1: Hrdza
Dežo Ursiny: Príbeh (text: Ivan Štrpka)
... Ten muž je chvíľu starec ale vždy znova keď schádza dolu po schodoch v nových
hrách s ľahkým dychom a vzletnou
mysľou nôh,
je z neho chlapec bežiaci rovno von von zo zrkadla,
ako to býva v snoch pri ktorých sa nespí,
a pri tom vo svetle víri mladý prach a ponára sa pláva vo vlnách ktoré znova čerí v ňom a mladým lístím ženie ďalej,
zelený nevyčerpateľný strom.
Ten muž je chvíľu chlapec ale vždy znova keď stúpa hore po schodoch
je starcom ktorý ako to býva v snoch pri ktorých sa nespí,
si opatrne nesie hore na špičkách
topánok aj v hlave,
(a možno trochu vo vlasoch),
iskrivý svieži ľahko voňajúci prach...
Ako to už býva
hrdza si razí cestu hore schodmi
až do komory
Som jastrab sediaci na komíne
namiesto bociana
Som aj slepec
A hrdza na chrbte nesie otázok
ťažký batoh ľahké bremeno odpovedí
Nieto viac popola vo vode
Tečiem ako hodiny
Dalího obraz bliká na stene žiari striebornou
guľou z diskoték
Zaklapne budík a okamžite zatúži skryť sa v kapucni tmavošedej mikiny. Zatiaľ sa však môže spoliehať len na zovretie rozťahaného trička a voľných teplákov, pohodlného pyžama darovaného od mamy na voľakedajšie dávne Vianoce pod strom z ihličia, ktoré mu vždy omamne vonia. Oči zatvára pred desivým škrekotom slnečných lúčov, čo sa rinú cez okno a napĺňajú izbu napriek prekážke chladivých žalúzií.
Akoby sa celým domom rozľahol jeho budík, začuje zdola mamino zvolanie: „Krištof, raňajky!“
Prinúti sa rozlepiť viečka a vstáva z postele, rytmicky búšiace srdce mu udiera do hlavy krvou a zachytáva sa rohu skrine, aby nespadol. Príliš rýchlo vyskočil na nohy, ešte slabý, no čaká ho svet, čaká ho škola, niet sa čoho báť.
Alebo práve naopak?
Zrkadlo mu ponúka zvláštny obraz, nečakaný. Zvykol si z nemocnice na neónové prítmie, ani raz sa nevidel poriadne a v konečnom dôsledku bol za to vďačný. Jed v žilách, najhoršia choroba. Krištof ju prekonal, dostal čierny na bielom nápis, čo ho bude sprevádzať do konca života: vyliečený. Tak ako predtým tušil, že z onkológie neujde, teraz už vie, že neutečie pred svetom.
Treba sa tam vrátiť, všetci mu to vravia. Tak dobre, nevládze sa brániť ďalej. Už predsa bojoval dosť, vybojoval si život. Aj keď to stálo veľa, každučkú štipku sily, čo mu ostala v malíčku na nohe. Obetoval viac, než si kedy pomyslel, že je ochotný dať. A jed sa z jeho žíl vytratil, leukémiu zabila chemoterapia.
„Raňajky, Krištof!“
Kúpeľňa sa otrasie – alebo to len on? Nahmatá si na čele jazvu, spôsobenú pádom z bicykla vo veku piatich-šiestich rokov. Už len tú na vlastnej tvári spoznáva, hoci lebku mu pomaly začínajú zahaľovať vlasy. Zdá sa, že majú inú farbu, už nie orieškovú, ale akúsi svetlejšiu, takmer ako med. Možno stmavnú. A možno je to jedno.
„Musíš predsa jesť!“
„Zase to tu okupuješ?“ cez dvere sa do kúpeľne prevalí o dva roky mladšie dievča, čo len nedávno obdržalo občiansky preukaz. Juliana pohodí kučerami, ako to má vo zvyku, a zacerí sa naňho. Krištof jej v zrkadle opätuje vyčerpaný úsmev, sestra podíde k nemu a pošteklí ho na zátylku. „Utekaj sa naraňajkovať, lebo mamu porazí.“
„To skôr mňa,“ utrúsi, ovlaží si tvár ľadovou spŕškou a prenechá kúpeľňu Juliane. Napriek matkinmu naliehaniu nesmeruje hneď do kuchyne, ale vráti sa do izby a navlečie si na tričko, v ktorom spal, tmavošedú mikinu. Skutočne sa v nej stráca, keďže choroba ho obrala o svaly. Naberie ich, nebude už tieňom vo vlastnom oblečení! Najlepší spôsob, ako začať, je natlačiť do seba nejaké kalórie. Dobre teda.
