12: Miesto

Korben Dallas: Nájdi si

Nemýľ si tento deň s obednou siestou,

s rozumným predstihom

predplať si hrobové miesto.

Nesosaj kokaín len preto, že je to fajné.

A keď tak potichu...

...

Nájdi si ťažší cieľ.

Máš tú voľné miesto?

Chcem pokoj, ale miesto

toho sa trošku trápim,

možno ťa raz strápnim.

Daruješ mi raz mier?

Nie, vravíš len: „Mier,

mier lepšie, nevidíš vari,

že korisť sa ti neuvarí?

Uniká ti, ubieha!“

Deň za dňom tiež ubieha,

pokoja ja nemám,

tebe však nič nedám.

V zrkadlách sa asi nachádza iný svet, aj ľudia v nich vyzerajú inak, veci sú akési sploštené a dokonca aj úsmevy neprirodzené, umelé, no Natália sa teraz akurát tak mračí, mračí na seba samu a na všetko, lebo akosi nedokáže inak. Nie je to bežný výraz jej tváre, ale dnešok zas nie je bežným dňom – dvanásty november, je chladno, prší. Napriek tomu je oblečená veselo, takmer letne, má totiž šaty v námorníckej modrej, pás obopnutý bielym opaskom, vo vlasoch bielu čelenku s čiernymi bodkami, biele bolerko, biele lodičky, akosi priveľa bielej na taký vážny deň, nie? Hlavne, že sa podľa pokynov starej mamy zaodela slušne, ako sa „na mladú dámu patrí“. S povzdychom si prehodí prameň vlasov cez plece na chrbát, uhladí si sukňu končiacu tesne nad kolenami, nostalgickým pohľadom sa rozlúči s fialovou rybkou, plávajúcou vo vlastnom mokrom svete okrúhleho akvária, a opustí svoju izbu, zíde dolu po vŕzgajúcich schodoch s malou kabelkou po mame. Vlastne, aj tieto lodičky kedysi nosila Natáliina mama.

„Si si istá...?“ ozve sa babkin hlas, jej postava sa zjaví medzi verajami kuchyne a podíde ku vnučke.

„Že tam chcem ísť? Áno,“ pousmeje sa a námatkovo sa chopí kľučky.

„A si si istá...?“

„Že tam chcem ísť sama? Áno, babi, prepáč.“

„A si si istá...?“

„Zvládnem to,“ uistí ju, stisne babkinu dlaň a vzápätí stíska kľučku, ach jaj, na dáždnik trochu pozabudla. Má ho so sebou, treba ho len vytiahnuť z tašky: veľký dáždnik, krikľavožltý, citrónovo, s obrovskými krvavopurpurovými ružami, dosť gýčový, ale funguje, a to je podstatné.

Kým dôjde na zastávku autobusu, premelie sa jej mysľou aspoň tristo ton pochybností, ktoré nechcú nič iné než vybuchnúť a aspoň tak ožiariť oblohu v jej hlave, súkromnú oblohu Natálie Habšudovej, kam nepohliadnu iné oči než jej olivové. Hoci do plánovaného príchodu autobusu ostáva ešte pár minút, nemôže si ani sadnúť, pretože lavička je obsadená. Z kabelky popredu vytiahne kartičku, ktorou si kúpi lístok, a naďalej stojí pod dáždnikom, pod tou žiarivou záštitou, no tá ju neskrýva dostatočne, lebo k nej ktosi pristúpi a pozdraví ju, hoci spočiatku si ani nie je istá, či to bolo ozaj mierené na ňu, avšak spozná ten hlas a otočí sa k jeho zdroju. Dáždnik jej takmer vypadne z ruky.

„Krištof?! Čo tu robíš? A v obleku?!“ prezerá si ho, naozaj, Krištof sa poriadne nahodil, zdá sa jej takmer ako vosková figurína, čo to má znamenať?, vari sa ozaj všetko okrem nej zbláznilo a ona spadla do zrkadlového sveta, v ktorom jej kamoš je uhladený švihák a...? Vážne???

