nesmierne ľutovala, že kedysi dávno, pri úteku z rodnej dediny, zahodila kríž. Keby sa ho mohla dotknúť, zovrieť ho medzi prstami, poskytol by jej útočište. Takto sa mohla utiekať len k Božiemu hlasu, ktorý ju hladil nežnejšie než akékoľvek dlane.

Zeki bol mládenec vysokej postavy a svalnatých rúk i lýtok. Yasamin si všimla, že v İskenderune ľudia žijú i obliekajú sa inak než v ostatných moslimských oblastiach. Žien stretávala málo, ale na vlasoch mávali nie hižáby, lež iba obyčajné závoje či kusy látok. Muži, naopak, si hlavy nezakrývali ničím, nenosili turbany ani kefije, a namiesto chalátov sa odievali do akýchsi tuník, ktoré miestni získali od pútnikov z neďalekej Antiochie, kde bol nedávno patriarchom človek gréckeho pôvodu.

Zekiho tvár často priťahovala Yasaminin zrak, hoci Sýrčanka si to nepriala. Bol to veľmi pekný chlapec, pri úsmeve sa mu okolo úst vytvorili jamky, vďaka čomu pôsobil ako dieťa. Väčšinou sa ale tváril vážne, drsne, akoby sa predčasne chcel stať zrelým mužom, alebo aspoň presvedčiť ostatných, že zrelým mužom je. Yasamin vedela, že často chodieva za dievčatami, a zakaždým ho vyprevádzala smutnými očami. Zeki sa na ňu uškŕňal, nazdávajúc sa, že je doňho beznádejne zamilovaná; ona ho však len ľutovala a ľutovala i seba, pretože si čoraz jasnejšie uvedomovala, že nedokáže mať mužov rada.

Teraz sa ocitla na malej plťke a tá sa hompáľala na mori, spôsobujúc dievčaťu nevoľnosti. Zeki to postrehol, no nič nevravel, nemal jej predsa ako pomôcť. Stále sa držala za brucho a každú chvíľu ju naplo, avšak vždy sa upokojila, hoci líca jej čoraz viac bledli. „Musíš si zvyknúť,“ oslovil ju, usilovne veslujúc, zatiaľ čo ona skúmala hladinu mora. „Prejde to.“

Kývla hlavou a tuhšie si pritiahla hižáb. V šatách, čo jej dali, sa necítila dobre. V Ehsanovom dome si zvykla na dlhé moslimské rúcha, pričom teraz svetu ukazovala svoje mozoľnaté ruky od lakťov až k prstom a z nôh jej taktiež bolo vidno členky i časť lýtok. Krčila kolená k sebe, až kým nezastali uprostred hlbín, odkiaľ v diaľke badala len nejasné stopy mesta, vlastne videla len kopce za İskenderunom – Nur Dağları. „Ako ďaleko sme došli?“

Mládenec sa napil z čutory a hodil ju i jej. Obratne ju chytila, hižáb sa jej popri tele zošuchol až k zemi a odhalil nádherné ebenové kadere. „Sotva dve míle,“ odvetil, „İskenderun je však malé mesto, preto človeku rýchlo zmizne z dohľadu. Navyše, halí nás hmla a zliezajú sa nad nami mračná.“

„Bude búrka?“ preľakla sa, odložila čutoru a opäť si zahalila kučery.

„Nemusíš sa skrývať, už som videl viac než ženské vlasy,“ uškrnul sa, ako to mal vo zvyku, keď si ju prezeral. Yasamin dokázala rozoznať túžbu v očiach muža; v Zekiho zraku to ale nebadala, skôr výsmech. Akoby chcel, aby si myslela, že sa mu páči, pričom ju považoval za malé decko. „A neplaš sa; búrka príde, ale zatiaľ je ďaleko.“

„Ako ďaleko?“ O mori vedela pramálo, ale z príbehov si pamätala, že ak sa prihodilo niečo zlé, vždy to bolo kvôli vrtochom počasia.

Zhlboka sa nadýchol. „Niekoľko dní,“ odhadol. „Ľudia mora vždy cítia, keď sa blíži búrka. Buď pokojná, nezastihne nás tu.“

„Ako dlho tu budeme?“

„Nanajvýš do zajtrajšieho popoludnia. Nezobral som takmer žiadne jedlo, iba zopár kusov pity a vodu.“ Vstal a Yasamin sledovala, ako vyhadzuje sieť do mora. Nedokázala sa sústrediť na všetky podrobnosti, ktoré bolo treba vykonať, no Zeki, našťastie, nežiadal jej pomoc, takže mohla pokojne sedieť. Netrvalo dlho, kým sa k nej usadil i on. „A teraz budeme čakať.“

Mlčky tam vysedávali celé hodiny, Yasamin stále bojovala s ustupujúcou nevoľnosťou a Zeki sem-tam vyriekol niečo, čím ju zahanbil. Následne, keď podotkol, že sa pred ním nemusí červenať, cítila sa ešte horšie. Rozhodne nepatril medzi slušných chlapcov, ale takých ona vlastne poznala pramálo. Dokázala si spomenúť len na dvoch: na Rahima a Fravardina. A obaja boli pre ňu stratení; Rahim pravdepodobne mŕtvy, Fravardin vzdialený desiatky či stovky míľ.

