Washington D.C.

Minulý týždeň som si užívala krásy dvoch amerických miest, o ktorých návšteve som ani len nesnívala. Ale Boh je dobrý a starostlivý a Jeho deti tiež. Ak ste zvedaví na moje dojmy, nech sa páči :)

Washington D.C.: Biely dom, prezident, ... a to by bolo asi tak všetko, čo som na začiatku týždňa vedela spontánne vymenovať v spojitosti s hlavným mestom USA. Zoznam sa značne predĺžil po takmer troch dňoch strávených križovaním tohto históriou nabitého mesta. Uznávam, že aj päťminútová prechádzka Rímom alebo dve hodinky v Levoči by boli viac historické, ale v porovnaní so zvyškom tejto krajiny, to históriou naozaj dýcha. Niekedy sa na tom zabávam, a potom ma dostihne nepríjemný pocit, že koľko z vlastnej histórie – na ktorú som tu taká hrdá – naozaj poznám. Exkurziu slovenskými dejinami si nechám za domácu úlohu, teraz vás pozývam pozrieť si so mnou Washington D.C.

Je pekný. Všetko je upravené pre turistov, ktorých je tu naozaj veľa. Stretávame húfy detí oblečené v krikľavých tričkách, aby sa ľahšie hľadali „zatúlanci“. Rozmýšľam, čo sa stane, keď sa stretne viacero tried oblečených do rovnakej farby. Nuž, Popoluška by sa zabavila. Z historických monumentov ma najviac oslovuje Lincoln Memorial. Abraham Lincoln bol 16. prezidentom USA. Obdobie, v ktorom vládol, pre neho nebolo žiadnou výhrou, každopádne – on bol výhrou pre celý národ. Vojna Sever proti Juhu, zrušenie otroctva, zachovanie jednoty všetkých štátov. Na to bola potrebná ohromná sila a odhodlanie (znázornené na soche rukou zovretou v päsť) a zároveň milosrdenstvo a súcit (na soche vyjadrené otvorenou rukou). Je pre mňa inšpiráciou. Jeden človek môže veľa – môže zmeniť svet. Lebo jeden kamienok spúšťa lavínu.

Zaujímavosťou Washingtonu sú múzeá. Je ich tu dosť veľa, sú obrovské a sú zadarmo. Dĺžka pobytu ma donútila urobiť jednoznačnú voľbu. Moja pred pár mesiacmi objavená láska k lietaniu to veľmi zjednodušila: Air and Space. Dá sa tam nájsť takmer všetko medzi bratmi Wrightovcami a Felixom Baumgartnerom. Ľudská túžba lietať je fascinujúca. C.S. Lewis povedal, že „keď objavujem v sebe túžbu, ktorú nijaká skúsenosť na tomto svete nemôže uspokojiť, najpravdepodobnejším vysvetlením je, že som bol stvorený pre iný svet.“ Rozmýšľam, či sa let lietadlom už počíta za splnenie tejto túžby... lebo celkom rada by som si zalietala aj len tak :)

Najkrajšou budovou, zo všetkých mnou navštívených, je Národná svätyňa Nepoškvrneného Počatia. Ale pokojne by sa mohla nazývať aj medzinárodná. Je v nej množstvo kaplniek, v ktorých je Mária zobrazená tradične pre rôzne národy. Indická, africká, čínska Panna Mária ma prekvapujú. Nikdy mi nenapadlo, ako je naša mamka ľúbená v týchto krajinách. Úplne nezaujato a nestranne tvrdím, že najkrajšia je kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Doma je doma.

Keď už hovorím o domove, tak aj tam som za tie tri dni stihla byť. Naozaj vážne. Teda do Novej Ľubovne to nebolo práve na skok, ale sú na svete takí ľudia, u ktorých ste doma, aj keď ich poznáte len pár hodín. Teta Anička pôvodom zo Slovenska a jej manžel Eugen z krásneho Marylandu sú presne takí. Poznajú ich mnohí slovenskí študenti študujúci vo Washingtone na tunajšej katolíckej univerzite. Medzi nimi aj otec Juraj, ktorý mi toto stretnutie sprostredkoval. Och, ako dobre! Ujo oslovuje tetu Anička dušička a už 46 rokov sa teší z toho, že sa našli. Aj ja sa teším, že sa našli. Ich spoločnosť a starostlivosť zaúčinkovali na moju homesickness rýchlejšie než Paralen na horúčku. Hovorím, ako doma...alebo presnejšie ako Doma! Raz chcem byť ako oni.