„Aj keby sa vrchy pohli a kopce kolísali, moja milosť sa nepohne od teba a moja zmluva pokoja sa nezakolíše, hovorí Hospodin, ktorý sa zľutúva nad tebou.“

(Kniha proroka Izaiáša – kapitola 54, verš 10)

Úprimnosť nadovšetko, Yasamin. Nad úprimnosť nie je nič, lebo lož je rúchom hriechu. Múdry človek však vie, kedy treba mlčať. Zo šera svitajúcej izby sa dívala na kosáčik mesiaca, zachádzajúci za obzor, a pýtala sa, mlčky pootvárajúc ústa: Mlčať, či prehovoriť?

Gürsel už pár dní na Zekiho neprestajne nadával, vraj je to pochabé a nevďačné chlapčisko, čo si neváži otca ani počestnú prácu, pričom každé jeho slovo sa zabodávalo do Sýrčankinho srdca ako ostrá čepeľ dýky. Chudák rybár sa nazdával, že jeho syn opäť kamsi zmizol s priateľmi a ničomne mrhá peniazmi i časom, ktorý mohol využiť na získavanie ďalších zárobkov pre rodinu.

Yasamin sa v ten deň vybrala do mesta a šla ulicami İskenderunu, nesúc košík vystlaný rybami na predaj; vtedy poslednýkrát robila Gürselovi službu a, hoci to ešte netušila, aj tak chcela získať čo najviac peňazí, aby sa dobromyseľnému rybárovi, ktorého pripravila o syna, odvďačila za láskavosť a starostlivosť, čo jej preukázal. Dostala sa až na trh, odvšadiaľ sa ozývali predajcovia a vábili okoloidúcich na svoj tovar od výmyslu sveta. Spomenula si na Urfu, ako tam vkročila a takmer si oči vyočila na všetkých tých krásach. Tu sa ponuka trochu líšila; tým, že šlo o miesta, ktoré ešte nedávno patrili kresťanom, našli sa na pultíkoch nielen moslimské závoje a hižáby, ale aj kríže, fľaše s vínom, rôzne odevy.

Každé ovocie v nej vzbudzovalo túžbu ochutnať, okúsiť, osviežiť sa, ovlažiť si hrdlo. Peniaze však nemala, takže si nič nekúpila. Pozdravila starého slepého hrnčiara a usadila sa pri ňom. Mala Doruka celkom v obľube, zvykol spievať veselé piesne, čo jej vyvolávali úsmev na tvári. Dosiaľ si nezvykla na to, že by mala na zákazníkov vykrikovať a volať ich k sebe, takže len trpezlivo čakala, až sa niekto pristaví a bude chcieť zjednávať o cene. Aspoňže Gürselovi sa zdalo, že ju dobre priučil, pretože bol spokojný so zárobkom a často jej dve-tri mince dokonca aj ponechal. Sýrčanka však nemíňala, keďže z opatrnosti si odkladala na odchod.

Doruk sa aj teraz, len čo začul, že prišla, pustil do ďalšej zo svojich piesní; táto zvestovala dobrodružný príbeh akéhosi tuláka, čo si zarábal zabávaním bohatých moslimov, keď im rozprával vtipy a vymyslené historky o tom, ako sa mu čosi nepodarilo, aký bol nešikovný. Dostal sa na dvor samotného sultána a ten mu za to, že rozosmial jeho dcéru, ktorá sa odmalička, odkedy jej umrela matka, neusmievala, odovzdal jeden zo svojich palácov. Tulák však chcel čosi iné: jeho dcéru za ženu. Sultán sa rozhneval a dal ho hodiť levom, ibaže do arény, ktorá mala byť jeho pohrebiskom, vtrhla horda cudzích ľudí, bohatých šľachticov, ktorí si tuláka pre jeho povesť vážili a mali ho radi, a vyjednali so sultánom, aby ho prepustil na slobodu. Keď si sultán na naliehanie svojich významných poddaných vypočul ďalší z tulákových príbehov, sám sa natoľko rozosmial, až mu okamžite bez váhania odovzdal svoju dcéru za manželku.