„Ak tam mieniš ísť sama, nebudem sa vtierať, ale stopro pôjdem asi tak... tri metre za tebou. Ak chceš, zachovám si odstup, nechám ťa na pokoji. Ale... tak či tak idem.“

Asi sa zbláznili všetci – nie okrem nej, ale vrátane. Totiž, na kratučký okamih mu vďačne zovrie dlaň a počuje sa vravieť: „Nemusíš sa hrať na môjho bodyguarda, môžeš normálne kráčať vedľa mňa.“

Deň vonia dažďom, mokré kvapky zliezajú z oblohy, plazia sa po cestách a vyháňajú dopravný prach, zhlukujú v sebe odrazy diania navôkol, kĺžu sa lícami žien a robia z ich mejkapu tragikomických klaunov, zmývajú mužom gél z vlasov a oblečením presakujú až na kožu, do vnútorných orgánov a nepríjemne sa s jesenným chladom nasilu strkajú tam, kde ani nemajú miesto, presne ako tie večne otravné myšlienky. A ešte k tomu všetky spomienky, čo sa cestou vynárajú, je toho na ňu akosi priveľa a je taká mĺkva, našťastie, Krištof jej poskytuje dostatok priestoru a tiež zotrváva v tichosti, ten oblek nie je zrovna pohodlný.

„Ešte stále som ho nečítala, vieš?“ povie zrazu, len tak, už spolu sedia na chodbe pred súdnou sieňou a čakajú, čakanie je také hrozné, zdĺhavé, úmorné a také strašné.

„Myslel som, že práve preto si sa sem rozhodla prísť. Teda, že to, čo ti napísal, ťa presvedčilo.“

„Nie, ale mám ho tu.“

Dvere súdnej siene sa otvoria, dvojkrídlový masív, farebný odtieň sa v hre svetiel šetrivých žiariviek pohybuje medzi tmavším mahagónom a hnedastým ebenom, niežeby na tom záležalo. Starej elegantnej budove ponechali črty z barokových čias, kedy slúžila ako zhromaždište členov mestskej rady, takže je krásna, vyzdobená, chladná a nevľúdna, ibaže aké iné prostredie by človek mohol očakávať od takéhoto miesta, kde sa dennodenne riešia spory, hádky, tresty, zločiny, vraj spravodlivosť, ale nikto z nás v skutočnosti nemá ani poňatia, v čom sa skrýva a v čom zas otvorene prejavuje ozajstná spravodlivosť; tak ako by vôbec niekto, úplne ktokoľvek z nás, mohol niekoho súdiť, úplne kohokoľvek z nás? Už len to samo o sebe neznie veľmi spravodlivo, keďže človek v žiadnom prípade nie je tvor objektívny, ale vždy a len, úplne zákonite je tvorom subjektívnym, vystavaným z nemenných tehličiek subjektivity a vlastného pohľadu na... jednoducho, úplne na všetko. Priveľa úplnosti v takej krátkej úvahe...

Dnu sa hrnú ďalší vyobliekaní ľudia a novinári, kameramana ale nepustia, Natália s Krištofom vojdú ako poslední.

„Netušil som, že je to taký celonárodný proces, aby bol ešte aj v hlavných správach na Markíze,“ podotkne on zamyslene.

„To ani ja,“ šepne ona.

„A dajú ti pokoj?“

„Mne? Nikto netuší, kto som,“ uistí ho a sadne si do zadnej lavice, čo najďalej od sudcovského kresla.

