« Späť

(Tvoriteľ) 11: Kúsok

11: Kúsok

 

Peha: Chodec na lane (text: Vlado Krausz)

Oči máš zaviazané

bosý kráčaš po lane

nie je čas na váhanie

na čo tak myslíš

Rozpažené ramená

na krídla sa premenia

vôľa nie je zlomená

nechýba kyslík

Svetlá žiaria dlane chladnú

každú chvíľu môžeš spadnúť

kolíšu sa laná

rovnováha tajných prianí

môžeš zletieť nepoznaný

o päť minúť dvanásť

Sú to chvíle nečakané

si vo výškach na lane

pod tebou len slzy slané

hlboký rybník

Premyslíš si každý krok

svojich nôh a myšlienok

bolo by zlé bol by to šok

urobiť chybný...

Ja ti upečiem krémový koláč,

ty zas vyrobíš mi jednu koláž;

prezraď mi, či máš dobrú mušku,

trafíš tamtú letiacu mušku?

 

Dám ti z toho koláča kúsok,

predveď mi zaň magický kúsok,

neskoro kážeš: cesto hneť,

koláč máš predsa tu a hneď.

 

Prosto sme my nepozorní len,

vôkol sa vznáša slnečný lem,

plný je ovocia koláč, aj vôní,

my zatiaľ pokojne stojíme v tôni.

 

Po odmlke príde Natália do školy a svojím zjavom priam žiari, pripomína jeseň a oblohu, v rifľových šatách s trojštvrťovými rukávmi, spod ktorých vytŕča sýtočervený rolák, vo vlasoch sa jej blyští purpurová látková čelenka s bielymi bodkami, cez plece má prehodenú veľkú čiernu tašku, nie školskú, ale čosi podobné kabelke, akurát v niekoľkonásobnej veľkosti. Pozdraví Krištofa, dnes sedia v jej prednej lavici, na ktorú vyloží učebnicu matematiky a prejde poza neho, nech sa môže usadiť pri stene. „Pozeraj, čo som ti doniesla,“ vybalí akúsi krabičku, vlastne krabicu, z plastu, priehľadnú, takže ľahko sa dajú rozoznať koláčiky, čo sa skrývajú a tlačia vnútri. „Daj si.“

Krištof natiahne ruku a jeden moravský koláč si vezme. „Chodíš nebodaj na krúžok pečenia?“ uškrnie sa a s chuťou zahryzne, akurát zazvoní na prvú hodinu.

Natália sa zasmeje. „Nie, ale keď ti od nás tak chutí...“ mykne plecami a otvorí zošit. „Dúfam, že úloha nebola.“

„Akoby som to vôbec mohol tušiť...“ zatvári sa neprítomne, načo ho štuchne do pleca.

„Ty si fakt neskutočný paľo!“

„Aspoňže ten,“ uškrnie sa a strčí si do úst zvyšok koláča, dosť veľkú časť, lekvár cíti všade a prsty má zalepené, takže vyskočí na nohy a prúd vody v umývadle mu rýchlo ostrieka ruky. Sadne si presne v okamihu, kedy učiteľ zavrie dvere triedy, čiže vlastne môže znovu poslušne vstať, aby ho podľa starodávnych tradícií pozdravil. Mladý matematikár si na takéto blbosti nepotrpí, preto vlastne ani nič nevraví a hneď sa usadí, nasledovaný ostatnými druhákmi, otvorí knihu a pozrie na študentov, čo sedia priamo pred ním.

„Dnes si to dáme pekne zaradom, aby sa dostalo na každého,“ vyhlási. „Budeme precvičovať, čo sme preberali minule, a na ďalšej hodine si dáme jednoduchú päťminútovku. Nefrflite; potrebujete dobré známky, a z podobnosti trojuholníkov by ste ich mohli mať ako zadarmo. Chce to trochu cviku, takže... Švikruha, k tabuli!“

Majú dosť času, kým dôjde na nich, pretože učiteľ skúša najprv prvú radu, potom strednú, a oni sedia v krajnej. „Vidíš, dnes môžeš byť ozaj rád, že nesedíme v tvojej lavici!“ šepne mu Natália, totiž, Krištofova lavica je v pravom rade úplne vzadu.

„Čoby, mne je to fuk – ty si sa ulievala, ja som tu bol,“ pokrčí ramenami.

„Dnes si akýsi provokatér!“ sykne, krútiac hlavou, a sústredí sa na rysovanie, musia si to odtrpieť, dokonca aj šibrinkovať s obrovským neskladným pravítkom priamo pri tabuli, keď im matematikár káže.