„A všetko sa to skončilo dobre,“ spieval Doruk posledné slová, „spokojný odchádzal tulák Emre.“

Sedela pri ňom až do obeda, slnko pálilo, no ona zaujato sledovala hrnčiarovu zručnosť. Nešlo jej do hlavy, ako môže na svojom kruhu vytvárať takú nádhernú keramiku, hoci nevidí. Nemala odvahu spýtať sa, lebo netušila, či sa slepý narodil, alebo sa mu voľačo stalo. Tušila, že niekto, kto nikdy nevidel, by takúto krásu nedokázal vyrobiť; o to viac ju bolela predstava, že Dorukovi ktosi tak strašne ublížil.

Podelil sa s ňou o niekoľko kusov chleba, čo mu priniesla suseda-pekárka, a dnes jej dokonca daroval aj syr, ktorý bol pre Yasamin hotovou lahôdkou. Keď sa deň preklopil k noci a páľava mierne ustala, z opačného konca trhoviska sa ozval hlučný potlesk, akoby sa tam ktosi veľmi dobre zabával. Sýrčanka spozornela, keď Doruk naliehal, aby zistila, čo sa tam deje.

„Ale ja...“ zaváhala pri pohľade na ryby. Starec zrejme vytušil, čo ju trápi, takže nahmatal jej predlaktie a prisľúbil, že sa o jej ryby postará. Zvraštila obočie, keď si predstavila, že ktokoľvek by ho mohol okradnúť, keďže nič nevidí, ale prisvedčila a opatrne vstala. Kráčala pomaly, nerozhodne, a ešte väčšmi spomalila, keď pred sebou zbadala dav ľudí tisnúcich sa na seba.

Nechcelo sa jej zapliesť sa medzi nich, nikoho predsa nepoznala a mohlo to byť dokonca nebezpečné. Taktiež sa ale nemohla k Dorukovi vrátiť a nič mu neprezradiť, keď tak veľmi chcel vedieť, čo sa tam deje. Voľajako sa jej predsa len podarilo obísť zopár žien a pretlačiť sa pomedzi smejúcich sa mužov. Konečne sa jej naskytol pohľad na to, čo ich tak dobre bavilo – alebo skôr, na toho.

Neveriacky si ho prezerala, ničomu nerozumejúc. Zdalo sa jej, že ten muž musel prísť z iného sveta, vyzeral úplne inak ako všetko v İskenderune, v Urfe či dokonca aj v Sýrii, jej domove. Mal síce bradu ako všetci ostatní, mohol byť približne v Gálibovom veku, ale Yasamin nedokázala strhnúť zrak z jeho očí. Boli modré, úplne modré, ako nebo, čo sa klenulo nad ňou, ako priezračné jazero. Nikdy nič také nevidela, aj keď Ihab, Gálibov spoločník, mal modré oči, ale tie skôr pripomínali nočnú oblohu. Oči tohto človeka žiarili, veselo sa leskli a jeho ústa sa usmievali, až sa mimovoľne zvlnili aj jej pery.

Následne sa započúvala do jeho hlasu; znel živo, iskrivo, všetci ho počúvali pozorne a sústredene. V turečtine sa dal badať cudzokrajný prízvuk, podľa čoho Yasamin usúdila, že nie je tunajší. Spočiatku ani nevnímala, čo vlastne vraví, no postupne jej do uší prenikali jednotlivé slová a na okamih sa jej zazdalo, akoby sa ocitla v Dorukovej piesni.

Tento muž totiž zvestoval svoje dobrodružstvá, neprehlasoval sa však za tuláka, ale za cestovateľa, kupca a obchodníka z neďalekej Arménie. Ľudia mu tlieskali, on sa ukláňal, uškŕňal, vzápätí vyrukoval s ďalším zážitkom a Sýrčanka by tam dokázala stáť hodiny, dni, mesiace, len sa dívať do tých nezvyčajných očí a počúvať ten mladistvý svieži hlas, ktorý ju lákal dokonca viac než šťavnaté figy, sladučké melóny či kyslé limetky.