„Dobré ránko,“ usmieva sa naňho mama od sporáku, vyrábajúc na panvici lievance. Kuchyňu zdobia purpurové bobule, pošteklia Krištofov nos a usadia ho na stoličku k okrúhlemu stolu. Aj matka zostarla, odkedy mu potvrdili diagnózu, preto sa na ňu radšej dlho nedíva: priveľa výčitiek a sebatrýzniacich myšlienok.
Stále sa ešte celkom nezžil s tým, že je z toho vonku. O koľko väčšiu šancu má, že ju dostane znova, oproti bežným ľuďom? Štatistiky radšej nehľadá.
„A dobrú chuť,“ položí pred neho tanier so sladkou arómou, poliaty špirálami tekutej čokolády. Nie je mu do reči, nie je mu do raňajok; premôže sa a hlce, takmer ako nenažraný pes, bez prežúvania, len rovno do žalúdka. Nevychutnáva. „Nenáhli sa tak, bude ti zle!“ varuje ho matka dobromyseľne.
„Horšie už nebude.“ Ak by malo byť ešte horšie, nezvládol by to. Zhlboka sa nadýchne, prejde k nej a pobozká ju na líce s vďakou tlčúcou v srdci, utečúc na ulicu. Uši zahalí slúchadlami, do ticha zaznie nostalgický hlas hudby prirodzenejšej než nebo nad ním, čo sa pomaly zmráka. Mieri na zastávku, čaká na autobus, nastúpi.
Neostalo preňho miesto, hoci nohy sa mu podlamujú. Díva sa na postaršiu dámu v kostýme, opierajúc sa o jednu z hrubých tyčí, a uvažuje, či by jej mal povedať, že sa práve vrátil z nemocnice po ôsmich mesiacoch boja s leukémiou a že by si strašne rád sadol. S ťažkosťami sa narovná, pridá na hlasitosti Dežovi Ursinymu a počúva pieseň o sebe, o iných. No najmä o sebe. O všetkom.
Kráčajúc ku škole prehadzuje si batoh z jedného pleca na druhé, hlava pokrytá kapucňou. Krivá chrbtica nie je záťažou, už nie. Prekonal horšie veci, takže nejaký ten hrb hore-dole už pre Krištofa neznamená vôbec nič. Aké to však bude, keď vojde do triedy? Noví spolužiaci, samozrejme, všetci o rok mladší. Prirodzene, každý z nich bude vedieť, že on je „ten s rakovinou“. Môže len dúfať, že sa pre nich rakovinou sám nestane – ibaže to je na nich, nie na ňom.
Hneď na chodbe narazí na bývalú spolužiačku a tá sa mu hodí okolo krku, hoci predtým s ním neprehovorila jediné slovko. S námahou si zloží slúchadlá, zabudnúc na „ľahko voňajúci prach“, a neochotne ju potľapká po chrbte. Vanda vonia ako orgován a Krištof by ju najradšej nakreslil v tejto podobe, uchoval ako svieži kvet.
„Ako sa máš? Som rada, že už si späť,“ usmieva sa naňho, ale on nevníma.
„Dík,“ zamrmle, odstrčí ju a ide ďalej, nepovšimnutý a nevšímavý. Obíde trojicu chalanov, čo naňho voľačo pokríknu, matne im zamáva. Bývali kamošmi, sedávali spolu na ihriskách a obdivovali staršie basketbalistky, ale so vstupom do nemocnice na nich Krištof zabudol. Alebo skôr, oni naňho. Vytratil sa im z myslí, špitály predsa stredoškolákov nezaujímajú. Chápal to. Chápe to.
Minuloročných prvákov považoval za nezaujímavých, teraz sa k nim zaradí. Otvorí dvere s nápisom 2.B a, hoci vekovo patrí už k tretiakom, vie, že len čo vojde, začne sa jeho nová cesta. O rok starší medzi mladšími, oddelený leukémiou a lebkou takmer bez vlasov. Nenastane očakávané ticho, nik ho nezbadá. Sníme si teda kapucňu a zamieri k poslednej lavici, batoh ťažkopádne dopadne na zem a stolička zaškrípe o doškriabané parkety.
