« Späť

(Tvoriteľ) 17: Poklad

 

7: Poklad

 

Dežo Ursiny: Malá mucha v uchu osla (text: Ivan Štrpka)

Prečo slnko zúfalo nahé od rána preteká stromami, aj prázdnymi pohármi?

Prečo je tieň ako plyn belasý?

...

Prečo slnko tak ťažkne a pomaly preniká stenami aj prázdnymi pohármi?

Prečo je tieň a plyn belasý?

Prečo hlas nesvieti a prečo ľad v každom mihnutí oka oslnivo dosahuje svojho dna?...


 

Som lovec pokladov

hľadám tú správnu mincu

kto ju uzrie nech dá vedieť

ligoce sa ako zlato ako striebro najvzácnejší kov

opísať sa nedá ale je cenná tak veľmi cenná

pátram po nej od narodenia a hľadať budem do smrti

to je istejšie ako ten kov čo túžim nájsť

ostávam trpezlivý času predsa dosť

ale predsa som lovec to sa nezaprie

očami skúmam každý úsek každú trhlinu v ľudských očiach

a rozmýšľam

a na nič neprichádzam

 

Učiteľka na literatúre od začiatku druhého polroku uplatňuje akýsi nový režim, nový model skúšania, že ak vyvolá jedného človeka, zákonite pôjde odpovedať aj jeho sused z lavice, ono to nie je ktovieako spravodlivé, ale zas aspoň trochu predvídateľné, pretože toho prvého vyvolá podľa dátumu, takže aspoň všetci vedia, na aký deň sa majú pripraviť. A keď príde devätnásty február, je viac-menej isté, že pred tabuľu pôjde Natália aj so svojimi bielo-modrými štvorčekovými šatami, pretože jeden plus deväť je desať, a to je Natáliino číslo v triednom výkaze. V poslednom čase často nosí šaty, vyzerá tak dievčensky, a tie čelenky jej dodávajú taký retro-šmrnc, čím sa stáva viditeľnejšou pre väčšiu časť sveta než len pre Krištofa a Maťu s Evčou, všímajú si ju aj chalani na chodbách a iné zvláštne indivíduá, dokonca raz ju pochváli učiteľ telesnej výchovy, s ktorým sa kvôli/vďaka svojmu oslobodeniu vlastne vôbec nepozná, a ona úplne zúfalo červená naňho vypúli oči, zamrmle poďakovanie a potom ďakuje nebesiam, že Krištof nebol prítomný, lebo z toho by boli vtipy na celý týždeň.

Tak, teraz teda s povzdychom stojí pred tabuľou, povzdych trvá v jej vnútri a vyderie sa von každých pár sekúnd, keď pozrie na učiteľku, ktorá úpenlivo študuje jej zošit a usmieva sa, také krásne úhľadné písmo a farebné texty vída málokedy, hoci predtým, keď učila na cirkevnom gymnáziu, bolo to ešte horšie. Táto žiačka jej je sympatická, akurát má na ňu ťažké srdce za to, že ju nakoniec nenahovorila na Hviezdoslavov Kubín, pretože Natália by tam bola skvelá, no ešte má čas, do júna dosť času na prehováranie a presviedčanie, vyberie jej nejakú báseň, ktorej neodolá, a aj Habšudová sa nakoniec poddá.

„Dobre,“ usmeje sa na ňu a za tú úprimnú, milú tváričku by ju už-už poslala na miesto s jednotkou s tromi hviezdičkami, ale vie, že ju naozaj musí aj trochu preskúšať, tak sa teda opäť pozrie do jej zošita, len tak námatkovo, a zrakom náhodou spočinie na nadpise:

Literárna moderna a avantgarda

Navrhne, aby si spoločne prešli celé učivo, z čoho je Natália v miernom šoku a trošku zúfalo pozrie na Krištofa, svoj jediný oporný bod v triede, jediný maják svietiaci nazeleno, ale tento maják sa tiež netvári ktovieako nadšene, zrejme dúfal, že z avantgardy bude profka skúšať jeho...? Učiteľka sa na jej výraze úprimne a dobrosrdečne zasmeje.

