10: Hruška

Peha: Opýtaj sa (text: Vlado Krausz)

... Bol spln

rieka vdýchla pár slov

spýtaj sa modrých vĺn

kam sa strácajú básne

Kam až doletí

čas čo nevie stáť

tak dávno sa to zdá

hviezd je pomenej

v tej rieke si tvár

dnes už nespozná

Opýtaj

sa modrých vĺn

či budú chcieť aj nás

opýtaj

sa modrých vĺn

či budú chcieť len čas

Bol rád

súmrak miešal sa s tmou

a spýtal sa stokrát

čo skrýva sa v hviezdach...

Hruška je plná toľkých chutí,

asi i preto tak čarovne chutí,

jedného dňa ju možno zdolá

ten, čo vychádza úplne zdola.

Sladký je život v hruškinej koži,

had sa zas prezlieka z tisícov koží,

možno ju raz opäť stvorí

ten, čo zahnal všetky stvory.

Hruška zo stromu kričí,

vraj čosi sa hmýri v kríčí,

prichádza záchrana, spása:

ovečka trávičku spása.

„Super izba! Úplne ťa vystihuje,“ Krištof nadšenými očami prechádza po parketách vo farbe stredovekého pergamenu, posiatych malými koberčekmi v tvare sedmokrások, po dvoch marhuľových a dvoch zlatistožltých stenách, po plastových oknách, na ktorých zvonku kvitnú muškáty, znášajúc sa z druhého poschodia až nad vstupné dvere, po fotografiách a kreslených obrázkoch prírody, visiacich na stenách, po stolíku zo svetlého dreva a kresle s otáčavými kolieskami, po nástenke nad ním, kde sa vynímajú pestré lístočky s rôznymi poznámkami a úlohami a kvetinové nálepky, po jednoduchej váľande s krikľavooranžovou plachtou a nevädzovými perinami so vzorom nadýchaných snehobielych obláčikov, po dvojkrídlovej skrini, ktorú sčasti pokrýva zrkadlo.

„Myslíš? Fakt sa ti páči?“

„No jasné!“ podíde bližšie k jednému z okien (k tomu bez muškátov), vyzrie do záhrady plnej zeleniny, krhiel a skleníka, najväčšmi ho zaujmú halloweenske tekvice, no už sa rapídne zotmelo, takže v temnote vyzerajú akosi desivo, ako hlavy rozsypané na zemi, v nekonečnosti civiace do neba. „Úplná paráda,“ otočí sa k Natálii s úsmevom.

„Tak,“ na stôl položí vedľa okrúhleho akvária s fialovou rybkou tácku s perníkom a jeden si vezme do ruky, „čo budeme robiť?“

Zloží si z pleca batoh a podá jej zošit. „Môžeš listovať,“ vyzve ju, sadnúc si na peľasť postele, Natália sa drží pri kresle.

Aj ona sa usadí a opatrne zošit otvorí. „To si sem píšeš všetky predmety? Chvála Bohu, že som od teba nechcela spoznámkované učivá!“ smeje sa.

„Mám ich viac, akurát... poväčšine ostávajú doma. No tak, komu sa to tam chce každý deň trepať?“

„Mne? A väčšine ostatných – aspoň z báb,“ tipuje, ale už si ničím nie je istá.

„Veď nato vás máme!“

Pokúša sa zagániť naňho, ale keď jej olivy narazia na Krištofovu tvár, naoko provokačnú, v skutočnosti len veľmi ťažko zaháňajúcu pobavenie, aj v jej hrdle zaznie zvon. „Aspoň konečne viem, načo som ti dobrá. Hmm, a čo je tu ďalej?“ obráti stránku, náznak matiky, nadpis z geografie a pod ním informácia o písomke z dejepisu. „Ty si fakt chaotik, už ti to niekto niekedy povedal?“