V celej miestnosti vládne šomravý ruch, až kým sa nenaplní právnikom, odsúdencom, sudcom v talári, do ktorého by sa vošli minimálne dve ľudské bytosti alebo aspoň štvoro nežných víl, škoda, že medzi nami nepoletujú lesné víly, svet by bol farebnejší a pestrejší, nie uzavretý medzi čierno-bielymi mrežami. Jej otec trochu zostarol za ten čas, čo ho nevidela, pribudli mu šediny a aj vrásky, no možno je to iba pobytom vo väzenskej cele, hádam by v tom nemuselo byť nič viac, veď aké starosti môže mať uprostred delikventov, korupcie, kriminálnej činnosti? Áno, reč je o väznici, lebo kde inde to môže žiť viac než v dúpäti zločincov...?

Slovami právnika odsúdený využíva svoje právo a na základe slušného správania a vymenovaných poľahčujúcich okolností, ktoré zahŕňajú fakt, že Vladislav Habšuda pred rokmi zradil a aj vyzradil všetkých svojich komplicov, vďaka čomu ho súd považoval za ochotného pomocníka pri dolapení ďalších daňových podvodníkov, opätovne žiada o predčasné prepustenie z väzby, pretože si uvedomuje svoju vinu, všetko ľutuje a stal sa čestným človekom, ktorý by sa rád postaral o svoju rodinu.

Pri posledných slovách sa Natália mimovoľne strasie, ale teraz sa neprihlási žiaden žalobca, ktorý by pripomenul násilie, čo odsúdený páchal práve (a nielen) na svojej rodine. Beztak si nikto z prítomných nemyslí, že by mal väzeň s číslom tristoosemdesiatpäť akúkoľvek šancu dostať sa na slobodu, však daňový podvod je čosi ako vlastizrada, prečo by štát samotný vypúšťal zo svojho stráženého opevneného hniezda potenciálnych zlodejov, ktorí ho už (ne)raz okradli, nie, na to je štát príliš prefíkaný a obozretný, takže rozhodnutie znie úplne jednoducho: „Žiadosť sa zamieta.“ Ozve sa aj povestný úder kladivka, čosi ako gong v Pevnosti Boyard, ako vosková pečať na stredovekej listine, ako dupot slona potvrdzujúci jeho moc a silu.

Natália čaká, kým väzňa odvedú, a jeho zrak ledabolo prejde po všetkých tvárach, aj po tej jej, no dcérinu totožnosť si uvedomí až s oneskorením a vo výraze sa mu voľačo zablysne, ako nejasná nádej, zvrtne k nej hlavu a dokonca sa aj obzrie s náznakom šťastného úsmevu. Vladislavova radosť ale strážcov zákona neobmäkčí a rázne ho vedú ďalej, Natália sa opätovne zadíva pred seba. „Teraz za ním vybehnú novinári a asi zapchajú chodbu, takže tu radšej chvíľočku počkajme, dobre?“

Krištof prikývne, veď čožeby nesúhlasil?

„Och, vieš, čo mi práve došlo? Obaja sa dnes ulievame! Kto mi dá úlohy?“

„Ozaj teraz myslíš práve na školu?“ prekvapí sa.

„Na hocičo iné než...“ rozhliadne sa navôkol, sieň sa vyprázdňuje. „Aká je teraz hodina?“

„Netuším, chémia?“

„Tá začína až o pätnásť minút, či nie?“ zadíva sa na veľké hodiny odbíjajúce pol jedenástej na stene nad sudcovským kreslom. „Takže teraz zvoní na prestávku.“

„Počuj, ale... nemieniš tam dnes ísť, že nie?“

„Neboj sa.“

„Lebo ja som sa fakt neučil!“ krátko sa zasmeje.