„Tak, píš si: obvod trojuholníka ABC je deväťdesiatšesť, druhý trojuholník A'B'C' má strany o deväť, dvanásť a pätnásť centimetrov menšie ako ten prvý. Tvojou úlohou je vypočítať veľkosti strán oboch trojuholníkov.“

Natália sa sprvu zhrozí, potom sa však začne sústrediť, len čo ponad rameno pohliadne na Krištofa, ktorý s úškrnom svoj príklad už zvládol. Vzdychne a píše kriedou na tabuľu, až kým nevyráta, že ABC má veľkosti strán dvadsaťštyri, tridsaťdva a štyridsať, a A'B'C' pätnásť, dvadsať a dvadsaťpäť – zrejme centimetrov, ešteže to všetko nemusela rysovať. Zato Krištof musel, mal jednoduchšie zadanie a učiteľ si predsa len vybral svoju daň aj od neho.

„Dobre, už iba šesť hodín,“ zhodnotí, čaká ich ešte slovenčina, dejepis, geografia, fyzika, biológia, informatika. „Aké sú tie moravské?“

„Na čosi si zabudla,“ podotkne on, „sú výborné,“ potajme z lavice jeden vytiahne, skloní hlavu a opatrne zahryzne dúfajúc, že učiteľ si nič nevšimne, „ale nemáme šesť hodín. Teda, máme, no cez geošu a fýzu bude dajaká beseda, či čo. Ja že si taká vyfintená prišla práve kvôli tomu.“

„Čo za besedu? S kým? Nič si mi nepovedal.“

„Prepáč, asi som si to zabudol poznačiť do slovníčka,“ zazubí sa.

„Vážny, Habšudová, nemáte na práci nič dôležité?“ osloví ich učiteľ zamračene. „Keďže ste už boli pri tabuli, spravíte si do konca hodiny voľno?“

„Ako každý v triede, pán profesor,“ odvetí Krištof, preletiac zrakom po tých, čo už vypočítali dajaký príklad – väčšina znudene sedí na mieste, kreslí po lavici, podopiera si bradu rukou, spí.

Matematikár pokrúti hlavou a zavolá k tabuli Danielu Králikovú. Natália radšej čaká do zvonenia, až potom sa Krištofa cestou do televíznej miestnosti, kde by si cez slovenčinu mali pozrieť dokument o živote a tvorbe Terézie Vansovej, pýta: „Tak s kým bude tá beseda?“

„S dajakým politikom, čo kandiduje alebo chce kandidovať na prezidenta, či čo, ja fakt neviem.“

„Aha, dobre. Myslíš, že tie koláče budú chutiť aj chalanom?“

„Akým...? Jaj, v hudobninách? No, Drak ich isto všetky zje, on je riadny žrút.“

„To som zvedavá!“

Dejepis sa točí okolo Jána Husa a jeho revolúcie, je to celkom rozsiahla látka, ale gotiku, záverečné učivo vrcholného stredoveku, si v stručnosti preberú až na ďalšej hodine, kedy načnú aj neskorý stredovek, druhý veľký celok, ktorý im vydrží až do konca druhého ročníka. Vysvitne, že spomínaným politikom je Daniel Lipšic, pričom Krištof si ho pekne-krásne s niekým musel pomýliť, ak hovoril o kandidátovi na prezidenta, ale v konečnom dôsledku je to úplne jedno, rozpráva o svojej „novej“ strane, o jej cieľoch, celkom obratne odpovedá aj na odvážne študentské otázky a tí, čo sa aspoň trochu vyznajú, môžu to považovať za celkom užitočne strávený čas, jedine Krištof tu spí.

Aspoňže Natália si doniesla moravské koláče a on sa má čím kŕmiť, lebo inak by mu seriózne odkvecla hlava. „Čo keby si skúsil dávať pozor? Nie je zrovna slušné, že sa tu napchávaš,“ upozorní ho.

„Prosím ťa, jemu je štyri a pol, koľkí z nás ho počúvajú.“

Natália vzdychne. „Tak ale nezjedz ich všetky, pretože chcem, aby ostalo aj chalanom.“

„No tak dobre, toto je posledný,“ sľúbi, no „potajme“ si vezme ešte dva.

„Nechápem, kam sa to do teba vojde! Však si taký chudý...“ dumá Natália cestou späť do triedy, už len biológia a informatika. Posledné dve hodiny teda voľajako prežijú a potom Krištof čaká, až si Natália vezme zo šatne ľahký hnedočervený houndstooth kabátik. Pri východe narazia na Petra, Ondreja a Lukáša, prvý sa zhostí slova Peter:

„Čaute, kam máte namierené? Tak nám napadlo, že by sme vás pozvali do Noty na dajaké posedeníčko, nech tú tvoju kočku konečne spoznáme, Krišo.“

Vymenia si nenápadný pohľad, Natália akosi smelo odvetí: „Prepáčte, ale ideme do hudobnín.“

„Super, tak to sa ešte radšej pridáme!“ Lukáš Krištofa objíme okolo pliec. „Aspoň si povyberáme dajaké nástroje, chalani!“

Všetci piati teda spolu kráčajú ulicou, tretiaci Krištofa obkľúčia a Natália ide takpovediac za nimi, keďže vedľa nich jej už na chodníku nezostáva dostatok miesta. Do hudobnín vstúpi ako posledná a mechanicky nasleduje Krištofa, ktorý je síce akýsi nesvoj, ale zdá sa, že spoločnosť svojich kamošov si celkom užíva.