„Nespomínam si. Ozaj,“ tleskne, „čo tie tvoje básničky?“

Zaváha, ale načiahne sa na stôl po jeden zo zošitov, je to dosť hrubý blok upevnený kovovými krúžkami, navrchu fotka orientálnych korenín a rôznych nádobiek, hodí mu ho cez pol izby. „Ber to s rezervou,“ požiada a sklonením hlavy sa snaží skryť červeň v lícach, veď bola vždy taká hanblivá, ako to, že tomuto cudziemu chalanovi ukazuje svoju izbu, svoje vnútro? Asi práve preto, že VÔBEC nie je cudzí, usúdi, s úsmevom k nemu dvihnúc zrak, no on, mračiac sa na jej úhľadné písmo (kvôli vysokej sústredenosti, pre nič iné), zamrmle:

„Nechaj ma, nech si sám spravím názor, dobre?“ A už ju nevníma, ponára sa do ovocného sveta rýmov a hneď pri prvej básni sa zasekne s úmyslom, že ju celú rozlúšti a pochopí jej inotajný význam, hoci Natália tvrdí, že nepíše metaforicky, avšak on v každom slove badá symbol, v mysli vidí hruškový strom, jeho plody, ovcu, trávu a všetko mu to postupne dochádza, jej duša je taká hlboká, ako to ani nečakal, ona má ozaj čo povedať svetu, páči sa mu jej štýl.

Natália zatiaľ listuje, hľadajúc svoju podobizeň, toľkokrát jej vravel, že ju kreslí, no tomuto akosi nerozumie, veď sa nikde nevie nájsť, vari si z nej robí žarty? Nenápadne naňho pozrie, hryzúc si spodnú peru, je totálne zažratý do Hrušky, Natália vzdychne a pootočí sa na kresle, zavŕzga to, vlastne skôr zapiští ako líška, pazúrmi driapajúca školskú tabuľu.

Zrazu jej opätuje pohľad, dokonca sa na ňu usmeje, čo až tak často z vlastnej iniciatívy nerobieva, hoci už ho naučila vrátiť jej späť milý výraz, predsa kto by sa neusmieval na jamky v jej lícach. „Super báseň!“ pochváli ju priam nadšene.

„Ktorá?“ zaujíma sa.

„Tá prvá predsa, ďalej som sa ešte nedostal.“

Nadvihne obočie, tak ona stihne prelistovať celý zošit a on zvládne JEDNU báseň? „To sa až tak ťažko čítajú? Sú až také nezrozumiteľné?“

„Ale čoby! Len som ju chcel rozlúštiť, tak mi to trošku trvalo. Nabudúce sa pozriem na ďalšiu, dobre?“

„Ako chceš,“ je trochu sklamaná, ani nevie, či viac z jeho zdanlivo odmietavej reakcie (na nadšenie v jeho očiach a slovné hodnotenie akosi pozabudla, keď jej zápisník zatvoril), alebo z jeho zošita. „Eh, Krištof?“

„Hmm?“ pozrie na ňu, akoby ho vytrhla z úvah o nekonečnosti vesmíru, čo sa nad nimi hrozivo rozpína za strešným oknom podkrovnej izby.

„Kde sú tie kresby, čo si mi sľuboval?“ pýta sa neisto, neistota na tvári, na perách, v hlase, v mysli, v úvahách.

„Kde by mali byť? Veď sa na ne pozeráš!“ prebehne k nej, postaví sa nad ňu a v nose ho pošteklí vôňa jej vlasov, vôňa letného večera po búrke, kedy sa vzduchom ešte vždy šíri statický záblesk elektriny, jeden za druhým, skrz takéto arómy sa aj fyzika a elektrina stávajú fascinujúcimi, hlavne, keď sálajú z dievčenských vlasov koncom októbra, kedy človek myslí viac na nadchádzajúce Vianoce než na uplynulé, v poletujúcich pavučinkách zakuklené a zapatrošené leto. „Aha, napríklad priamo tu,“ ukáže na atramentovú lienku s piatimi bodkami, skrytú v pravom dolnom rohu pod poznámkami o Zlatej bule Ondreja II.

„To je predsa... lienka,“ čuduje sa Natália, ktorá si pri prezeraní jednotlivých strán všimla množstvo drobných obrázkov za okrajmi, ale žiadnu podobizeň seba.