„Vyznáš sa tu v meste?“

„Eh, nechodím sem až tak často, ale stratiť by sme sa nemali. Prečo?“

„Vezmeš ma do nejakej cukrárne? Mám chuť na niečo sladké.“

Onedlho sa usadia nad ponukovým lístkom, na červenom stole z drevotriesky spočíva iba jeden, takže sa oň musia podeliť a vlastne aj sedieť vedľa seba, nie oproti. Krištof si vyzlečie oblek, vnútri je dosť teplo, svetlomodrá košeľa mu rozžiari a podčiarkne nedefinovateľnú svetlú farbu očí. Od mladého čašníka, nanajvýš o päť rokov staršieho, si objednajú punčový rez a krémeš, a Natália sa na svoj ružový zákusok díva s akousi nostalgiou, s čímsi nevypovedateľným vo výraze, až to Krištofa donúti spýtať sa: „Ozaj, si si istá...?“

„Neboj, jeden koláčik mi neublíži. Ak ho vôbec zjem...“ uchopí malú dezertovú lyžičku, ktorá sa väčšmi podobá na miniatúru robotníckej lopaty než na preliačený príbor, a odkrojí tenulinký pásik šťavnatého cesta nasiaknutého malinovým sirupom s ktovieako vysokým obsahom E-čiek, chemikárka by im o tom pri interaktívnej tabuli a za výdatnej spolupráce obrázkov uložených v PowerPointe povedala svoje.

„Chceš sa o tom baviť?“

Zavrtí hlavou, až Krištofa do očí udrú jej ryšavé pramene – doslova –, no nezdá sa, že by si to všimla. „Vlastne, áno. O tomto punčáku. Vieš, keď som bola malá a otec odišiel na služobku, spravili sme si s mamou vždy čosi ako babskú jazdu. Vybrali sme sa na nákupy a skúšali si všemožné princeznovské róby, z ktorých sme si nikdy ani jednu neodniesli domov, lebo sme si to nemohli dovoliť. Alebo sme skočili na zmrzlinu a potom sme si sadli do parku a prosto boli spolu. Niekedy, keď mame zvýšili dajaké drobné, vzala ma do čokoládovne, a hoci ma vždy lákali všetky tie horúce, sladko rozvoniavajúce nápoje, zakaždým nám obom kúpila po punčovom reze. Ani som nemusela premýšľať, čo si tu dnes dám, pretože také je prosto... naše pravidlo.“ Konečne si vloží do úst kúštik ružového cesta a následne sa prehrabuje v kabelke, až kým na stôl nepoloží obálku so svojím menom. „Nechcel by si ho...“ nedopovie a Krištof zaváha, či ho požiada o vyhodenie listu, roztrhanie či zničenie akoukoľvek inou formou, no ona chce voľačo iné, čo ho prekvapí a zároveň vôbec nešokuje. „... prečítať? Ale... len pre seba. Nie nahlas. Prebehni po ňom očami, potom mi v skratke povieš...“ postrčí list k nemu.

Krištof ho teda otvorí, vôbec nič nevraví, akoby sa mu slová minuli, a sústredene číta, Natália skľúčene pozoruje jeho tvár a čaká aspoň zamračenie či nenápadný záchvev sánky, ibaže nič z toho nepríde, Krištof je pre ňu dokonale, s tou najväčšou precíznosťou nečitateľný, takže jej neostáva iné než čakať. Vprace do seba celý zákusok a len preto, aby si nemusela nervozitou obhrýzať nechty, si pomaličky robí zálusk aj na jeho krémeš, no iba po ňom nesmelo pokukuje, až zrazu Krištof preloží papier vo dvoje a potom ešte raz, zakašle a pozrie na ňu.

„Tak?“ vyzve ho, je akási zvedavá.

„Vysvetľuje ti, že bude súd, že žiada o milosť... Myslím, že si fakt myslel, že fakt veril v novú šancu. Píše o tom, ako slušne sa vo väzení správa a že všetko tisíckrát oľutoval, a chcel by... sa k tebe vrátiť, dať ti, čo by mala každá dcéra dostať od svojho otca. Vraj jeho právnik si myslí, že keby si sa zjavila na súde a otvorene dala najavo, že ti chýba, mohlo by mu to pomôcť. To je stručne asi tak... všetko.“

Chvíľu naňho hľadí tak bezvýrazne ako on predtým na Vladislavov list, potom mykne plecami a prisunie ku Krištofovi tanierik s krémešom. „Zjedz to, lebo ho zhltnem ja. To bol asi tvoj najdlhší slovný prejav v živote, nie?“

„Slovný možno aj áno. Aspoň vidíš, aká si výnimočná a aké ústupky kvôli tebe robím!“ zasmeje sa, ale len náznakom, aby to nebolo príliš nevhodné, no dokelu, koľkí chalani v jeho veku riešia, čo je vhodné?

