Dnes som čítal knihu od Ralpha  Martina "Hlad po Bohu" a oslovila ma najmä jedna časť, ktorú vám tu teraz predkladám.

Je mnoho postojov, ktoré môžu blokovať naše hnutie pred zaangažovaním sa do kresťanského spoločenstva. Jedným z najbežnejších je očakávanie, že skupina bude perfektná od samého začiatku. Keď potom vidia nedostatky a slabosti členov a vedúcich modlitebnej skupiny, alebo vznikajúceho spoločenstva, mnohí ľudia sa potom rozhodnú, že takému niečomu sa nemôžu venovať. Toto často pramení z postoja, že seba považujeme za lepších než ostatných. To nám bráni podstúpiť skúšku ohňom trpezlivosti a utrpenia, v ktorých sa spoločenstvo často formuje. Niekedy sa tento postoj prejaví vo výroku:"Stretnutia mi nič nedávajú." Ale kresťanské spoločenstvo nie je len vecou prijímania, ale aj dávania. Ak sme silnejšími členmi tohto tela, mali by sme vyjsť s pomocou našim slabším bratom, a nie opustiť ich v sebauspokojení. 

Spoločenstvo nemôže dobre fungovať, dokiaľ nie sú členovia schopní slobodne a zrelo dávať sa ostatným. Spoločenstvo nemôže dobre fungovať, dokiaľ jeho členovia nepoužívajú pre spoločné dobro svoje dary, schopnosti a ich maximálne ľudské danosti v podriadenosti Pánovi.

A ešte je tu strach zo straty našej osobnosti v skupine. Niekedy tento strach vzniká preto, že si uvedomujeme, že sa meníme a že strácame niečo, čo sme už raz mali. Možno sme niekedy boli srdcom spoločnosti a teraz sa stávame neobvykle tichí. ...........................................................................