„Ale však to si ty! Na všetkých si ty, však z čoho iného by som bral inšpiráciu, keď sedíš vedľa mňa? Mal som ťa varovať, že sa budeš diviť, keď zistíš, ako ťa vidím... Nemyslel som, že to bude také nepríjemné prekvapko, sor...“

„Počkať, nie, toto nie je nepríjemné, ja som akurát poriadne nechápavá, vieš? Asi potrebujem vysvetlivky, ak ti to nevadí.“

„Ani najmenej,“ vezme si kúsok perníka a oprie sa krížami o roh stola, načo sa Natália na kresle pootočí, aby sedela priamo pod ním a aby sa obaja mohli dívať tým istým smerom.

„Od začiatku?“ navrhne, on prikývne. „Aj táto špirála som ja?“

„Lepšie povedané, vlnenie tvojich myšlienok počas geografie.“

„Myšlienok? Ty mi nebodaj nakúkaš do hlavy?“

„Nemám nadprirodzené schopnosti, iba ak v snoch,“ zasmeje sa, „ale toto je... čisto moja nevysvetliteľná a nepochopiteľná fantázia v spojení so školskou nudou a civením na tvoj profil.“

„A ja som ti ako taká trapka pózovala, lebo som si myslela, že kreslíš môj ksicht!“ začervená sa so smiechom, načo sa Krištof spokojne uškrnie, prekrížiac si ruky na hrudi a odvetiac:

„Ja viem.“

„Ty si paľo! Musel si sa na mne dobre zabávať...“

„Paľo? Volám sa Krištof Vážny, teší ma.“

„Hovorím to namiesto pako, znie mi to tak jemnejšie a mäkšie.“

„Potom chudáci všetci Paľovia, no ešteže hovoríš také pekné ľ, tým sa im hádam tá urážka na cti vynahradí.“

„Hovorím to len preto, že zatiaľ žiadneho Paľa nepoznám. Keď spoznám, budem vymýšľať niečo iné.“

„Takže je celkom maličká, ale predsa nejaká šanca, že si pred tým, než sme sa skamošili, používala ako nadávku moje meno?“

„Šanca je vždy, ale v tomto prípade nepatrná. Tvoje meno je príliš nevšedné, nie ako Ďuro či Paľo.“

„Zapájaš tam ešte aj neoriginálneho Juraja? Človek by povedal, že niekto tvorivý ako ty by mal využívať len vlastné „výrobky“, čo povieš?“

„Na toto čo poviem? Zrejme nič, lebo Krištof Vážny mal jedného dňa vidiny a halucinácie, čo viedlo k tomu, že ma nakreslil ako veveričku! Vysvetľuj, lebo si ozaj pripadám všelijako...“

„Je to jednoduchšie, než si predstavuješ – mala si na desiatu orechový koláč a ja rožok s nutelou. Asociácia na orechy a lieskovce a nugát: veverička. Alebo tebe sa to nezdá úplne logické?“

„Takže potom kreslíš len to, čo v tebe evokuje dajaké moje konanie, a nie mňa.“

„Ale ja v tom vidím teba,“ mykne plecami.

„Dobre, no potom... vidíš aj vo mne všetky tie veci? Špirálu, lienku, trojuholník, oblaky, krídla – a ešte k tomu anjelské! –, električku, jazero pod mesiacom,“ menuje, stále listujúc s čoraz väčšou zvedavosťou, „zviazaný povraz, poletujúce motýle, gitaru?“

„Gitaru mám rád,“ zacerí sa.

„Iba sa snažím pochopiť tvoje myšlienkové pochody...“

„Doteraz si sa nemusela snažiť,“ podotkne, teraz je tak trochu sklamaný on.