Počúvala teda Zekiho reči, poväčšine na ne neodpovedala, a keď si predsa len vyžiadal, aby mu dala najavo, že ho vníma, venovala mu nesmelý úsmev. Ešte nestretla chlapca ako on, bol veľmi namyslený, hoci žil v smrade a chodil špinavý. Mestským dievčatám sa však stále páčil, lebo mal všetky zuby, statnú postavu a pútavé oči, ktoré vábili ku všelijakým skutkom.

Yasamin z neho cítila ohromnú sebalásku, aká k nej neprýštila dosiaľ zo žiadneho človeka, ale zároveň i pracovitosť. Preto nerozumela, že ešte nemá manželku, že si do domu nedoviedol nikoho, kto by pomáhal v domácnosti i v predaji rýb, kto by sa staral o malú Damlu a porodil mu jeho vlastné deti, aby obchod jeho otca nezanikol, ale pretrval i v budúcich pokoleniach. „Nebudeš sa ženiť?“ počula svoj hlas.

Zeki si ju pobavene premeral. Poslúchla ho, sňala si hižáb, a on sa teraz mohol dívať na jej vlasy. Tie však jeho zvedavým očiam nestačili, preto blúdil čoraz nižšie a nižšie, k jej kvitnúcej hrudi, na ktorej sa pod šedastou tunikou nejasne rysovali neveľké prsia. „Otec by si to prial a mne je to jedno.“

„Prečo mu teda nespravíš po vôli?“ zadívala sa do vody v snahe zahliadnuť sieť a zistiť, či sa plní úlovkom.

„Čo myslíš, prečo ma sem vyslal práve s tebou?“ uškrnul sa zas.

„Aby som sa od teba naučila, čo vieš,“ odvetila jednoducho.

Zeki sa úprimne rozosmial. „Isteže! Chce, aby si bola mojou nevestou.“

Roztrasene zažmurkala a načiahla ruku za hižábom. Jej prsty sa však zrazili so Zekiho dlaňou, ktorá ju predbehla a podávala jej závoj. Neisto k nemu dvihla zrak. „Ďakujem,“ šepla.

„Povedal som už, že sa nemusíš zahaľovať. Na naše mesto zabudli všetci bohovia, nedíva sa na teba Alah a nesleduje, či sa správaš podľa zákona jeho Proroka. Vskutku, lepšie sa žije človeku bez boha.“

„Čo to vravíš?“ Zložila si hižáb do lona a žmolila ho medzi prstami; aspoň mala čo robiť s rukami. Zhrozila sa nad Zekiho slovami.

„Pravdu pravdúcu. Nikomu z nás nezáleží na tom, ako vyzeráš a či dodržiavaš pravidlá, čo ti vnútili.“

„Mne ale nikto...“

„A ja tiež dobre viem, že nie si moslimka. Poznáš ty vôbec Prorokovo meno?“

Zarazila sa. „Mohamed,“ vyriekla potichu. Začula to mnohokrát od Adhama, keď ešte sedávala s trojicou zlodejov pri ohni a bola ku svojmu domovu tak blízko.

„To je náhoda, že to vieš. Nie si moslimka, však? Čo teda si?“

„Povedal si, že na tom nezáleží.“

„Mne nie.“

Sklonila hlavu. „Koľko rýb sa už chytilo?“

Chvíľu sa zboku díval na jej tvár, skúmal ju očami a Yasamin priam cítila, ako v duchu behá rukami po jej tele. Pootvoril ústa a chcel čosi povedať, dokonca sa k nej mierne naklonil, no ona vytrvalo upierala zrak na hladinu mora. Zeki teda s povzdychom vstal a namiesto dievčenskej postavy dal sa do skúmania rybárskej siete.

Sýrčanka ho opäť mlčky sledovala, nič nevravela, len čakala. Nestalo sa nič, sieť bola takmer prázdna. Pred zotmením sa ešte navečerali a potom Zeki dievčine prikázal, nech sa vyspí. Schúlila sa do klbka vzadu na plťke, objímajúc si rukami ramená, zahaľujúc sa do hižábu, ktorý na seba rozprestrela ako kedysi hodvábnu prikrývku v dome katiba Ehsana.

