Išla som do iného okresného mesta, ako svojho, na vyšetrenie. Absolútne som nevedela, kde je tam nemocnica, akurát som mala zistené, ako sa volá zástavka, na ktorej vystúpim.
Ráno som túto moju cestu, tento môj deň za zdravím, odovzdala Pánu Bohu. Aby ma viedol, aby som tam šťastlivo prišla, vybavila sa, i vrátila domov.
A tak, v mene Božom, som vyrazila.
Do tohto okresného mesta som dvakrát prestupovala. Sedela som už na druhej zástavke na lavičke, a rozmýšľala som, čo ma dnes čaká.
O chvíľočku ku mne pristúpila pani, s ktorou sme sa pozdravili. Po krátkom odmlčaní sa, som nabrala odvahu, a opýtala som sa jej, kde až cestuje. Odpovedala mi, že až do okresného mesta. Ja na to:
- Až do stredu mesta?
- Áno, prečo?
- Viete, mám vystúpiť na jednej zástavke, ale viem len, ako sa volá, prosím, ukážete mi ju? Teda, poviete mi, kde mám vystúpiť?
Pani prikývla a opýtala sa, kde idem.
- Do nemocnice.
- Do nemocnice? To budete mať pešo ešte veľmi ďaleko.
- Viem, ale nezostáva mi nič iné, snáď tam trafím...
- Viete, veľmi ťažko sa to vysvetľuje, ako by som vám to len...
Vtom prichádza autobus, pani si kúpi lístok, (zdá sa mi, že som započula meno "mojej zástavky" - ale to sa mi asi len zdá, hovorím si), počká, kým si zaplatím aj ja, a sadneme si spolu. Už vopred jej ďakujem, že je taká veľmi ochotná, a ukáže mi tú moju zástavku... Usmeje sa. Je veľmi milá.
Cesta nám v spoločnosti rýchlo ubieha, keď jej v tom zazvoní telefón. Nechtiac si vypočujem jej krátky rozhovor:
- Cestujem už, ale budem chvíľku meškať, počkajte ma... Asi na naliehanie volaného, - "prečo?", krátko odpovedá:
- Tu, mojej spolucestujúcej ukážem, kde je nemocnica...
Po zložení telefónu, sa nezmohnem na slovo. Tak predsa sa mi to nezdalo! Konečne zo mňa výjde:
- Ďakujem vám za vašu ochotu. Kvôli mne vystúpite teda o zástavku skôr...
- Ále, to nič nie je, rada vám pomôžem. Viete, to mi volala sestra. Sme štyri sestry, každá bývame v inom meste, a dnes sme si dali stretnutie. Tak sa na ne teším... Viete, to je také krásne, keď sa stretneme, ako by som vám to povedala, ako... napiť sa živej vody... :)
Tak to je krásne prirovnanie, teším sa spolu s ňou... A uvedomím si, že mi nevdojak zaslzia oči...
Ani sme sa nenazdali, a prišla moja zástavka. Vystupujeme spolu. Pani mi ukazuje, kde budem mať zástavku oproti, cez cestu, keď sa budem vracať domov, a vydávame sa na cestu do nemocnice.
Cesta je rôznorodá, aj rovná, aj kľukatá, aj cesta, aj necesta, ako sa hovorí, a naozaj sa mi veru zdá, že bez nej by som tú nemocnicu ani nenašla, tak dobre je schovaná za veľkými stromami... aspoň z diaľky sa tak zdá...
Ešte raz sa ma pýta, kde presne idem, na aké oddelenie, a uisťuje ma, že ma tam presne zavedie, vraj tu bývala 30 rokov, kým sa s manželom nepresťahovali do rodičovského domu, do iného okresu...
Prichádzame do nemocnice, moja záchrankyňa mi ukazuje, kde je RTG, keby som ho náhodou potrebovala, (čo som aj naozaj potrebovala), a schodmi vystupujeme na druhé poschodie. Prichádzame ku spojovacím dverám, ktoré sa pred nami otvoria, a nás privíta prívetivý lekár, ktorý práve vyšiel z blízkych dverí, a pýta sa, koho hľadáme.
A div sa svete, bol to práve "môj" lekár, ku ktorému som mala prísť na vyšetrenie...
Pane, aký si úžasný! Fantastický! Ako naplánuješ do najmenšieho detailu každú situáciu, keď sa ti človek úplne odovzdá... a spoľahne sa na teba, že ty ho povedieš...
Moju milovanú sprievodkyňu som stačila iba objať, pobozkať na líce, a ešte raz aspoň krátko poďakovať... (Na nič iné už nebol čas, lebo pán doktor ma už volal, hoci podľa objednania som mala ešte aspoň hodinu čas)...
... A zamávať jej ešte spoza tých spojovacích sklenenných dverí, ktoré za mnou zaklapli...
Moja drahá priateľka, ďakujem ti, že si sa aj mne dala napiť toho dúška živej vody, o ktorom si mi hovorila...
S láskou budem o tebe rozprávať Bohu, ako o mojom ďalšom dobrodincovi, ktorého mi Pán poslal do cesty môjho života, aby mi pomohol, a ja, aby som za neho ďakovala... :)
obrázok: google