Ktosi ju zrazu postrčil dopredu, lebo sa poza jej chrbát potreboval kamsi dostať, jej sa pošmyklo a zavrávorala, ani si neuvedomila, že preskočila niekoľko krokov vpred. Bola by sa ocitla na zemi a bola by veru dopadla poriadne tvrdo, možno priamo na tvár, pretože ruky sa jej akosi zamotali, keby k nej nebol ten modrooký priskočil a nezachytil ju. Prekvapene zažmurkala a, hoci stískal jej ramená, pritisla si hižáb na tvár. Pousmial sa.

„A takto som chytil aj tú princeznú, čo padala z veže!“ zakončil jeden zo svojich príbehov a vyslúžil si ďalší potlesk. Poklonil sa a privoňal k jej závoju, ktorý stále jemne zvieral medzi končekmi prstov. Takmer jej ho stiahol, ale Yasamin uskočila a sklopila zrak k zemi. „Ibaže tá mi padla rovno do náručia!“ dodal ešte a ľud sa rozosmial.

Sýrčanka ustupovala nabok, nedívala sa ostatným do očí, no tí na ňu čoskoro zabudli, pretože, predsa len, potulný cestovateľ bol omnoho zaujímavejší.

„A večer, priatelia, každému chlapovi, čo príde do krčmy, kúpim pivo!“ sľúbil a dal sa na odchod. Keď Yasamin zbadala, že ide jej smerom, odvrátila sa a zrýchlila. „Stoj!“ zvolal niekoľkokrát, no ona mala svižnejší krok a ľahko sa mu stratila medzi neznámymi. Uľavilo sa jej, pretože predstava, že ju dakto prenasleduje, ju skľučovala.

Keď Gürselovi odovzdala zárobok toho dňa, chcela sa rozlúčiť. Rybár jej však nedal takú možnosť, lebo oznámil, že sa zberá do krčmy a Yasamin má dať pozor na Damlu. Sýrčanka nedokázala odmietnuť, keď si predstavila, že by dievča ostalo samé, takže poslušne sklonila hlavu a vyprevadila ho.

Pri Damle jej bolo vždy veľmi príjemne, dievčatko malo kopu zvedavých otázok a Yasamin si rada vymýšľala tie najrôznejšie odpovede. Často jej aj padlo zaťažko poslať rybárovu dcéru spať, no keď sa zotmelo, musela tak urobiť. Rovnako i v ten deň, pričom Sýrčanka si po prvý raz neľahla zarovno s ňou. Keďže vedela, kde sa Gürsel nachádza, vybrala sa ta bez váhania.

Už zvonku sa dalo rozoznať, že v krčme sú obsadené všetky miesta, pretože odtiaľ vychádzal hluk smiechu a veselej vravy. Yasamin priamo predo dvermi zastala a nedokázala sa premôcť a vstúpiť dnu. Predstava, že by vošla a všetky pohľady by sa zvrtli k nej, bola príliš silnou pripomienkou rodnej dediny a nočného zháňania zákazníkov. Odkradla sa teda k jednému z okien, aby mohla nazrieť dnu a rozlúčiť sa s dobrosrdečným rybárom aspoň očami. Snažila sa ho objaviť, ale zahliadla toľké mužské hlavy, čo zozadu vyzerali takmer rovnako, že sa len odtiahla uvažujúc, ako to všetko urobí. Nemôže predsa odísť bez slova, to by bolo veľmi neslušné – a Sameera ju vychovala pridobre, vďaka čomu by takto nikdy nekonala.