Vládlo tam ticho, veľmi zvláštne ticho. Zeki z dlhej chvíle načrel prstami do vody a tá zažblnkala, načo sa Yasamin preľaknuto posadila, vytrhnutá zo spánku. „Čo sa deje?!“ Celá plť sa na naklonila a Zeki priskočil k nej, aby plavidlo opäť nadobudlo rovnováhu. Silno ju pritlačil k zviazaným drevám a Yasamin sa vydesene dívala do jeho pútavých očí.

Dosiaľ sa ovládal, opakoval si, že je to len zrejúce dievča, z ktorého sa treba smiať. Ale teraz, keď sa prstami dotýkal tých zaoblených bokov, jasne si uvedomil, nakoľko ženská v skutočnosti je. Keď si všimol, ako rýchlo sa jej dvíha hruď, náhle vzkypel aj on; nie však desom ako ona, iba besnou chtivosťou, ktorú Yasamin čoskoro pocítila, kým sa Zeki snažil vyhrnúť jej rúcho a ona šeptom žobronila: „Nie, nie, prosím, nie...“ Nezmohla sa však na žiadny odpor, ani len ho neudrela do hrude. Konečne našiel to miesto, ktoré hľadal, a vkĺzol doň drsne, Sýrčanku prenikla strašná bolesť, ešte väčšia než po prvý raz s Basirom, pretože vôbec nebola pripravená a nechcela, aby sa to stalo, načisto sa pred ním uzavrela a nechcela ho, takže trpela čoraz viac, pretože on si žiadostivo predieral cestu do jej vnútra. A hoci sa v poslednej chvíli pokúsila odtlačiť ho, on jej len priložil vlastnú dlaň na ústa, takže nevydala jediného hláska, iba ronila slzy a tie sa jej po lícach zlievali do vlasov.

Vzal si ju ukrutne a surovo, bez jediného bozku či nežného dotyku, len aby uspokojil vlastnú chtivosť. Nepýtal sa, nechcel jej dovolenie, nepotreboval jej pôžitok – iba svoj. Len čo sa z neho konečne vydral posledný ston, namiesto toho, aby ju nechal na pokoji, trochu sa nadvihol a prevrátil ju na brucho. Kým jej držal tvár na dreve plavidla, urobil to znova, no ešte bolestivejšie, drsnejšie. Tentoraz plakala nahlas a zúfalo, ale nezdalo sa, že by to Zekiho zastavovalo, skôr naopak, akoby ho jej slzy tešili.

Zronená ostala ležať presne tak, ako ju nechal, zatiaľ čo on sám sa natiahol vedľa nej a po chvíľke zaspal, tlmene chrápajúc. Yasamin sa dívala na tmavú vodu, od ktorej sa odrážal mesiac blížiaci sa ku splnu, a v skutočnosti videla len rozmazané šmuhy. Okamih-dva sa ešte zadúšala plačom, ale vzápätí ho utíšila, akoby uťal. Ruky mala natiahnuté pred sebou, prsty na pravici sa jej skrehnuto triasli. Ľavou si zablúdila do vlasov a sama sa začala tak strašne šticovať, až sa jej do nádherných temných studní nahrnuli nové slzy.

Skôr, než stihla zastonať od bolesti, radšej prestala. Nechcela Zekiho prebudiť. Ľavicou prešla ešte nižšie, na chrbát, a potom si až ku stehnám zhrnula šedastú tuniku. Nevládala prehovoriť k Bohu, hoci jej srdce malo na neho množstvo otázok. Práve sa rozhodla, že so všetkým skoncuje, a nazdávala sa, že je to rozhodnutie prýštiace z Božej vôle, ktorá prebýva v jej svedomí. No nie, takto kruto sa jej to vypomstilo; že si ju Zeki musel vziať násilím, zapríčinila vlastne ona sama. Keby sa nebola rozhodla, že už žiadnemu mužovi nepodľahne, zrejme by sa k nej bol správal inak, jemnejšie.

V tú noc znenávidela mužov ešte väčšmi. Pochopila, že ak nedostanú to, čo chcú, dobrovoľne, vezmú si to za akúkoľvek cenu. A Zekimu by sa možno ani nepáčilo, keby ho naozaj chcela. Nerozumela tomu, nerozumela ničomu, bolo jej strašne a ani nedokázala posúdiť, či väčšia je bolesť tela alebo duše. Začula, ako sa Zeki prevracia na druhý bok, a posadila sa, krčiac nohy pod sebou. Hľadela na jeho postavu, bol k nej obrátený chrbtom a spokojne odfukoval. Nechápala, odkiaľ sa v takej mladej mysli vzalo toľko zla, toľko krutosti. Otca mal predsa dobrého, vrúcneho. Yasamin to Gürselovi za vinu nedávala; nemohla. Keby bol rybár vedel, čoho sa jeho syn dopustí, nebol by ju s ním poslal samu. Tým sa utešovala.