„Tak si na pomoc prizveme vášho suseda, dobre? No, poďte, mladý muž,“ vyzýva Krištofa očami, aj z neho sa derie povzdych, hoci to, samozrejme, očakával, avšak nie tak skoro, no takto to má predsa len jednu výhodu – ktorá by mohla byť poriadnym záchranným kolesom pre jeho známku –, a síce, že nemusí nosiť svoj poloprázdny zošit. „Študenti, aby ste sa nenudili,“ osloví zvyšok triedy, „každý z vás položí z daného učiva jednu jednoduchú a najmä stručnú otázku. Tak, poďme na to – slečna Ostružinová, nech sa páči.“

Slečna Ostružinová, krstným menom Erika, začne horúčkovito listovať v zošite, očividne nemá o avantgarde ani potuchy, a pritom je to také fascinujúce učivo, aspoň pre Krištofa, ten sa v tom priam vyžíva, dokonca zašiel do knižnice a na sestrin preukaz si požičal všetky Apollinairove knihy, a už sa nevie dočkať, ako budú preberať Kafku a on bude všetko vedieť vďaka tomu divadelnému zážitku v Trenčíne.

Rozoberajú základné pojmy, teda symbolizmus, tú zmes znakov a náznakov, neurčitosti, ktorú má Krištof tak rád, ibaže na to odpovedá Natália, ale aj počúvať ju je fajn, ďalším bodom v programe je dekadencia, jeho parketa, ako príklad uvedie, samozrejme, ostrieľanú Baudelairovu Mrcinu, kto to nečítal, nech ani nechodí do lesa, a napokon učiteľka doplní základnú charakteristiku impresionizmu, ktorý väčšmi zasahuje do iných druhov umenia než do literatúry, aspoň podľa jej skromného profesionálneho názoru.

A môžu prejsť na jednotlivých autorov, spravodlivo si ich rozdelia tak, že Natália rozpráva o Baudelairovi, tvorba ktorého je čistým negatívom samým o sebe. „Bol presvedčený, že človek nikdy nemôže dosiahnuť šťastie, čo sa ukazuje v jeho básnickej zbierke Kytice zla.“ Aké smutné, aké potupné a ponuré, aké zúfalé. Natália dúfa, že z jej básní, hoci pre ňu samotnú nezrozumiteľných, ide aspoň mierny závan pozitívneho zmýšľania, veď ona sa pozitívnemu zmýšľaniu priučila, aj keď ju to stálo úsilie, ale bojovala a bude bojovať aj naďalej, len aby si vybojovala úprimný úsmev na tvári, ktorý si jej okolie azda zaslúži.

Dobre, rad je na Krištofovi, máme tu Rimbauda, ale dosť stručne podaného, prečo sa ho nemohli spýtať na toho Apollinaira?, o ňom by rozprával a rozprával, ale počkať!, tie jeho reči by učiteľku zrejme nezaujímali, pretože on by sa jej zdôveroval so svojím názorom a svojím pohľadom, a na literatúre sa predsa od vás nič také nechce, vlastne, prečo by vôbec niekoho v škole zaujímal váš pohľad na svet? Iste, treba si ho vyformovať, ale nepleťte ho do vyučovania, to radšej nie, učitelia vedia byť zlí. A ono tú nespravodlivosť si beztak vždy odnesie študent, lebo kto by uveril, že učiteľ niekoho neprimerane trestá? Kto by uveril, veď učitelia sú tí, čo dávajú našim deťom všetko.

Našťastie, učiteľka literatúry sa ktovieako nevyžíva v týraní mladistvých, takže asi po dvadsiatich minútach nekonečného státia pri katedre, kedy už Krištofa pomaly začína bolieť chrbát a najradšej by sa o tú zakriedovanú tabuľu oprel, im konečne dovolí posadiť sa, Natália má jednotku a Krištof... chvíľa napätia, počuť vzdialený rytmus bubnov a napokon ozvenu fanfár... si odnáša dvojku, to je priam ako Vianoce.

„Netušila som, že sa to tak perfektne naučíš!“ chváli ho s úsmevom.

„Perfektne? Ak moje perfektne je dvojka, tak to som v porovnaní s tebou dobre zaostalý,“ podotkne a po zvyšok hodiny hľadá tajné poklady vo svojej mysli, nevidiac zmysel v tom, že by sa mal sústrediť na ďalšie učivo. Mená mu tak či onak nič nehovoria, čo tam po nejakom Majakovskom a Jeseninovi, veď koho by trápila ruská literatúra dvadsiateho storočia? No, ale možno je pravda, že treba s Rusmi udržiavať dobré vzťahy, človek nikdy nevie, a tí východniari sú riadne hrdí na svoju literárnu kultúru, hoci ich najlepší autori boli skrytými alebo neskrytými násilníkmi a grobianmi najhrubšieho zrna, lenže čo tam po tom, keď obete ich tyranie ležia dávno v hrobe, najčastejšie po ich boku?