Poslepiačky vytiahne jeden zo zošitov, načarbe naň Biológia a čaká, za oknom sa dejú zaujímavé veci. No vlastne ani nie, pričom Krištof počas hodiny zabudne písať čiarky za tie správne slová. Gramatika mu nikdy nešla, ale pomaly, nenápadne sa uškrnie, keď si spomenie, ako slovenčinárke vysvetľoval svoj „problém“: „Viete, ja mám iný pohľad na svet,“ povedal po diktáte, z ktorého dostal, vraj z milosrdenstva, štvorku. Slovenčinárka zalamentovala a spýtala sa: „Čo už len, pre Kristove rany, má svet spoločné s čiarkami?!“ A Krištof sa vtedy zasmial. „Tú istú otázku si kladiem i ja, pani profesorka,“ uistil ju a odniesol si domov ešte aj poznámku za drzosť, hoci chalani v triede jeho prejav patrične ocenili a slovenčinárka odchádzala z triedy červenolíca a nabrúsená.
Iba spoly vnímajúc, čo učiteľ biológie vraví, si prejde po tvári a zatúži po rovnako červených lícach. Aspoň by vyzeral normálne, nie tak odpudivo dokonca ešte aj sám pre seba. Namiesto definícií cytológie, histológie a embryológie čarbe do zošita svoje cikcaky a iné čiary; život je zvláštny. Núti ho spievať, počúvať, vnímať, a on stále vníma, stále venuje pozornosť svojim zmyslom, lebo tie ho akosi neklamú, hoci rozum to dokáže, aj skúsenosť, aj myšlienky a najmä iní ľudia.
Prelieva sa dňom, prestávkami pláva a zbavuje jablko šupky, pretože je príliš ťažká na stále stiahnutý žalúdok. Napriek tomu schrúme aj zrniečka a pomedzi narysované osi x a y kreslí lupene orgovánu, vyfarbované grafitovou tuhou, cítiac ich vôňu a zbožňujúc svoje zmysly, svoju fantáziu, no zároveň ich v duchu preklínajúc, keď ho mladý matematikár vyvolá k tabuli.
So vstávaním si nasadí kapucňu, nech ho všetci nevidia takého, aký teraz je, a podľa pokynov črtá na tabuľu bielou kriedou, čo nepríjemne škripoce:
f: y = 4x – 9
určte hodnotu funkcie f pre x = –3
Vzdychne a zablúdi zrakom k učiteľovi, no ten si akurát napraví okuliare na nose a Krištof vzdychne po druhý raz. Chvíľu je ticho, z prvej lavice mu pehatá dievčina našepkáva. Doplní teda hodnotu –3 namiesto x v rovnici a rieši ďalej:
y = 4.(–3) – 9
y = –12 – 9
y = –21
Výsledok dvakrát podčiarkne, kriedu nešikovne odhodí, takže padne na zem, a Krištof sa musí s námahou zohnúť. Zrak mu medzitým padne na spolužiačku, čo mu poradila, a ona sa len tak námatkovo pousmeje, aby sa nepovedalo. Kým mieri naspäť na svoje miesto, uvažuje, že možno sa len hanbila opätovať mu pohľad. Alebo možno ju naozaj netrápi, veď by to celkom dobre chápal.
Až keď stolička znovu zapiští, učiteľ postrehne, že druhák sa od tabule vzdialil. Skontroluje výsledok a prikývne, zavolajúc k tabuli niekoho ďalšieho. Ako oslobodený z telesnej odchádza z vyučovania o čosi skôr, natrafiac v šatni práve na pehaňu, ktorá mu venuje ďalší nesmelý úsmev. Strašidelne sa uškrnie, skriví tvár do nepríjemnej grimasy, a rozcapí skrinku, uchýliac sa za kovové dvierka, aby ho nevidela.
„Eh, ahoj, ty si... Krištof?“ podáva mu ruku.
Zarazene jej ňou potrasie a mykne plecami, akoby mu bolo jedno, ako ho nazve.