„Dobre, a čo z nás vlastne bude?“ zamyslí sa Ondrej.

„Akože čo?“ nechápe Lukáš.

„Šak rockeri!“ ozve sa Peter. „Tak sme sa jasne dohodli, nie? Ja sa teda k popu rozhodne nehlásim.“

„Ešte je tu kopa iných žánrov, čo tak klasika? Ľudovky!“ smeje sa Ondrej. „Alebo opera.“

„Na to by ti boli tieto nástroje dosť naprd!“ mierne ho posotí Lukáš.

„Čaute!“ pribehne k nim zrazu Tibor. „My sa nepoznáme...“ Všetci traja neznámi sa mu predstavia a vypytujú sa, ako získal prezývku Drak, čo veľmi rád objasní, dnes má dokonca oblečené tričko s nápisom Rhapsody, pod ktorým žiari biely drak sálajúci striebristé plamene, a v ľavom dolnom rohu sa dá prečítať aj názov albumu – Power of the Dragonflame.

„Ty si dajaký metlák, nie?“ ujasňuje si Peter.

„Kedysi... Toto je len staré vyťahané tričko.“

„Ktoré nosíš do roboty!“ pridá sa k nim Mišo. „Zdravím vás. Krišo, nebodaj si nám priviedol nových zákazníkov?“

„Chalani si chcú dokonca založiť kapelu,“ objasní Natália.

„Aleba! A kto chce na čo hrať?“

„Eh, to sme si akosi nerozhodli...“ zarazí sa Lukáš. „Ale ja určite na gitaru, nič iné neviem.“

„Ondrej chcel písať texty,“ pripomenie Peter, „no neviem, či to myslel vážne.“

„Ja budem... budem... no, čo budem? Spevák?“

Všetci, čo ho poznajú, sa rozosmejú a Tibor postrehne, že Natália je predsa len akosi mimo tejto partie. Počká, až mu náhodou opätuje pohľad, a nenápadným pokynom hlavy ju zavolá preč, takže sa vzdialia, Krištofovi padne zrak na jej chrbát a na kratučký okamih zvraští obočie, no vzápätí Mišo upúta jeho pozornosť, keď ukáže na novú sadu bicích, čo im prišla len dnes.

„Za tisícpäťstošesťdesiat éčiek,“ povie a Krištof zvesí plecia.

„Na to nikdy nebudem mať.“

„Ale je to kvalitka! Za takúto cenu, kamoš, ich už nezoženieš, máme akciu len do konca mesiaca, pretože je to novinka.“

„Mne by ale ani nenapadlo kupovať bicie.“

„Nebodaj ti stačí jeden nástroj? Stará otcova akustika? Mal by si si zohnať aspoň elektrickú gitaru, keď už sa chcete hrať na rockerov.“

„My sme to nemysleli až tak vážne...“

„Fakt nie?“ prekvapí sa Peter. „Ja hej, neviem ako vy ostatní.“

„Aj ja!“ podporí ho Lukáš. „Hádam som ešte všetky riffy nezabudol.“

„Ty máš skúsenosti s hraním?“ obráti sa naňho Mišo.

„No jasné! Ako krpca ma rodičia nútili hrať latino. Niežeby ma to bavilo...“

„Takže už ste dvaja, ktorí vedia aspoň čosi,“ zhodnotí. „To znie ako sľubný začiatok.“

„A nechcel by si nám dajako pomôcť?“ požiada Krištof. „Teda, ako vlastne začať...“

Mišo mykne plecami. „Veľa trénovať. Naučte sa noty. Začnite počúvať hudbu, akú chcete produkovať, napočúvajte si, čo je v nej časté, pridajte štipku originality, napíšte si zaujímavé texty. A bude to. Ak budete dobrí, môžeme vám tu spraviť nejakú reklamu.“

„Fakt?“ Lukášovi i Ondrejovi zažiaria oči.

„Radšej nepredbiehajme,“ usmeje sa Mišo zhovievavo, kto by od nich čakal toľké nadšenie? „Skúste mi dačo predviesť, hm? Povedzme, dačo známe – Smoke on the Water?“

„Tamto máte prosbu, aby to tu ľudia nehrali,“ upozorní Krištof, ukazujúc za svoj chrbát na veľký papier nalepený na stene, kde visia elektrické gitary.