Nezažmúrila oka, pretože sa hrozila, že sa v noci prebudí v strašnej bolesti, keď sa jej Zeki opäť, hoci spiacej, zversky zmocní. Celú noc pozorovala jeho postavu a zvažovala, že by stačilo iba trošičku ho popostrčiť a on by sa zvalil do mora. Pravdepodobne by sa utopil, aspoň túžba po pomste jej to nahovárala. Vôbec ale netušila, či Zeki vie plávať alebo nie; predpokladala však, že áno. Nazdávala sa, že všetci v İskenderune poznajú more ako vlastnú dlaň, bývali v jeho bezprostrednej blízkosti predsa celý život. Nech už nenávisť, ktorá v jej vnútri rástla a kypela, bola akokoľvek silná, stále v jej mysli pretrvávala ozvena Božieho hlasu, kvôli ktorej by Yasamin nikdy nedokázala zabiť.

Od mesta k nim doľahlo pozývanie na fajr, moslimskú rannú modlitbu, načo sa Zeki pomrvil a precitol. Pretrel si prstami tvár a so zívaním sa poležiačky natiahol, sprevádzaný Sýrčankiným nejasným pohľadom. Sadol si a jeho zrak spočinul na jej vlasoch, pevne skrytých pod hižábom. Nemihla ani brvou, len sťažka preglgla, kým sa na ňu díval. Nepovedal však ani slovo k predošlej noci, akoby sa to vôbec nestalo. Hodil jej kus pity a ona ho vyhladnuto zjedla, prijmúc následne i jeho čutoru. Nemala inú možnosť a na lačnotu umrieť nechcela.

Okolo obeda, príchod ktorého rozoznali len podľa opätovných volaní na zuhr, Zeki vytiahol sieť a rozhodol sa, že je dostatočne plná na to, aby sa vrátili. Cestou späť k mestu ukazoval Sýrčanke jednotlivé ryby a vysvetľoval, podľa čoho ich rozozná. Snažila sa vnímať len jeho hlas a pozorne počúvať všetko, čo sa mohla dozvedieť. Bolo to ťažké, ale zapamätala si väčšinu z toho, čo jej vravel.

„Pleskáč,“ v rukách poťažkal metajúcu sa rybu, „má sploštené telo. Ďalej je tu kambala, tá sa síce podobá pleskáčovi telom, ale je omnoho tmavšia, skôr hnedá než strieborná. Vidíš?“ Natiahol k nej obe ruky, na jednej spočíval pleskáč, na druhej kambala, a Yasamin prikývla. Zeki sa opäť zohol k sieti, hodil do nej ryby naspäť a vytiahol ďalšiu dvojicu. „Ostriež je dvojfarebný, vždy má takéto tmavé pásy. A nad nimi zas plutvu, čo vyzerá ako hroty. A táto maličká oranžová krásavica je mečúň. Názvom podobná ostriežu, ale úplne odlišná veľkosťou, farbou i telom.“ Zamenil ich za posledné dva druhy, ktoré dokázal námatkovo rozlíšiť na prvý pohľad. „Toto je belica, je najžiarivejšia, útla a dlhá. Mrenu, aj keby si objavila rovnako bielu, rozpoznáš podľa fúzov. Väčšinou sú ale pestré – ružové či žlté, alebo dokonca dúhové s čiernou bodkou na chvoste.“

Áno, chcela si to zapamätať, ale sama nevedela, ako dlho to bude potrebovať. Vydrží ešte vôbec v jednom dome so Zekim? Zrodilo sa v nej nesmierne veľa pochybností. Potrebovala si nájsť svoje miesto, dôjsť až do svojho domova. A nemohla veriť, že Boh, milosrdný, nežný Boh, ktorého poznala podľa toho nádherného hlasu, čo sa jej odmalička prihováral, by pre ňu chcel práve takýto domov, pri Zekim.

Vrátili sa a Gürsel si ich zvedavo premeriaval. Zeki k nemu podišiel, hodil pred neho sieť plnú rýb a pokrútil hlavou. „Nebola panna, otec.“

Rybár sa za ním udivene díval a neveriackym zrakom spočinul na Yasamin, ktorá sa túžila prepadnúť pod zem. Ako rýchlo nastal čas odísť, pomyslela si skormútene a ľutovala, že Gürselovi vôbec neprekáža, že jeho syn je násilník.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes, povedala však v mysli, prosiac Boha o silu ísť ďalej a o zábezpeku na ďalšie dni.