„Dokonca sa pre mňa ulievaš,“ uškrnie sa a vymenia si pohľad, pri ktorom by namiesto podivne tvarovanej dezertovej lyžičky najradšej uchopil jej dlaň, no jej olivové oči zároveň vravia aj to, že tento okamih na to nie je úplne najvhodnejší. Dokelu, koľkí chalani v mojom veku riešia...?

„Kedykoľvek, aj nabudúce,“ usmeje sa Krištof akosi úprimne, spontánne, akoby to sľuboval.

„A...“

„Počkaj, nemeň tému. Ja viem, že sa to ťažko dáva do slov, ale viem tiež, že presne to potrebuješ urobiť.“

Znovu pokrčí plecami a priam až vzdorovito sa od neho odkloní, oprúc sa o box, v ktorom sedia, preložiac si nohu cez nohu, takáto poloha pre Natáliu vonkoncom nie je typická, na týchto pár sekúnd vôbec nepôsobí ako dospievajúce dievča, roztopašne sa tešiace zo života, skôr pripomína mladú ženu s hlavou plnou starostí, a takýto vzhľad k nej nepasuje, veruže vôbec nie. „Porozprávam sa so psychologičkou.“

„Aha,“ sklamane skloní hlavu.

„Netvár sa tak, veď nikto normálny by ma nechcel počúvať. Aj s babkou ste úplne rovnakí, tá sa ma tiež bude až do úmoru vypytovať.“

„Tak asi mám s tvojou starou mamou niečo spoločné.“

„Ale čo ti mám povedať, Krištof? Z toho listu je úplne jasné, že ma chcel iba využiť, aby obmäkčil sudcu. Nič viac. Vieš, dosť ma bolí už len myslieť si to, nemusím to ešte aj hovoriť nahlas.“

„Dobre, ako chceš.“ Pustí sa do krémeša. „Nedáš si ešte niečo?“

„Jedine, že by mi ten čašník vyrobil niečo bez lepku, ale o tom dosť pochybujem.“

„Tak zájdeme niekam na obed?“

„Sú tri minúty po jedenástej, to je dosť skoro, nemyslíš?“

„Tak... neviem, vymysli dačo ty.“

„A nechceš už ísť domov?“

„Jaj... no, mne je to jedno.“ Vlastne, vôbec mu to nie je jedno, avšak očividne nie je úplne vhodné, aby jej to teraz dával najavo.

„Dobre.“

Ticho, v ktorom vždy obaja nachádzali útočište, do ktorého sa sem-tam obaja skrývali, ktoré bolo dlhý čas ich druhým ja, možno až najbližším spoločníkom či imaginárnym najlepším priateľom, presne toto ticho ich teraz rozdeľuje a sužuje aj cestou na zastávku. Krištofov autobus príde ako prvý, Natália mu so smutným úsmevom poďakuje, že bol s ňou, a on s poriadne otrasným dojmom z celého tohto dňa nastúpi, vypýta si lístok a usadí sa v prázdnej zadnej päťke, aby sa mohol mračiť pred seba, najviac zo všetkého ľutuje, že oblek nemá prišitú kapucňu, zrovna teraz by sa rád schoval, ale iba pozoruje, ako ostatní nastupujú a usádzajú sa, daktorí sa postavia do priestoru pre batožinu a detské kočiare. Úplne posledná nastúpi ryšavá dievčina a autobus naštartuje, Krištof si až teraz všimne bielu čelenku v Natáliiných vlasoch; počkať, to je Natália?!