No, ale Natália má v ten deň šťastie, aj učiteľka dejepisu ju považuje za vyvolenú, ktorá najvhodnejšie svojim spolužiakom zopakuje učivo z predchádzajúcej hodiny, takže trošku sekane rozpráva o Británii devätnásteho storočia, s pomocou učiteľky rozlíši konzervatívcov a liberálov vo vláde, ach tá politika, žeby naozaj vládla svetu? Aspoň sa tak tvári, o tom niet pochýb...

Žiaľ, táto odpoveď jej až tak nevyjde, ale učiteľka sa ako-tak zľutuje a dá jej dva lomené tri, čo znie Natálii úplne strašne a keď si sadne naspäť ku Krištofovi, na chvíľu si zahalí tvár prameňom oranžových vlasov, Krištof jej radšej dá pokoj a zapisuje si nové učivo:

Francúzsko v 19. st.

Hodina ujde rýchlo, aj ďalšia a ďalšia, rozvrh už nikoho netrápi, skúšania bolo na tento deň dosť. Dajaké úlohy síce sú, ale s tým si každý hravo poradí, Krištof by si však rád prešiel úlohu z angliny, ak to Natálii nevadí...? Ostanú teda v šatni, hoci aj Peter, Lukáš a Ondrej ich volajú ísť sa prejsť po meste, no oni sa vyhovoria a chalani neveriacky krútia hlavami nad Krištofovými prioritami, to fakt ostane v škole dlhšie len preto, aby si mohol urobiť úlohu?! Nie, oni nechápu, že v škole ostáva preto, aby si mohol úlohu urobiť s Natáliou.

Pozrie sa na ňu, takpovediac nenápadne, ako sa mračí na oranžový pracák, pomaly zvyšujú úroveň i náročnosť, sú šikovní, aspoň tak tvrdí milá učiteľka takmer na každej hodine, toto študenti nepočúvajú často, ale je to omnoho lepšia motivácia než výčitky a frflanie na to, že nikto z nich sa poriadne neučí. Chcel by sa spýtať, čo jej je, pretože je nesvoja, a to poriadne, ale nenaberie odvahu, veď ona mu to povie sama, keď bude chcieť, keď uzná za vhodné. Na druhej strane, prejavený záujem o vnútorné pochody jej osoby by tiež nezaškodil, či...?

„Krištof?“ dvihne k nemu zrak. „Prosím ťa, ja to nemienim robiť celé za teba. Dohodli sme sa, že si to obaja napíšeme a potom skontrolujeme. Nečakaj, že ti to dám odpísať.“

Skloní hlavu aj on a ceruzkou črtá do pracovného zošita odpovede, dajaká rodinka tam poskytuje náhľad do svojej dovolenky z letných prázdnin, a oni by mali používať rôzne časy, ktoré tam pasujú. Potom si teda spolu prechádzajú odpovede, Natália mu vysvetľuje: „Nie, tu musí byť predprítomný... chápeš? To vybavovali ešte pred tou dovolenkou, a ak je dovolenka v minulom čase, toto musí byť v predprítomnom.“

„Aha...“

Keď odchádzajú zo školy, námestie je prežiarené slncom, akoby samo zostúpilo na zem a chcelo im spraviť radosť. Chodníky schnú, z neskutočnej diaľavy prichádza jar, taká krátka jar, aká len môže byť medzi zimou a letom počas globálneho otepľovania. Prezrie si ju zboku, len tak po očku, náznakom, kútikom, periférne, z profilu, a dumá, no skôr, než niečo vydumá, predsa z neho vyjde:

„Je ti niečo?“

Pokrúti hlavou. Potom prikývne. Vzdychne. „Prepáč. Ja len... vážne, dva lomeno tri z dejáku?! To je hanba ako fras.“

„Ja som ešte od Melišovej lepšiu známku z odpovede ani nedostal,“ chlácholí ju, to ju naozaj trápi známka? Takto veľmi?

„Áno, je prísna, ja viem, ale... z písomiek mám vždy jednotky! Na dnes som sa prosto učila litiku a nie o toryoch a whigoch a ich predstaviteľoch a o dajakom laissez faire,“ povie s dokonalým francúzskym prízvukom, to „rrr“, čo ju naučili, znie úplne nádherne, spevavo, priam ako hlas toho malého Vrabčeka, Edith Piaf. „To je jedno,“ zahovára, mávnuc rukou.

„Tebe očividne nie.“

„Nejde len o to.“

„A o čo ešte?“ Hádam nie dačo s jej otcom...?