Jedným riešením by bolo počkať, až sa Gürsel rozhodne pre návrat domov a opustí krčmu, ibaže... Zamračene si objala ramená; nebola zrovna teplá noc. Čo ak to potrvá hodiny? Prejavila by strašnú nevďačnosť, keby len tak zbabelo ušla! Rybár si zaslúžil dozvedieť sa pravdu, hoci by Yasamin pre túto pravdu aj zavrhol. Lenže ako mu to povie? Ospravedlní sa, že zabila jeho syna, a rozlúči sa s ním bozkom na obe líca?

Ako rada by ostala... V İskenderune sa jej žilo dobre, cítila sa užitočná – takmer ako v Urfe. Ak odtiaľto odíde, kam sa vôbec vyberie? Nepoznala žiadny smer, akým by sa mala vydať, nevedela nič o svete. Mierne sa zvrtla a zrak jej tmavých studní spočinul na neďalekých Vrchoch svätého Svetla. S ľútosťou si zahryzla do spodnej pery; čo ak nikdy nemala ujsť násilným moslimom, ktorí vtrhli do jej domova? Zachránila sa predsa tým, že odhodila kríž: vzdala sa svojej viery, výchovy – len pre svoj bezcenný život. Vzdala sa Boha, len aby sa odtiaľ dostala, zaprela ho a predstierala, že ho nepozná, aj keď sa jej odmalička prihováral a ona poznala jeho hlas inak, bližšie než akýkoľvek ďalší človek.

Zradila som ťa! ozvalo sa jej srdce, náhle prebodnuté tisíckami boľavých výčitiek.

A JA SOM TI ODPUSTIL, odpovedal okamžite, aby vedela, že v tom nebola ani štipka váhania či zvažovania, EŠTE SKÔR, NEŽ SI PRIŠLA NA SVET. UŽ VTEDY, KEĎ SOM UTKÁVAL V MYŠLIENKACH TVOJU KRÁSU. UŽ VTEDY SI MALA ODPUSTENIE SVOJHO KRÁĽOVSKÉHO OTCA, PRINCEZNÁ!

Zachvela sa. Nie však kvôli chladu, ani pre očistnú bázeň, ktorá sa jej zmocnila, dokonca ani kvôli tomuto ráznemu vyhláseniu, čo sa jej ozývalo mysľou a rozbúrilo krv v jej žilách, lež pre hlas – hlas muža. Doniesol ho k nej ľahký nenápadný vzduch a ona ho okamžite spoznala, vynoril sa jej v pamäti dokonca ako obraz: obraz žiarivých modrých očí a nevšedného odevu pozostávajúceho z dlhej svetlozelenej haleny a úzkych hnedých kamaší. Ako mohla zabudnúť, že tam bude ten arménsky kupec? Sľuboval to predsa, azda aj preto sa tam dnes rybár Gürsel vybral.

„Ďalšie dobrodružstvo!“ naliehali naňho viacerí muži v krčme a on sa len smial, zahováral a krútil hlavou, ibaže napokon podľahol a predsa len sa dal do rozprávania:

„Stalo sa to v Bagarane, mojej domovine. Bol som ešte chlapec a rodičia sa rozhodovali, čo so mnou. Keďže nás tam nemali veľmi radi, chceli mi uľahčiť život a poslať ma čo najďalej. Vhodné riešenie našli v mníšskom habite, ktorému som ale ja chcel ujsť stoj čo stoj! Veď si len predstavte, že ma chceli poslať na miesto, čo sa volá Khor Virap. V mojej reči to značí hlboká diera; mládenca ako ja by tam veru nedostali ani štyri páry volov!“

Nasledovala salva smiechu, ale ten čoskoro utíchol, pretože muži chceli počuť viac – a rovnako aj Yasamin.

„Vraj mních? Ja? povedal som si. Ani za svet! Však ja im ukážem, že zo mňa žiadneho mnícha mať nebudú! A to som netušil, že tento krok určí celý môj ďalší život. Len aby som im z hláv vytĺkol, že do kláštora ma nezavrú, začal som stvárať všelijaké šibalstvá, dokonca aj bagarenský ľud si ma obľúbil.