„Natália,“ predstaví sa. „Ideš domov?“
„Hej, na telinu nemusím,“ zamrmle a stiahne si kapucňu ešte nižšie, aby mu nevidela do očí. Do tých stareckých očí...
„Ja som tiež oslobodená. Mám skoliózu, takže namiesto telesnej chodievam dva razy týždenne povinne plávať,“ zavrie skrinku, ale neodchádza.
Čaká ma? pomyslí si zhrozene. Ako dlho sa už nerozprával s niekým vo svojom veku?! Julianu nerátal – sestra, to je predsa čosi iné. Na onkológii s ním boli v izbe dve deti: osem- a jedenásťroční chlapci. Spriatelil sa s nimi, ale ten starší pred mesiacom a pol dostal chladný mramorový náhrobok a mladší zrejme ešte stále leží na jednej z tých smradľavých, po dezinfekcii páchnucich bielych postelí. Možno by za ním mal zájsť, pozdraviť ho... možno cestou domov zo školy. Z dôvodov temných ako havranie krídla mu po chrbte prejde mráz; nechce sa na to miesto vrátiť. Už nie.
Nenápadne sa obzrie ponad plece, Natália sa tentoraz usmeje o čosi smelšie. „Ktorým smerom bývaš?“ opýta sa a jej hlas mu zacinká v ušiach ako zvonec na začiatku bohoslužby. Vždy prikladal svojim zmyslom veľký význam, riadil sa nimi. Odkedy vstúpil do nemocnice, sluch akosi upadol do zabudnutia, pretože nič nemohlo prebiť tie silné pachy, čo človeku režú pľúca a trieštia nos, dráždia sliznicu a nepomôže ani kýchanie, ani kašeľ, ani zadŕhanie. Hudba mu nesmierne chýbala, ale každá pieseň ho vnášala do hlbšej a hlbšej depresie, takže sa jej na čas vzdal.
V slnečnom dni sa k nej opäť vrátil a ona prišla k nemu ešte bližšie, než si pôvodne želal – v Natáliinom hlase. Tak dobre.
„Okolo námestia a potom do vedľajšej dediny,“ odpovie. „A ty?“
„Na autobus.“
„Okolo námestia?“
Všetky zastávky sú na námestí, takže je zbytočné obchádzať ho; Krištof to myslí ako pozvanie a Natálii sa zaligocú oči, kruhová spleť zelenej a hnedej. Tesne pred zastávkou si to Krištof rozmyslí; najprv si predstavoval, že sa domov prejde pešo, ale teraz... Ešte nie. Vyčerpanie je prisilné; navyše, Natáliu nezaujíma jeho lebka, netrápi ju nedostatok vlasov ani vyziabnutý krk, dokonca si nevšíma ani nezdravo tenké dlhé prsty. Zastane pred jedným obchodom a zadíva sa do výkladu, Krištof prejde zopár ďalších krokov bez povšimnutia. Zrazu sa zvrtne a vráti sa k nej.
„Čo je?“
Vravela mu o počasí, ale takým spôsobom, akým ešte nikoho nepočul rozprávať o bežnom dianí navôkol. Natália vidí v obyčajných veciach zázraky, Krištofa dokonca pomaly preniká tušenie, alebo skôr nenápadný blikajúci otáznik, či náhodou nemá bohatšiu fantáziu než on sám. Zatiaľ nevie, či sa mu to páči, alebo na ňu náhodou nežiarli. Fantáziou predsa vyniká on, je tvoriteľ. Vníma a vymýšľa, to je preňho charakteristické. Akurát počas posledných ôsmich mesiacov života na to takpovediac zabudol...
„Hráš na nejaký hudobný nástroj?“ otočí sa k nemu, prstami sa jemne dotýkajúc skla lemovaného zhrdzavenou parapetou. Ten pohľad mu pripomenie nežný, šteklivý dotyk peria, ktorý ho núti kýchať tým neuveriteľne príjemným spôsobom; Natália má skrátka pekné ruky. Pehavé.
„Zatiaľ nie.“ Nasleduje ju dnu, do obchodu s hudobninami, treba predsa skúšať nové veci. Najmä po ôsmich mesiacoch spánku. Okrem toho, doma ho čakajú len vychladnuté špagety, načo by sa ta náhlil? Vnútri znie hrejivý, melancholicky pobavený hlas Deža Ursinyho.
