Keby som v pondelok vedela, čo ma čaká v nasledujúcich dňoch, celý by som ho prespala. Sedem dní Letného inštitútu pre učiteľov od 8:30 do 16:30, v jednom kuse za počítačom, stále rozmýšľať. Ak vám teraz prebehol mráz po chrbte, že „Chúďatko, Verunka!“ tak zachovajte pokoj a čítajte ďalej.
Začíname v utorok. Pri vchode ma vítajú Susan a Hillarie v ružových tričkách s logom Scalable game design. Ružová bola jediná farba, na ktorej sa celý tím dokázal zhodnúť. Ani ja som tomu nemohla uveriť. Čakala som vzburu v mužských radoch, ale vzali to výzvu: „Ta ja si neoblečiem ružové tričko?“ No a povedzte chlapovi, že niečo nespraví... (Padre, to by ste si ružové tričko obliekli asi aj vy, či? :) „Značkové“ tričko zo mňa robí súčasť tímu, aj keď som len účastník. Aspoň si to myslím, pokiaľ nezisťujem, že som pri našom stole sama v ružovom tričku. Ostatní sa na mňa s dôverou obracajú s otázkami a ja im s úsmevom, ochotne a veľmi múdro sa tváriac odpovedám, že sa idem opýtať. Po pár minútach sa zhosťujem úlohy pomáhača a hneď vzápätí zisťujem, že vedľa sediaca pani má tiež ružové tričko, len si ho nešla obliecť. Keďže ja vyzerám ako natretá zvýrazňovačom, otázky pokračujú smerom na mňa. Žaba som naprogramovala už minulý týždeň - napokon úspešne, tak čo by som neporadila? A baví ma to. Programovanie je vlastne matematika! Som si istá, že týmto tvrdením, som väčšiu polovicu z vás presvedčila o tom, že programovanie je zábava :D Tak ešte aj pre tých pár jedincov, ktorí si to nemyslia: naozaj! Pokiaľ máte pocit, že nie som úplne OK, prosím, berte do úvahy informáciu z minulého blogu o páde na hlavu z kočíka. A môžete k tomu pripočítať aj stretnutie mojej hlavy s letiacou čižmou a zatvárajúcim sa kufrom auta. Moji rodičia sa naozaj snažili, aby zo mňa niečo bolo.
Manažérka projektu, Yasko, ma v strede inštitútu pozýva na hodinu Zumby. Teraz, cítiac pichanie v chrbte pri každom kýchnutí a prudšom pohybe, si neviem spomenúť, prečo som súhlasila. Spolu s nami idú ešte tri baby z inštitútu. Paráda: veľkosť trapasu rastie s počtom jeho pozorovateľov! A klesá s množstvom účastníkov. Tak len dúfam, že v tom nebudem sama. Výsledok neviem objektívne zhodnotiť, ale budem úprimná: dosť často sa im stávalo, že išli opačným smerom ako ja.
Pri stole mám dvoch ľudí z Mexika. Veľmi živo si spomínam na prvé týždne v USA, kedy sa mi zdalo, že ľudia naokolo hovoria rečou, ktorú som doteraz nepočula. Snažím sa im pomáhať, koľko sa dá a každé ráno sa tešíme, že sa vidíme. Dnes mi Nancy doniesla banán na raňajky. Zlatá! Ďalší dvaja sú Američania a sú tu len na pár dní. Chris a Michele pracujú na on-line vzdelávaní učiteľov a hneď sa pýtajú na učiteľov na Slovensku, chceli by spolupracovať. Podozrivo to zapadá do mojich záujmov. Začínam mať zvláštny pocit, že Niekto tieto stretnutia plánoval celú večnosť. Hm, možno je to len náhoda. Ráno mám nového suseda. Jeho rodičia pochádzajú zo Šarišského Jastrabia. Ale no tak! To čo je? Nemôžem napísať, že je to náhoda, lebo mamka mi povedala, že nemám používať rovnaké slová blízko pri sebe – ani náhodou.
Postupne prechádzame z programu, kde sa dajú vytvárať len 2D hry, do 3D. Áno, som z toho úplne šalená. A áno, fascinuje ma to ešte viac. Môžem si tam vytvoriť vlastný svet, postavy, povedať im čo robiť a čo nie. Tvorivosť, hravosť, riešenie problémov. Fred, jeden z prednášajúcich, pripomína, aby sme nezabudli uložiť, čo sme vytvorili: „Don´t forget to save your world!“ a dodáva: „This is the only case when you can save the world without dying.“ (v angličtine je rovnaké slovo pre zachrániť, spasiť a uložiť, takže to znie ako „Nezabudnite zachrániť svoj svet! Toto je jediný prípad, kedy môžete spasiť svet bez zomierania). Nečakala som, že práve tu a práve takto mi Otecko pripomenie, akí sme vzácni. Že stojíme presne toľko, koľko za nás On zaplatil. A že nás nezabudol zachrániť.
Ďakujem svojmu ockovi, cez ktorého mi Boh ukazuje, čo znamená, že je dobrým Otcom. Ocko, si najlepší na svete!!! Ešte raz všetko naj k včerajšiemu sviatku :*