Zašlo to však priďaleko; s chlapcami sme vymýšľali pochabosti a častokrát sme z toho mali aj ťažkosti. Nič nám však nezabránilo a veľa sme sa nasmiali. Až raz sme šli okolo bagarenskej pevnosti a oni ma vyzvali, aby som sa vyšplhal na jej vrchol; vraj, ak to dokážem – o čom všetci boli presvedčení, že sa nikdy nestane –, darujú mi pár najsilnejších koní a polovicu svojich zlatiek.

Lákavá ponuka donúti človeka ku všeličomu; a tak aj ja, razom som sa šplhal po tých tvrdých studených kameňoch, ibaže neuspel som. Presne ako čakali. Pošmyklo sa mi a ocitol som sa na zemi, tak som si udrel hlavu, až ma museli domov odniesť, lebo po vlastných by som neprešiel. Na druhý deň ma miesto slnka a kikiríkania prebralo matkino zaucho, keď mi vynadala, ako som sa to doriadil.

Ibaže ja – hlava dubová, zaťatá – som to prosto musel dokončiť. Šplhanie sa mi neosvedčilo, zvažoval som teda iný spôsob, ako sa dostať do pevnosti. Vysníval som si tam aj krásnu princeznú a mohlo to všetko dobre dopadnúť, keby som nebol taký huncút.

Dopočul som sa, že v pevnosti majú aj väznice – a v tom som hneď uzrel svoju cestu dnu. Niekoľko dní som kradol len tak, ale potom som sa nechal chytiť; nie však za veľa, iba za kus chleba, trochu piva a dvojo šiat. Uvrhli ma do temnice a tam som si konečne uvedomil, že zrazu som načisto bezmocný. Z cely predsa niet ľahkého východiska, takže vysnívaným potulkám po pevnosti bol koniec!

Spriatelil som sa ale s ďalšími väzňami, čo tam pykali za horšie viny, než boli tie moje. Spoločne sme hútali, ako sa dostať von, nech aspoň rodičov môžem ešte pozdraviť a zmiznúť z mesta, lebo by ma honili aj cez polia aj cez lesy, len aby som si tam odsedel určený čas.

A hľa, ušli sme, človeku sa to ani možné nezdá! No sedím tu, priatelia, a z pevnosti ma veru nikdy neprepustili. A ako sa to podarilo? Nuž, odpoveď spočíva v troch veciach, čo mi na ceste pomohli. A tými tromi vecami sú somár, ihla a prsteň.

Somárom bol strážnik, čo sa prechádzal medzi našimi celami, nadával nám, pľul na nás. Ihlu sa podarilo uchovať jednému krajčírovi, čo ho tam zavreli za to, že okrádal ľudí a žiadal peniaze nehodné svojej práce. Ani nechcite vedieť, kde ihlu ukrýval, že mu na to neprišli!

S ihlou teda vykonal jeden fígeľ, ktorý mi zaťažko padne opisovať ešte aj dnes, lebo to bola prvá smrť, čo som uzrel vlastnými očami. Krajčír teda zavolal strážnika k sebe, ten sa k nemu – hlupák! – priblížil, hľadiac naňho cez mreže, a vtom sa z cely naproti ozval ďalší, takže strážnik sa musel otočiť. Krajčírisko neváhal a zapichol mu svoju cennú ihlu do temena. Pekné to nebolo, viac nepoviem.

Podarilo sa mu siahnuť do vreciek toho človeka a vytiahnuť zväzok kľúčov. Trasúcimi rukami odomykal zámku svojej cely a my ostatní sme sa už aj strachovali, že sa mu to nepodarí. Šťastie stálo na jeho strane a napokon otvoril. Ocitol sa prostred chodby, nad strážnikovou mŕtvolou a medzi všetkými našimi celami, a ten chlapisko zrazu začal váhať! Splašili sme sa a mykali mrežami, len aby sme mu pripomenuli, že bez nás by veru odchádzať nemal, keď sme mali dohodu.