„Spravíme výnimku. Skúsite to?“

Odvahu naberú len Krištof s Lukášom, Peter a Ondrej sa radšej iba prizerajú. Keď Natálii doľahne do uší Krištofova hudba, odtrhne pozornosť od Tibora, ktorý práve kvetnato vychvaľuje chuť jej moravských koláčov, a upriami zrak na svojho kamaráta. Vždy spozná jeho hudbu, pretože má svojský štýl, aj keď hrá otrepanú pieseň, ktorú každý pozná odpredu i odzadu.

„A nechcela by si niekedy niekam...?“ začne Drak, no ona už od neho ako zhypnotizovaná kráča preč. Mykne teda plecami sám pre seba a pustí sa do ďalšieho moravského koláča, ešteže ich doniesla toľko. Hlavne, nech sa nedovalí Aďo, ten by mu všetky zvyšné ukradol. Aspoň bude musieť Natálii vrátiť tú krabičku, to je celkom fajn príležitosť stretnúť sa s ňou.

Natália sleduje Krištofa, dokonca sa celkom uvoľnene postaví vedľa Ondreja a Petra, ktorí uznanlivo kývajú hlavami. „Sú dobrí, čo?“ osloví ju Peter.

Prikývne; ako keby si to mohla doposiaľ nevšimnúť... Vari jeho kamoši netušili, aký je Krištof talentovaný? Pozrie na Petrov profil, je to vysoký chalan, takže trochu podvihne hlavu. „Predtým nehral?“

„Nikdy. Zato Lukáš... to sme všetci vedeli. Akurát ho to prestalo baviť, no teraz možno zas začne, hoci neviem, čo jeho rodičia povedia na nový žáner. Ešteže máme tú garáž... Chcela by si sa niekedy prísť pozrieť?“

„Je dôležité mať miesto na skúšanie,“ zapojí sa Mišo, „ale najprv potrebujete mať na čom skúšať. Viete ako, bez nástrojov hudbu nezloží ani Beethoven. Teda, zložiť zloží, ale nezahrá. Tak, čo to teda bude?“

„Aké nástroje kapela potrebuje?“ zamyslí sa Peter.

„Krišo toho zastúpi dosť, je veľmi schopný. Rozmýšľam, či mu nedarovať bicie, lebo jeden zákazník nám jedny tak dorantal, že už sa nedajú predať. Bol to taký nezvládnuteľný magor, čo si sem ožratý prišiel zahrať, ale v skutočnosti do činelov búšil ako do najväčšieho nepriateľa.“

„To sa len tak vzdáte bicích?“ prekvapí sa Natália. „A darujete ich Krištofovi?“

„Ten chalan má potenciál; prečo nie? A ten druhý, ten latino týpek, tiež nie je najhorší. Chce to trochu tréningu, ale dostane sa do formy.“

„Ozaj...“ Peter si Natáliu premeria. „Nechcela by si byť našou speváčkou? Neviem o tom, že by ktokoľvek z nás štyroch dostal niekedy v živote z hudobnej jednotku.“

„Ak si robíš srandu, mne sa to až také vtipné nezdá,“ prizná ona neisto a ľutuje, že Tiborovi prenechala všetky moravské koláče – keby si ich aspoň pár nechala, mohla by teraz Petrovi zapchať ústa.

„Porozmýšľaj,“ žmurkne na ňu so žiarivým úsmevom. Peter vlastne už teraz vyzerá ako hviezda, ako hudobná star: nablýskané nagélované vlasy, rovné biele zuby, úsmev ako model, postava športovca, imidž idola. Napriek tomu nepôsobí arogantne či namyslene, skôr zdravo sebavedome. Natália zo školských násteniek vie, že Peter veľmi šikovne reprezentuje školu na atletických súťažiach. „No, už ste si zahrali? Poďme konečne do tej Noty! Nepridáte sa?“ preskáče očami po všetkých prítomných.

„Sorráč, my tu máme obchod,“ Mišo na znak rezignácie ľútostivo dvihne ruky. „Keby ste šli neskôr...“

„Nabudúce. Krišo, môžeme?“ zvýši hlas, takže zvuk elektrických gitár doznie.

„Ty chceš ísť?“ pozrie on priamo do Natáliiných olivových očí namiesto toho, aby hneď odpovedal.

„Môžeme,“ mykne plecami a on z jej výrazu vôbec nedokáže vyčítať, či sa jej tam ozaj chce, alebo len nedokáže takto otvorene odmietnuť.

„Dobre, ale nie nadlho,“ uzavrie, odloží gitaru a spoločne všetci piati opustia obchod s hudobninami.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Zatiaľ bez komentára Buďte prvým