Natália vzdychne. „Tak prepáč, ja som len...“

„Čakala čosi iné,“ doplní s úsmevom, „je mi to jasné.“

„Ale toto je ešte lepšie! Neopováž sa myslieť si, že sa mi to nepáči.“

„Neopovažujem sa,“ žmurkne na ňu, „akurát som si dosiaľ nahováral, že sme na jednej vlne.“

„Ty si naladený oveľa umeleckejšie než ja, veď si pochopil báseň, ktorej ani autorka nerozumie!“ zasmeje sa.

„Je predsa o nádeji, to je úplne jasné, veď ovečka zachráni hrušku pred „tým, čo vychádza úplne zdola“, nech už je to ktokoľvek.“

„Budeš ma doučovať litiku?“ spýta sa pobavene. „Rozbor poézie ti očividne ide, hoci neviem, či tie moje výplody možno vznešene nazvať poéziou,“ tvári sa pochybovačne.

„A prečo nie? Nepodceňuj sa láskavo, hej?“

„Nepodceňujem sa láskavo, skôr veľmi neláskavo, veď v tom je aj podstata sebapodceňovania, nie?“

„Zaslúžiš si byť k sebe dobrá. Nemôžem ťa mať rád ešte aj za teba, stačí mi za seba!“

Pousmeje sa. „Ty sa máš rád, Krištof?“

„Očividne dosť na to, aby som bojoval o vlastný život. Ale,“ zarazí sa, keď Natália skloní hlavu, však to vôbec nemyslel ako výčitku či pripomienku jaziev na jej zápästiach, „ono, človek ani nemá veľmi na výber s tým bojom, keď ho napichajú hadičkami a takpovediac pripútajú k nemocničnej posteli.“

„Muselo byť hrozné prejsť si tým,“ vraví, zvažujúc každé slovo, nech jej prejav neznie ako otrepané klišé, ale práve tieto tisíckrát opakované frázy sú opakované z nejakého dôvodu, zrejme preto, že danú situáciu istým spôsobom veľmi dobre vystihujú, „hlavne sám...“

„No, s tebou by som to asi zvládol lepšie,“ uzná s úškrnom, „ale nebol som na to úplne sám. Človek vlastne nikdy nie je úplne sám, aj keď je presvedčený, že sa tak cíti.“

„Povieš mi o tom viac?“ Možno teraz nastala vhodná chvíľa, alebo aspoň vhodnejšia než všetky ostatné, sú v súkromí, sú v bezpečí, už o tom prakticky hovoria, akurát chýbajú priame otázky – tak sem s nimi, Natália sa s hlbokým nádychom zadíva do Krištofovej tváre.

„Čo viac?“

„Aké to bolo... ako si to prežíval, na čo si myslel...“

„V nemocnici som často s takým divným pokojom premýšľal o svojej rakve, hoci som sa nebál, že zomriem, akoby... akoby mi možno ani doposiaľ reálne nedošlo, v akom ohrození som bol. Všetko šlo akosi mimo mňa, ako keby som na celý ten čas ušiel z vlastného tela. Možno mi rakovina vytisla z krvi myseľ či dušu. Vlastne, poznám jednu pesničku, ktorá celé moje prežívanie leukémie dosť dobre vystihuje, volá sa Čo už.“

„Ty počúvaš takú divnú slovenskú hudbu, aká mi nič nehovorí,“ prizná s priam ospravedlňujúcim, ľútostivým výrazom, ako dajaký odpudivý prehrešok či trestateľný zločin.

„Potom ti ju pustím,“ sľúbi. „Bola si niekedy v Osvienčime?“

Natália sa strasie. „Nie, a ani nechcem. Také miesto... samá smrť, bolesť, utrpenie, všetko také nekonečné a nevyčísliteľné...“