Obzeral sa pomedzi nás a pýtal sa, čo z toho bude mať, keď nás pustí. Vraj čo ak na mesto vyšle hroznú pliagu? Dakto mu odvážne pripomenul, že sám bol väzňom a nie nevinným baránkom, no na to on už zabudol, ako okrádal zákazníkov a svoje obyčajné látky vydával za drahé a vzácne, perzské a tak podobne. Krútil hlavou a nám upadala nádej, strácala sa a mizla.

Vtom som si ja uvedomil, čo sa mi podarilo skrývať celé tie týždne, ktoré som tam strávil. Doteraz neviem, ako je možné, že na to strážnici neprišli, ale ľahko usúdiť, že prosto sa im nechcelo prehliadať všetkých a svoju povinnosť považovali za splnenú, keď párkrát obišli cely a uistili sa, že nik sa nedostal von. Zo záhybov rúcha som vytiahol jagavý prsteň svojho rodu a ponúkol mu ho za svoje vyslobodenie.

Prijal a otvoril, ale viacerých pustiť nechcel. Čo mi iné zostávalo, keďže vo mne stále žilo svedomie? Omráčil som ho, vzal mu kľúče a poodomykal cely svojich nových priateľov. Dal som si pozor, aby som sa ta nespriahol s vrahmi a zločincami, beztak som prepustil len zopár drobných zlodejov a mužov, čo sa nie hrdelne prehrešili proti zákonu.

Tak ma zachránil somár, ihla a prsteň, priatelia, v ten istý deň! A ja som si zaumienil, že ďalej kradnúť nebudem, no ani doma nezostanem, lebo predsa len by ma možno do toho kláštora chceli zavrieť za trest. Nezabudol som si od krajčíra vziať späť prsteň, zavrel som ho do jeho cely a strážnikovi som vrátil kľúče, hoci už ich nikdy nepoužil. Mamke som zaklopal na dvere a položil pred ne ten šperk, aby mali z čoho žiť, keby sa im nedarilo. Bez slovka som odišiel, lebo lúčiť by som sa s ňou nedokázal.

Odvtedy som na cestách, zažívam mnohé a rozprávam sem-tam ešte aj čosi viac, než ozaj zažijem!“ zasmial sa. „Ľudia to majú radi, takže na vaše zdravie, priatelia!“ zdvihol pohár a ostatní sa k nemu pridali.

Yasamin zrazu, úplnou náhodou, zbadala Gürsela. Už s ním ani nechcela hovoriť, vzbudila sa v nej celkom iná túžba, zvláštna, za ktorú sa trochu hanbila, no aj tak jej chcela podľahnúť, nevzpierať sa a už si viac neodopierať. Túžba po počúvaní Arménových príbehov, dokonca po cestovaní s ním. Toľké úžasné zážitky! Oči jej v tme noci čudne žiarili a keby sa bola videla, zrejme by sa aj preľakla, nakoľko po niečom zabažilo jej srdce a vnútro, ako rýchlo sa jej dvíhala hruď, kým počúvala cestovateľov hlas.

„Yasamin?!“ ozvalo sa zvnútra a ona stuhla, skamenela, zmeravela. „Čo tam robíš, dievča?“ dožadoval sa rybár, hlučne vstal, zavŕzgajúc stoličkou, a vybral sa k nej. Vtiahol ju dnu, na svetlo, aby sa presvedčil, že je to skutočne ona. Očami zablúdila k Arménovi a ten sa prívetivo usmial – spoznal ju. Yasamin sa v ten večer zachvela po druhý raz a zľakla sa, že si to neznámy muž tentokrát mohol aj všimnúť, hoci Gürsel jej pevne zvieral predlaktie.

Uprela zrak na rybára a zhlboka sa nadýchla, zatiaľ čo v jej vnútri sa bili dve presvedčenia: Úprimnosť nadovšetko. Múdry človek však vie, kedy treba mlčať.