Keď sme účastní na svadbe, kedy si dvaja ľudia vysluhujú sviatosť manželstva, začujeme tam sľub, ktorý si navzájom dávajú, v ktorom okrem vernosti, sľubujú tiež, že príjmu deti.
Neviem, či my, ľudia, si dostatočne uvedomujeme, čo v tej chvíli pred Bohom prisaháme, a ako veľmi sa zaväzujeme svojou prísahou, byť Bohu poddajní v prijímaní a plodení detí.
Ak by sme mali na zreteli túto svoju prísahu, a nechali Boha skutočne konať tak, ako si to On praje, neexistovala by žiadna antikoncepcia. Už to, že bránime počatiu, je hriech. Je jedno, ako si to vo svojom svedomí "upraceme", a či používame aj také prostriedky, ktoré aj Cirkev dovoľuje, - lebo vždy ide o úmysel.
Ak by sme mali túto svoju prísahu stále pred očami, prestali by sme sa vyhovárať: na zlé sociálne pomery, na financie, na školu, na zamestnanie, na ubytovanie... a na tisíc iných vecí, prečo NIE ŽIVOTU.
Ak by sme ako manželia mali pred očami stále svoj svadobný deň, vedeli by sme, že naším manželským spojením môže vzniknúť nový človek. Ktorého sme Bohu sľúbili, že vždy príjmeme. Či je vari náš sľub dnes menejcenný ako vtedy, pred Oltárom nášho Pána? Vtedy sme slávnostne prisahali pred Bohom, kňazom, svedkami a všetkými našimi blízkymi, že svoj manželský sľub chceme dodržať.
Vyprosovali sme si pred Všemohúcim Bohom silu, lebo sme chceli mať od Neho požehnanie na celý náš život. Na všetky naše aktivity, na nás samých, i na naše deti. Na VŠETKY naše deti. Nielen na tie, ktoré si my sami "naplánujeme".
- Bože, dnes nie, ty vieš, že dnes ešte nie je čas na detičky, veď chceme ešte spoznať svet, sme takí mladí, plní sily, chceme si užiť svoju slobodu bezdetných, však keď príde čas, tak deti budeme mať určite...
- Bože, ako to môžeš od nás chcieť? Mať tretie dieťa v dnešnej dobe. To nemôžeš myslieť vážne? Veď sa pozri na naše pomery: Tlačíme sa v dvojizbáku, kde dáme čo i len kočík?!
- Bože, chcem dieťatko, veľmi chcem, ale lekári mi dnes povedali, že bude vážne choré, a ja to nezvládnem. Nehnevaj sa na mňa, Bože, ale som taká slabá, pozajtra idem na interrupciu, naozaj to nedám...
- Bože, štvrté dieťa je pre mňa nepredstaviteľné. Všetci sa mi budú smiať, vraj nerobíme nič iné, iba to...
Ľudské ohľady, strach, balansovanie medzi ochotou prijať, alebo zabiť, obetovať sa, alebo žiť už svoj celkom pohodlný život... To všetko napĺňa dušu človeka, keď sa má rozhodnúť plniť Božiu vôľu. Nie našu, ale Božiu.
Veď či Boh nás nepozná dokonale? Či On nepredpozná aj našu budúcnosť? Veď On o nás všetko vie. Máme spočítané aj vlasy na hlave, tak prečo sa bojíme??? Prečo vyhlasujeme, že ďalšie dieťatko nemôžeme prijať, lebo...???
Veď to Boh dáva život. To On - Všemohúci, čo všetko riadi, dáva nový život. Boh nás miluje láskou nekonečnou, či to ale chceme? Prijímame Jeho lásku ako najvyššie Dobro, alebo sa Mu vzpierame, leby my sami najlepšie vieme, čo je pre nás dobré?
A kde v tom všetkom je sľub daný Bohu, ktorý sme ako dvojica, ako manželia, slobodne tomu nášmu Bohu odovzdali? Či to bola iba taká formula, ktorá sa recituje, ale nemyslí vážne?
Vyžadujeme si vernosť navzájom, a beda!, ak by sme ju porušili!
Ale či sme verní Bohu my, ako manželský pár, ktorý je tvorcom Božieho plánu na zemi? Či sa mu nespreneverujeme svojím egoistickým zmýšľaním?
Všetko, čo konáme, konáme s nejakým úmyslom. Ak je náš úmysel čistý, čoho sa bojíme? Ak milujem svojho manžela, manželku čistou a nezištnou láskou, či naše potomstvo nebude požehnané? Boh nám požehná deti ako plod našej lásky, ktorá je plodivá, nie egoistická, zameraná iba sama na seba.
Či Písmo Sväté nehovorí: Tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola?
Plodnosť je Dar Všemohúceho Boha, ktorý sa my sami rozhodujeme: prijať, alebo neprijať.
Ak sú už naše ciele naplnené aspoň dvomi detičkami, zrazu sa sami rozhodujeme, že NEPRIJAŤ.
Čo na tom, že sa spreneverujeme sľubu, ktorý sme Bohu dali v náš veľký Deň sobáša?
NEBOJME SA! Nebojme sa prijať viacero detí. Veď Boh vie najlepšie, ako to všetko zvládneme. Veď On je Alfa a Omega. On je Duch a Život. On riadi naše srdcia, myšlienky, slová a skutky, ak Mu to skutočne dovolíme.
V našich deťoch bude Jeho nesmierne požehnanie. Naše deti nám budú naším najväčším bohatstvom, ktoré nezničia ani mole, ani hrdza.
Deti sú bohatstvo nadvšetko bohatstvo sveta. Väčšieho už niet.
Neoberajme sa dobrovoľne o ne. A dôverujme Bohu ako svojmu Pánovi. Keď nám požehná ďalšie dieťatko, tešme sa tomu. Veď to Boh sám sa nám v ňom dáva spoznať. Vari to nevidíte?
Bože, Všemohúci Pán, prosíme ťa, daj, aby sme si uvedomovali vážnosť svojho manželského sľubu, ktorý ti v deň našej svadby odovzdávame, aby sme ho plnili k tvojej spokojnosti, aby sme detičky naozaj prijímali ako Dar našej veľkej a tvojej lásky. Tak nám v tom, Bože, pomáhaj!+
obrázok: google