„Máš o tom celkom dobrú predstavu. Ja som tam bol ešte zo základky a jediným zadosťučinením pre mňa bolo vidieť svojich neonacistických spolužiakov s neveriacky otvorenými ústami a očami ligotavými od sĺz, ako sa zhrýzajú a prehodnocujú svoje názory a ideály. Ale o tom som nechcel... Samozrejme, že rakovina sa v žiadnom prípade nechytá na koncentračné tábory, no asi podobný pocit ma pochytil na tom mieste a v nemocnici, keď to tak porovnám. Prosto taká... bezhraničná bezmocnosť a hnev na celý vesmír, ako to mohol dopustiť a hlavne prečo. Lenže aj to potom prejde – vieš, to štádium otázok. Pochopíš, že to nikdy nepochopíš, že odpovede neprídu odnikiaľ, že existuje iba... statickosť, nemennosť, že v skutočnosti sa nič vo vesmíre nehýbe, ani tvoje myšlienky, že všetko je zamrznuté v čase a neexistuje gravitácia ani rotácia planét, že nič sa nerozpína a všetko stojí, všetko mlčí. Ticho, prosto ticho, to je najvýstižnejšie slovo.“

Díva sa naňho uprene, hlce každú hlásku, čo mu vychádza z hrdla, a predstavuje si to, úmorne si všetko predstavuje, len aby sa mu priblížila a lepšie mu porozumela.

„Pripomína ti to niečo?“

„Hej, ten pocit, keď idem za mamou a hľadím na ňu, pričom ona nemá poňatia, kto som a odkiaľ som prišla a načo vlastne. A potom už ani ja netuším, kde som sa vzala a prečo tam stojím. Tiež počujem len ticho.“

„Akoby prestala existovať fyzika, že?“ pousmeje sa. „Škoda, že to nikdy nie je reálne,“ vytiahne z vrecka svetlomodrej mikiny s dvomi vodorovnými bielymi pásikmi mobil, „vidíš? Čas stále plynie a ja už asi radšej pôjdem, nech sa rodičia nezbláznia a nech Juliana nerozširuje klebety.“

„Klebety? O čom?“ zasmeje sa.

„O čom asi? Si dievča, ja som chalan – to sa vo svete mojej sestry rovná klebetám.“

„Ach tak...“ sklopí zrak.

„Dokelu! Zabudli sme...“

„Na čo?“

„Tamto,“ očami zablúdi k listu od Natáliinho otca.

„Och, ale... to netreba. Nebudem to čítať.“

„Nepomôže ti ani moja prítomnosť?“

„Možno, neviem. Ale dnes ešte nie.“

„Koľko času ostáva do toho pojednávania?“

„Bude dvanásteho novembra.“

„Čiže vyše dvoch týždňov. Dobre, ešte sa tu objavím a spolu si ho prejdeme, dobre?“

„Prečo... ti na tom tak záleží?“

Pokrčí plecami. „Neviem, ale myslím si, že nie je dobré zatvárať oči pred ťažkosťami – ani pred tými, ktoré ťa bolia. Vlastne, najmä pred tými, ktoré ťa bolia. Inak sa ich nezbavíš a stanú sa z nich démoni, presne ako ti povedala psychologička.“

Prikývne a odprevadí ho ku dverám svojej izby. „Ešte tú pesničku,“ spomenie si zrazu.

„No, výstižné sú len niektoré verše: Nedá sa už ďalej zájsť, nové cesty neviem nájsť, staré nikam nevedú. Nie som už viac ten pravý, ten zdravý, dravý, pažravý, túžby sa von nederú. Nič už pevne nestojí, nič nás už tak nespojí, všetky chute uvädnú. Každé svetlo zahasí, možno ťa to vydesí, ale zvyk ťa naučí. A potom: Som ustatý, tak daj mi čas, o chvíľu dobre bude zas. Nechaj ma tak, pokoj mi daj a ja snáď znova budem naj. Neprajem to nikomu,“ vyberie sa ku schodom.

Odvedie ho na dolné poschodie a keď sa Krištof obuje, postaví sa medzi veraje a sleduje ho odchádzať. „Krištof?“ zvolá za ním a on sa otočí. „Ja len, že... som rada, že si taký nevysvetliteľný a nepochopiteľný.“

Uškrnie sa, kývne hlavou a s posledným kúskom perníka, čo si vzal na cestu, náhli sa na autobusovú zastávku. Je tma, takže kapucňu nepotrebuje – a po dlhom čase prvýkrát ani nevyužije.