Vzdychne zas, Krištof už ani nevie, koľkýkrát za ten deň to je. „Čakajú ma kontroly. A ja sa vždy bojím výsledkov.“

„Kontroly čoho?“

„V podstate všetkého. Chodiť po doktoroch celý mesiac... V škole ma poriadne neuvidíš. Raz za rok musím absolvovať celé toto peklo, len aby som sa dozvedela, že aj naďalej mám celiakiu a že moja skolióza sa o nič nezlepšila, hoci plávam ako divá a robím všetko to, čo mi kážu.“

„Tak prečo sa teda bojíš, keď vopred vieš, ako to dopadne?“

Zarazene naňho pozrie. „Asi preto, že vždy dúfam, že to tak nedopadne.“

Chápavo prikývne. „Aj ja pôjdem v marci na kontrolu.“

„Čoho?“

„Vieš, všetci onkologickí pacienti musia ísť každého pol roka, aby si doktori overili, že sa im... nám to svinstvo nevrátilo.“

Natália na chvíľu prestane dýchať a razom zhrozene zbledne. „Ja som zabudla...“ šepne. Zabudla, že mal rakovinu? Nuž, to je celkom pekné, aspoň pri nej na sebe nemá tú nálepku. Okrem toho, v tom inkriminovanom čase ho ani nepoznala. „Určite to dopadne dobre,“ stisne mu ruku a Krištof sa trošku udivene pozrie na to miesto, kde sa ho dotkla, bol to taký príjemno-jemný závan teplého vzduchu a vrúcnosti, čo v sebe vzájomne nosia iba priatelia.

Viac o tom nehovoria, ale už sa nedá povedať ani to, že by mysleli na vlastné starosti. Nie, Natália sa teraz bojí o Krištofa a on uvažuje, čo má spraviť, aby sa dnes ešte aspoň raz naňho usmiala. „Koľko máš času?“

„Babka vie, že prídem okolo pol piatej, však sa chystáme do hudobnín...“

Zavrtí hlavou a mykne smerom k mestskému parku.

„Ty nechceš ísť do hudobnín?“ prekvapí sa a nasleduje ho so začudovaným výrazom.

„Spontánnosť a originalita sú tiež fajn výsady,“ utrúsi a dovedie ju k jednému zo stromov. Šplhá sa naň a Natália ho pozoruje s pootvorenými ústami, nechápe, o čo mu ide, čo to stvára?, veď spadne!

„Krištof, zbláznil si sa?!“

Vysadne na jeden z konárov, nohami pohupuje pod sebou a uškŕňa sa na ňu. „Vieš, ako inak odtiaľto vyzerá svet? Poď sem!“ natiahne k nej ruku, mierne sa predkloniac.

„Veď tam musí byť úplne mokro!“ prezerá si jednotlivé listy, po zime ešte vždy trochu malátne. „V žiadnom prípade tam nejdem. Neviem sa šplhať.“

„Veď ťa vytiahnem, iba sa ma chyť!“

„Toľko sily nemáš,“ zamrmle, ruky si založiac na hrudi.

„Provokuješ?“ zazubí sa a zoskočí dole, jedným šmahom je naspäť pri nej a ona tlmene zhíkne.

„Nemusíš sa tak predvádzať! Ty si načisto... načistý šialenec!“

Načistý?“ rozosmeje sa. „Lenže vieš, čo sa mi podarilo?“

„Čo?“

„Usmievaš sa.“

Zadíva sa mu do očí, ani sa tvrdohlavo nesnaží zbaviť toho príjemného pohybu pier, tej peknej vlnky, čo jej skrášľuje tvár. „Ale ja sa naozaj neviem šplhať.“

„Nie je to až tak vysoko,“ prehovára ju.

„Ale máš úplne mokré vlasy! Veď celá koruna musí byť úplne mokrá.“

„Nemáš náhodou na kabáte kapucňu?“ prebehne za ňu, nasadí jej ju na hlavu a skôr, než by sa stihla nadýchnuť, dvihne ju zo zeme a ona sa smeje a híka a zrazu už spočíva na jednom z konárov, síce nie úplne vysoko, ale to je fuk. Kŕčovito sa ho pridŕža a čaká, až sa Krištof vyšvihne kamsi k nej. „No nie je tu pekne?“

„Nádherne,“ odvetí s vyplašeným výrazom, „ibaže najprv sa z toho musím spamätať. Sedím na strome. Dobre. Sedím na strome.“

„Aj ja!“ pripomenie sa jej. „Vidíš, a nezdajú sa ti odtiaľto tie výsledky trochu malicherné?“

Natália musí vďačne uznať, že Krištof má pravdu.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Zatiaľ bez komentára Buďte prvým